Kríza, ktorá zaliala najskôr finančný priemysel, a potom celé ekonomiky, bola míľnikom. Široké segmenty globálneho finančného trhu prestali pracovať. Štruktúry a inštitúcie, ktoré boli základom systému celé desaťročia, zrazu doslova za noc zmizli. A v reakcii na to centrálne banky a vlády zavádzali protiopatrenia bezprecedentnej šírky.
História si rok 2009 zapamätá ako rok, ktorý zmenil tvar globálneho finančného systému. Banky budú musieť obnoviť nielen ich kapitálovú bázu, ale aj dôveru klientov. Budú musieť znovu zvážiť biznis modely a produkty.
Úrady budú zase musieť pokračovať v nevyhnutných krokoch, aby udržali fungovanie finančného systému. A zároveň pripravovať základy regulačného a dohľadového systému, ktorý bude zodpovedať globálnym, vzájomne previazaným finančným trhom.
Finančný priemysel sa venuje všetkým oblastiam, kde sa objavili nedostatky. Inštitút medzinárodných financií a Skupina pre rizikový manažment predložili širokú škálu odporúčaní, ktoré sú implementované bankami na celom svete.
Sú tu tri záležitosti, ktoré vyvstávajú. Po prvé, likvidita. To je srdce stability každého finančného systému. No kríza odhalila, že predpoklad neustále dostupnej likvidity je neudržateľný a že naše porozumenie trhových pohybov v čase nelikvidnosti je biedne. Odraz hodnoty nelikvidných aktív v účtovnom režime mark-to-market musíme riešiť veľmi rýchlo.
Po druhé, transparentnosť. Bolo by chybou, ak by sme sa zamerali iba na väčšiu transparentnosť investícií, v ktorých sú banky zainteresované. Namiesto toho treba, aby sa rozšírila i o vyjadrenia, ako majú banky inštitucionálne riešený risk manažment, rizikové modely a techniky. A väčšiu transparentnosť musíme docieliť pri finančných produktoch, zvlášť pri zložitých štruktúrovaných úverových produktoch, ktoré stáli v centre tejto krízy.
Investori sa na tieto trhy vrátia iba vtedy, ak ich tvorcovia odhalia dostatok dát o podkladových aktívach. Aby umožnili investorom urobiť si vlastný hĺbkový audit namiesto toho, aby sa len pasívne spoľahli na úsudok tvorcov a ratingových agentúr. Hoci ani to nezachráni trhy pred drastickým zmenšením sa, keďže investorské preferencie sa posúvajú k jednoduchším produktom.
Po tretie, musíme posilniť infraštruktúru finančných trhov, ich „rozvody“. Aby sa zvýšila cenová transparentnosť, mali by sme zhromažďovať transakčné dáta a dávať ich k dispozícii. Aby sa zredukovalo riziko pri vyrovnaní obchodu a umožnilo vytváranie sietí na over-the-counter trhoch, mali by vzniknúť centrálne protistrany. Väčšia automatizácia na týchto trhoch by tiež zredukovala riziko pri vyrovnaní, no zjavne si vyžiada väčšiu mieru štandardizácie.
Nie iba banky
Hoci vlastné úsilie bánk bude postačujúce a prinesie úspechy v mnohých oblastiach, v niektorých bude potrebný zásah úradov vytvárajúcich štandardy. Napríklad čo sa týka ohodnotenia, reformy musia rozpoznať, že je to oveľa viac než len účtovnícka otázka.
Mark-to-market účtovníctvo zavádza prísnejšiu disciplínu v manažmente rizika a zvyšuje i trhovú disciplínu, keďže funguje ako systém včasného varovania. Varuje ešte predtým, než sa straty vykázané na bankových účtoch ziskov a strát materializujú v reálnej ekonomike.
Každá zmena musí rešpektovať tieto prínosy účtovníctva férových hodnôt, no zároveň musí riešiť nelikvidné trhy, pro-cyklickosť a súlad medzi účtovnými štandardmi.
Podstata týchto snáh – a každého kroku štátu zameraného na stabilizovanie finančného trhu a bánk – je medzinárodná spolupráca. Samozrejme, štátne zásahy musia byť prispôsobené individuálnym okolnostiam. No nekoordinovaná akcia využívajúca množstvo rôznych inštrumentov len vytvorí viac neistoty, rozšíri vírus a zdeformuje konkurenciu.
To sa týka zvlášť Európskej únie, kde budú členské štáty čeliť jasnej voľbe. Buď budú konať spoločne a nakoniec vytvoria systém dohľadu, ktorý bude zodpovedať skutočne integrovanému finančnému trhu. Alebo znovu upadnú do systému separátnych národných trhov.
V roku 2009 sa ozve viac hlasov volajúcich po silnejšej regulácii. To je pochopiteľné. Finančná kríza nás príde draho a finančný sektor nesie za to rovnako veľa zodpovednosti ako za minulé chyby v makroekonomickej i regulačnej politike. No nemusí sa to skončiť zrušením integrácie finančných trhov a udusením inovácií vo finančníctve.
Hoci sa tomu teraz ťažko verí, trhovo orientovaný finančný systém mal veľký prínos pre globálny rast. Návrat k fragmentovaným, národným a preregulovaným bankovým trhom nie je odpoveď. Čo potrebujeme, je väčšia pružnosť cez sofistikovaných trhových účastníkov, ako aj silnejšia trhová infraštruktúra a nadnárodné štruktúry na reguláciu a dohľad nad globálnym finančným systémom.
Autor Josef Ackermann, je výkonný šéf Deutsche Bank.
Článok prevzatý z ročenky SLOVENSKO A SVET V ROKU 2009, ktorá vyšla 18. decembra 2008 ako príloha týždenníka TREND. Originálnu verziu v angličtine THE WORLD IN 2009 vydal The Economist Newspaper Limited.
