Laicky povedané je dnešný systém založený na tom, že banky prijímajú vklady a majú povinnosť mať kedykoľvek k dispozícií (pre prípad výberov od klientov) v hotovosti iba časť z týchto vkladov. Zvyšok investujú do menej likvidných foriem aktív, hypoték a iných pôžičiek.

Island tvrdí, že ide o nestabilný systém založený na morálnom hazarde. Navrhol novú koncepciu úverovania a vlastný systém menovej politiky. V realite to znamená, že takmer 100 percent vkladov je vypožičaných, no majitelia vkladov si stále myslia, že môžu kedykoľvek vybrať všetku hotovosť z ich účtov.

Majitelia vkladov sa mýlia, pretože ak dôjde k bankovej kríze ako v Grécku, na Cypre a pred siedmimi rokmi aj na Islande, strach o úspory núti ľudí masovo vyberať vlastné peniaze – ide o takzvaný run na banky, ktorý môže položiť bankový systém. Preto kapitál bánk narýchle zachraňujú finančnými pôžičkami centrálne banky, v prípade gréckych sú to dočasné pôžičky ELA od Európskej centrálnej banky.

Nový systém proti krízam

Tento systém, ktorý je z časti založený na morálnom hazarde, sa Islandu nepozdáva. Tento týždeň preto premiér Sigmundur David Gunnlaugsson predstavil 110-stranový koncept fungovania menovej politiky.

„Zistenia budú dôležitou súčasťou nasledujúcich diskusií o tvorbe peňazí a monetárnej politike,“ povedal premiér. Podľa štúdie, ktorú mali vypracovať štyria analytici z centrálnej banky, Island zažil od roku 1875 „viac ako 20 prípadov finančných kríz rôzneho druhu“, z toho bolo šesť závažných a došlo k nim v priemere každých 15 rokov.

Koncept zvaný ako Sovereign Monetary System, ktorý chce Island presadiť, zakazuje bankám tvoriť nové peniaze cez nové a nové úvery, ktoré nemusia byť kryté v plnej výške vkladmi. Ide o princíp takzvaného peňažného alebo úverového multiplikátora.

„Terajší systém je taký, že drvivú väčšinu nových peňazí tvoria banky vo forme úverov, ktorých hodnota je 1:1 s peniazmi centrálnych bánk (bankovkami plus rezervami bánk v centrálnych bankách). Problém je, že ak banka skrachuje, tak tento vzťah 1:1 prestáva platiť ako to bolo na Cypre. A aby tento vzťah platil, tak systém zliepa dokopy centrálna banka, aby dodala likviditu bankám, ktoré majú problémy. Rovnako tak majú problém aj štáty, ktoré banky rekapitalizujú,“ tvrdí analytik X-Trade Brokers Kamil Boros.

Island tento vzťah chce ukončiť a od základov prekopať bankový systém, ktorý ich v roku 2008 zmietol do hospodárskej krízy. Funkcia tvorby peňazí a ich prerozdeľovanie by sa tak mala presunúť na vládu. Štát by sa tak stal monopolom na tvorbu nových peňazí.

Prinavrátiť moc tvorby peňazí štátu

Systém nadväzuje na štúdie amerického ekonóma Irvinga Fishera, ktorý ho vymyslel ešte v 30. rokoch minulého storočia. Ten kritizoval privilégium bánk vytvárať peniaze „z ničoho“ prostredníctvom poskytovania úverov a požadoval zaviesť 100-percentné bankové rezervy na poskytnuté úvery a prinavrátiť tvorbu peňazí do rúk štátu, kam aj patrí.

Zaujímavosťou je to, že tento systém podporoval aj ekonóm Milton Friedman, ktorý bol zástanca chicagskej školy „kapitalizmu voľnej ruky“. I. Fisher tvrdil, že zavedením nového konceptu by sa citeľne znížila ekonomická nestabilita, obmedzil vznik bublín, ukončili sa runy na banky a znížila výšku verejného dlhu.

S prepracovanejšími detailami Fisherovho návrhu prišli v roku 2010 traja ekonómovia Laurence Kotlikoff, Andrew Jackson a Ben Dyson (detaily sú uvedené v knihe Modernising Money z roku 2013), na ktorých sa Island priamo odvoláva.

Ako si to asi Island predstavuje?

Ľudia by svoje peniaze držali na takzvaných transakčných účtoch a bankám by platili za ich správu (banka by nemusela peniaze investovať, pretože príjem by mala zabezpečený).

Tieto peniaze by boli určené na platby či iné transakcie a klient by si ich mohol vybrať kedykoľvek. S peniazmi by banka bez povolenia klienta nemohla manipulovať. Banka by pre klienta evidovala len účet, ale peniaze by boli reálne na účtoch centrálnej banky.

Banky by si však mohli vytvárať aj takzvané investičné účty, z ktorých by sa už zabezpečovali úvery. Banky by mohli ale požičať dlžníkom iba taký objem peňazí, ktorý by investovali sami klienti: to znamená, že koľko peňazí by sporitelia boli ochotní preliať z vlastných transakčných účtov do investičných. Peniaze na investičných účtoch by mali mať vopred stanovenú splatnosť alebo výpovednú lehotu a klient-investor by za preliatie časti vlastných prostriedkov získaval vopred dohodnutý úrok. Banky by sa stali len sprostredkovateľmi medzi sporiteľmi a dlžníkmi, aj keď mnohí sa mylne domnievajú, že nimi sú aj v dnešnom bankovom systéme.

Treba podotknúť, že problémom súčasného systému úverovania je, že banky ponúkajú úvery, pretože z nich profitujú cez úroky. Ak ich ponúknu viac, viac môžu aj zarobiť. Ak ekonomika rastie, objem pôžičiek rastie často oveľa rýchlejšie, ako si to vyžaduje ekonomická realita - z čoho vznikajú hypotekárne bubliny.

To bol aj príklad Islandu: banky rozšírili množstvo peňazí v obehu oveľa rýchlejšie, než bola schopná ekonomika vstrebať, čo viedlo k následnej inflácii a bubline aktív.

Na ďalšej strane: Ako to bude fungovať?