Diskusie o vysokoškolskom vzdelávaní na Slovensku sa zvyčajne končia štylistickou či rétorickou ekvilibristikou a utáraným bedákaním, z ktorého nakoniec trčí len pocit ukrivdenia z malej grantovej podpory či obohratá natrčená ruka po zvýšení štátnej podpory univerzitám. K tomuto typu diskusie sa nepripojím. Zarazila ma skôr predstava diskusie o vzdel(áv)aní ako takej. S kým a o čom?
Partneri
Prirodzeného partnera akademickej obce na politickej úrovni nevidím. Súčasná vládna garnitúra prejavila minimálny záujem o vzdelanie a kultúru v širšom slova zmysle. Deklaruje to nielen výškou finančnej podpory pre tieto oblasti, ale aj ich „personálnym zabezpečením“ a imúnnosťou proti kritike jej krokov zo strany odbornej verejnosti.
Niežeby predchádzajúce vlády boli na tom dobre, ale predsa len istý progres a záujem boli badateľné. Samozrejme, všetci vieme, že najväčšiu (verbálnu) podporu dostáva táto oblasť od politikov, ktorí nie sú momentálne vo vládnej koalícii.
V tejto súvislosti si spomínam na kurióznu verejnú kritiku Brigity Schmögnerovej adresovanú jednej z vlád Mikuláša Dzurindu za nízky rozpočet pre školstvo. Na pripomienku, že v čase, keď ona bola ministerkou financií a z jej strany bol aj minister školstva, dávala vtedajšia vláda ešte menej v absolútnych číslach i ako pomer k HDP, lakonicky odpovedala, že to bola chyba a že už by ju nezopakovali...
Akademická obec medzi politickou obcou veľa pochopenia nenachádza, a to napriek tomu (alebo práve preto?), že táto sociálna skupina má medzi politickými elitami jedno z najväčších zastúpení (bývalí učitelia, najmä vysokoškolskí, pracovníci SAV a pod.). Svoj príspevok chcem preto adresovať skôr obci akademickej.
Článok je súčasťou prílohy TREND Špeciál - Vysoké školy 2008.
Na 152088>tejto stránke nájdete všetky články prílohy.
Všetko alebo nič
Spomínam si, ako sa mi raz talianski kolegovia posťažovali, že sa pre zložité rokovania s pamiatkarmi neúmerne naťahuje termín rekonštrukcie starej textilnej továrne z tridsiatych rokov pre potreby jednej z fakúlt univerzity. Vtedy som si na okamih pomyslel, že načo toľko energie venovať stavbe ani nie 70 rokov starej v krajine, kde majú čo robiť, aby sa ako-tak postarali o pamiatky staršie ako dve tisícročia.
V tej chvíli sa prejavila moja nekultúrnosť – a neospravedlnilo ju ani to, že som prichádzal z krajiny, kde sa osud industriálnej výstavby stretáva s minimálnym záujmom verejnosti. Ono je to jednoducho tak, že buď si človek cení všetky pamiatky, všetko hodnotné, bez ohľadu na to, ako je to staré, alebo v skutočnosti nedokáže oceniť nič.
Podobne je to aj so vzdelaním. Buď si ho niekto váži, vidí jeho zmysel a hodnotu, nebagatelizuje jeden druh vzdelania, výskumu, jeden odbor vedy na úkor druhého, alebo je kultúrny barbar. Preto netreba diskutovať, ktorý odbor je dôležitejší, potrebnejší, cennejší.
Ani o tom, či podporovať slabých – lebo sú slabí, a preto im treba pomôcť, aby sa zlepšili, alebo silných, výkonných, kvalitných, medzinárodne uznávaných – lebo len tí sú zárukou efektívneho využitia podpory. Nechcem ani diskutovať o podpore a hodnotiacich kritériách „národnej“ vedy (slovenské dejiny, jazyk, literatúra atď.) – tá tvorí malý a príliš špecifický segment.
Ani o tom, akým podielom majú byť rozdelené prostriedky určené na podporu vedy medzi jednotlivé odbory – súkať z rukáva súdy na túto tému sa necítim kvalifikovaný – no rešpektujem, že tu sú zrejme objektívne veľmi rozdielne potreby (napr. medzi odbormi fyziky experimentálnej a teoretickej). A už vôbec by som si netrúfal z pomeru, akým tieto disciplíny získavajú podporu, robiť ďalekosiahle súdy o tom, ktorú disciplínu štát podporuje a ktorú potláča.
