Mnohí politici a ekonómovia považujú jadrovú energiu za nevyhnutnú súčasť energetickej transformácie, pretože dokáže generovať veľké a predvídateľné množstvá elektriny bez uvoľňovania uhlíkových emisií. Jadrový priemysel ale vykazuje v oblasti výstavby elektrární „zápornú krivku učenia“. V mnohých krajinách platí, že čím viac skúseností sektor získal, tým sú projekty drahšie a časovo náročnejšie. „Je to presný opak toho, ako to bežne chodí,“ dodal akademik Bent Flyvbjerg.
Neskoro a za veľa
Medzinárodná energetická agentúra (IEA) zistila, že výstavba jadrových elektrární, ktoré USA a európske krajiny uviedli do prevádzky od roku 2000, meškala v priemere osem rokov. Navyše bývala dva a pol krát drahšia, než sa pôvodne očakávalo. B. Flyvbjerg potvrdil, že v porovnaní s inými megaprojektmi sú jadrové elektrárne z hľadiska výstavby „drahšie, oveľa pomalšie a zložitejšie“.
Nové reaktory sú už od povahy nákladné, pretože musia byť schopné odolať prakticky akémukoľvek riziku vrátane ľudských chýb a prírodných katastrof. Z tohto dôvodu je potrebné eliminovať aj tie najnepravdepodobnejšie hrozby.
Náklady na prevádzku akejkoľvek elektrárne možno rozdeliť do troch kategórií: náklady na palivo, kapitálové náklady zahŕňajúce výstavbu a náklady na prevádzku a údržbu. Pri rôznych typoch elektrární sa ich podiel líši.
V prípade plynových elektrární tvoria náklady na palivo až 70 percent ceny elektriny. Pri jadrových elektrárňach však najväčšiu časť predstavujú práve náklady na výstavbu. Ich zníženie by teda mohlo výrazne skresať cenu elektriny, ktorú tieto elektrárne produkujú.
Ako cez kopirák
Jadrový priemysel sa zúfalo snaží prekonať problémy s vysokými nákladmi a dlhými časovými harmonogramami. Riešením by mohla byť štandardizácia elektrární, v rámci ktorej by dochádzalo k výstavbe presných kópií už existujúcich reaktorov. Priemysel vkladá nádej najmä do takzvaných malých modulárnych reaktorov (SMR), keďže majú potenciál zjednodušiť replikáciu. V porovnaní s konvenčným jadrovým reaktorom bývajú menšie a možno ich budovať ako skladačku z jednotlivých súčastí.
Opakované použitie jedného dizajnu by mohlo výrobcom umožniť vyrábať komponenty hromadne, čím by klesli náklady na jednu jednotku. Zároveň by došlo k minimalizovaniu neočakávaných technických problémov a následnému dodržiavaniu stavebných harmonogramov.
Regulačné orgány by navyše dokázali nové projekty schvaľovať rýchlejšie, keďže by vychádzali z vopred certifikovaných návrhov. Štandardizácia by tak pomohla predchádzať nákladným redizajnom a úpravám, ktoré často vedú k prekročeniu rozpočtu a omeškaniam.
Ďalšou výhodou tejto stratégie je optimalizácia pracovnej sily a dodávateľských reťazcov. Výsledkom by bol nárast efektívnosti. Inžinieri, operátori a údržbári by sa totiž mohli špecializovať len na jeden typ reaktora, čo v konečnom dôsledku zníži chybovosť a zvýši bezpečnosť.
Dodávatelia zas dokážu ťažiť zo stabilného dopytu, vďaka ktorému budú môcť komponenty vyrábať efektívnejšie a za nižšie náklady. To sa premietne do rýchlejších dodávok materiálov a menšieho počtu omeškaní spôsobených výrobou na zákazku.
Ďalšie dôležité správy