Chcem diskutovať o tom, či si sama naša komunita skutočne cení vzdelanie, vedu i sama seba, či je ochotná pre to urobiť viac, ako len viesť jalové reči, zdôrazňovať svoju nezastupiteľnosť či snažiť sa, aby si pre seba uchmatla viac z koláča verejných prostriedkov.
Reforma absentuje
Za jednu z príčin súčasného zlého stavu našich vzdelávacích inštitúcií považujem to, že zatiaľ neprebehla zmysluplná reforma. Je to dôležité preto, aby prostriedky, ktoré sa do vedy a vzdelávania investujú, boli čo najefektívnejšie využité. A hlavne preto, lebo len rázna reforma dokáže zmeniť to najdôležitejšie – vytvoriť tvorivú atmosféru na našich univerzitách a ústavoch.
Nechcem tvrdiť, že ju nikde nemáme, ale to, že sa ju niekde podarilo vytvoriť a udržiavať, je skôr napriek systému, ktorý nás obklopuje, než vďaka nemu. Podarilo sa to spravidla vďaka lokálnym reformám a nasadeniu jednotlivcov idúcich často nad rámec svojej vedeckej či pedagogickej profesie.
To, že reforma neprebehla, má niekoľko príčin. V prvom rade sa nevyužila jedinečná ponovembrová príležitosť urobiť radikálnu očistu akademického prostredia: od eliminovania jednotlivcov (hlavne na univerzitách) zdiskreditovaných za minulého režimu až po plošné zrušenie všetkých vedecko-pedagogických titulov udelených za obdobie komunizmu a ich nahradenie niečím zmysluplným.
Ideálnejšia príležitosť sa už nenaskytne. Ostala však možnosť postupných čiastkových reformných krokov. Ale i tie narážali a narážajú na odpor, rozpadali sa na partikulárnych záujmoch, ktoré sledujú len lokálne ciele, často idúce priamo proti snahe zvýšiť kvalitu i efektivitu nášho vzdelávacieho systému ako celku alebo narazili na nezáujem. Nezáujem aj zo strany politických elít, aj zo strany širokej akademickej obce.
Na poste ministra školstva sme mali len dvakrát (a, žiaľ, pomerne krátko) akademikov skutočne ťažkej váhy (Ladislav Kováč a Ján Pišút), ktorí mali dostatočne veľkú autoritu reformy navrhnúť a presadiť i v rámci inak veľmi konzervatívnej akademickej obce.
Ostatní ministri buď reformu nezaradili do svojej agendy vôbec, alebo nemali dosť autority, sily, vôle či chuti reformy presadiť. Čo sa v najhoršom prípade skončilo tak, že i tie najlepšie úmysly sa v konečnej podobe transformovali do podoby, ktorá veci ešte viac škodí.
Za všetky dva príklady. Pôvodný plán zrušiť zastarané a nefunkčné pedagogické tituly docent a profesor a nahradiť ich odpovedajúcimi funkciami, teda niečím dynamickejším, čo viac odráža momentálne akademické výkony, narazil v časti akademickej obci na tuhý odpor. Jeden z najkurióznejších hlasov, ktorý pri vtedajšej diskusii odznel, lamentoval, „že máme malé platy a tituly chápeme ako akési prilepšenie k nim“.
Nakoniec sa žiadne rušenie nekonalo, a tak máme jeden z najbizarnejších systémov (a asi najväčší počet rôznych titulov/funkcií na svete), ktorý nič nevyriešil. Hádam s výnimkou toho, že teraz sa z niektorých voľakedajších červených docentov stali dnešní mimoriadni profesori.
Druhý príklad je o snahe zaviesť poriadok do toho, kto a čo môže učiť. Výsledkom je absurdná byrokratická mašinéria akreditácií, v ktorej nakoniec hrá úlohu všetko okrem toho, kto, ako a čo študentov skutočne učí. Na druhej strane tento systém zabáva vedenia fakúlt tým, že musia pravidelne vypĺňať „akreditačnú tajničku“ – permutovať „garantov“, aby bola akreditačná komisia uspokojená.
A už úplne je tento systém skvelý pre tých garantov (prihráva im veľmi ľahko zarobené peniaze), ktorých skutočné pracovisko je inde ako na univerzite, kde sú (tiež) vykazovaní. Toto je jeden z najhorších dôsledkov súčasnej práce akreditačnej komisie – umelo vytvára vrstvu pre vysoké školy potrebných, pričom zrkadlo potrebnosti je nastavené úplne krivo.
Dôsledky
To, že sa reformy neuskutočnili, má celý rad závažných dosahov – na mechanizmus financovania vedy a výskumu, na riadenie a manažovanie akademických inštitúcií i na atmosféru v nich.
Pokus zaviesť jednotnú metodiku financovania vysokých škôl založenú na počte študentov, rôznych scientometrickych parametroch vrátane údajov o počte akademických titulov udelených pracovníkom univerzít sotva vyjadruje kvalitu vzdelania, ktoré tá ktorá škola poskytuje a ani nemusí vždy pôsobiť motivujúco. Je to systém, ktorý vedie k inflácii publikačného balastu, k udržiavaniu študentov, ktorí o štúdium nejavia záujem, a pod.
Zle nastavené hodnotiace kritériá majú však aj ďalšie zlé dôsledky. Hoci vysokoškolská legislatíva sa snažila vniesť istú dynamiku do obsadzovania miest a funkcií vysokoškolských učiteľov, prax ukazuje, že sme zostali len na polceste.
Príslušné konkurzné komisie sú totiž zostavované nie na celoštátnej úrovni, ale výlučne na úrovni lokálnej, a tak výber pedagógov nepodlieha verejnej kontrole a často pri ňom nad verejným záujmom prevládajú záujmy lokálne. Podobných príkladov, keď naše univerzity sú spravované nie ako verejné bohatstvo, ale ako súkromný majetok ich zamestnancov, často reprezentovaných lokálnymi mafiami, možno nájsť neúrekom.
Vnútorné zdroje
Napriek spomínaným systémovým krokom stále ostáva priestor pre „reformné“ správanie akademikov. Lebo darmo sa budú rektori veľkých či tradičných univerzít sťažovať na to, ako im nové, často skutočne nie veľmi vydarené príbuzné uberajú z financií či študentov a na revanš veľa kvality spoločnosti neposkytujú, keď oni sami nevyužívajú na obranu (nielen) svojich záujmov to, čo im súčasná legislatíva umožňuje.
Nič nebráni rektorom využiť získané právomoci a riešiť problém svojich zamestnancov, ktorí zároveň pomáhajú vzniku či udržujú v chode konkurenčné vysoké školy. Ak to sami neurobia, hoci celkom určite by mali dostatok informácií, volanie po pomoci od iných neznie presvedčivo. Takýto benevolentný postoj k nelojálnosti zamestnancov by sme istotne nenašli ani v súkromnom sektore, ani na univerzitách vo vyspelom zahraničí.
Teoreticky nič nebráni ani dekanom, aby nerobili to najmenšie – (opakovane) neprijímali do pracovného pomeru či nevymenovávali do funkcií pracovníkov, ktorí nedosahujú ani minimálne akademické výkony. Podobných príkladov nájdeme celý rad. Tu sa nedá sťažovať, ako si nás spoločnosť neváži. Nevážime sa sami.
To sú veci, ktoré priamo vytvárajú atmosféru na našich vzdelávacích inštitúciách. Ak na nich ostávajú tí, ktorí ostatných demoralizujú, demotivujú či prinajmenšom zbytočne odčerpávajú finančné prostriedky, nápravu od politikov či okolitého sveta nemožno očakávať.
Ani vtedy nie, keď mocenské pozície na fakultách neodpovedajú prirodzenej akademickej autorite (domácej a zahraničnej), keď na chod univerzít majú vplyv temné spoločenstvá, ktoré sa formovali ešte v prednovembrovom čase, a pod.
Ak si toto akademická obec nevyrieši, nemôže sa čudovať znechuteniu tých, čo sa po štúdiách v zahraničí chcú vrátiť domov. Ani sa nemôže čudovať odradeniu potenciálnych sponzorov z radov absolventov, keď zistia, že na fakultách stále na vysokých postoch pôsobia zdiskreditované staré štruktúry, ktoré im počas štúdia z titulu vtedajšej politickej moci strpčovali život.
Povedané inak – pokiaľ sama akademická obec nedokáže prostredníctvom nie jalových rečí, ale konkrétnych reformných krokov, hoci občas i bolestných, to, že kultúra, vzdelanie, veda sú hodnoty, ťažko môže očakávať, že o tom presvedčí širokú verejnosť či politické elity.
Autor pôsobí na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK Bratislava.
Ilustračné foto - Vlado Benko
