Minister financií Bjarni Benediktsson predstavil plán, v ktorom vláda plánuje odkúpiť celú banku, v ktorej vlastní ministerstvo financií päť percent. Zvyšných 95 percent vlastnia veritelia z ISB Holding, ktorí vzišli z nezaplatených záväzkov počas krízy, kedy stará banka Glitnir prešla na novú Íslandsbanki.

Hodnota celej banky, ktorú musela islandská vláda zachraňovať, sa v súčasnosti odhaduje na 187 miliárd islandských korún. „Hovorím, že vláda vezme nejaký podiel, teda päť percent, a jednoducho to rozdá obyvateľom tejto krajiny,“ povedal premiér. Hodnota piatich percent sa pohybuje okolo 9,3 miliardy korún, v prepočte takmer 66 miliónov eur. Každý Islanďan by tak mohol dostať necelých 30-tisíc korún (okolo 210 eur) na svoj účet.

Zoštátnenie ako záruka zrušenia kapitálových kontrol

Odpredaj banky do štátnych rúk vláda skloňovala už v lete, keď ohlásila, že skončí s kapitálovými kontrolami, ktoré boli zavedené v snahe zabrániť zahraničným vlastníkom islandských aktív konvertovať ich islandské koruny do zahraničných mien, čo by ešte väčšmi podkopalo slabú islandskú menu.

Dostať pod kontrolu štátu jednu z najväčších bánk je tak snahou zamedziť tomu, čo by mohlo nastať, keby sa kontroly zrušili aj v praxi. To potvrdil aj predseda rozpočtovej komisie Guðlaugur Þór Þórðarson, ktorý je ale k vlastníctvu bánk v rukách štátu skeptický.

Bývalý minister financií Steingrímur J. Sigfússon dokonca povedal, že ak sa banka odpredá štátu, dostane do „rúk hlupákov“ a oveľa jednoduchšie riešenie by bolo oddeliť v bankách komerčné a čisto investičné bankovníctvo. Navyše, ak by Íslandsbanki vláda zoštátnila, zásadne by obmedzila hospodársku súťaž na trhu. Vlastnila by dve z troch najväčších bánk v krajine, ktoré ovládajú vyše 90 percent trhu. V súčasnosti štát drží 97,9 percenta akcií v banke Landsbanki Íslands, ktorá je jednotkou na trhu. Dvojkou je Kaupthing, ktorá sa po transformácii premenovala na Arion Bank - v nej ovláda 13 percent.

Celou krízou Island preplával sebavedomo a dokonca o rok predčasne splatil pôžičku od Medzinárodného menového fondu, ktorú v roku 2008 získal vo výške vyše dvoch miliárd dolárov. To, že ide rozdať peniaze z odkúpenia banky, je skôr čerešničkou na torte.

Spravodlivosť pre bankárov

To najdôležitejšie, čo sa Islandu podarilo nastoliť, bola spravodlivosť. Za globálnu krízu v roku 2008 nebol potrestaný žiadny najvyšší manažér v banke (výnimkami sú len radoví traderi) a to nehovoríme o politikoch a regulačných orgánoch. Na Island sa k otázke viny a trestu postavili oveľa ráznejšie - Island poslal do väzenia už 26 top bankárov, ktorí si spolu odsedia 74 rokov. Kľúčové rozsudky padli pred dvoma týždňami, keď súd potvrdil verdikt ešte z februára tohto roka.

Iceland jails 76 bankers - every Icelander to get 6 in bank sale.US jails 0 bankers - every American on hook 40K in bank bail out. #jews

— Dante Hicks (@dantehicks37) October 31, 2015

Medzi nimi bol aj bývalý šéf banky Kaupthing Hreidar Mar Sigurdsson, bývalý predseda predstavenstva Sigurdur Einarsson, bývalý výkonný riaditeľ pobočky v Luxembursku Magnus Gudmundsson, ako aj Olafur Olafsson, ktorý bol druhým najväčším akcionárom v banke.

Island sa čiastočne vysporiadal aj s politikmi. Najväčšiu vinu niesol šéf centrálnej banky David Oddsson. Kedysi premiér Islandu sprivatizoval bankový sektor a dal mu tak široký priestor pre manévrovanie. Bol jedným z tých, čo niesli zodpovednosť za finančný osud Islandu, v neposlednom rade aj preto, že ako neskorší šéf islandskej centrálnej banky niesol zodpovednosť za nedostatočný dohľad nad bankovým sektorom.

Pred súd bol predvolaný aj vtedajší premiér Geir Haarde a súd ho uznal vinným z nedbanlivosti pri riešení krízy v krajine v roku 2008. Zároveň bol zbavený troch ďalších závažnejších obvinení, za ktoré mohol ísť do väzenia na dva roky. Stal sa tak jediným politikom na svete, ktorý čelil obžalobe za jeho úlohu vo finančnej kríze v roku 2008

Ako vyzerali banky počas krízy

Íslandsbanki, ktorú chce vláda odkúpiť, počas krízy štát zachraňoval – podobne ako ďalšie dve najväčšie Landsbanki a Kaupthing (Arion Bank). Íslandsbanki (predtým Glitnir) bola treťou najväčšou bankou v krajine a na krku mala dlh vo výške 1,4 miliardy eur, ktorý musela splatiť do pol roka, ale nemala likviditu.

Kým Íslandsbanki je predovšetkým domáca banka bez bankových činností autorizovaných v zahraničí, Glitnir bola medzinárodnou bankou s aktivitami v 11 krajinách sveta, mala rôzne zdroje financovania a bola veľkým emitentom dlhopisov predávaných na celom svete. Financovanie banky Íslandsbanki je naopak založené najmä na vkladoch. Tieto skutočnosti spolu s pravdepodobnou nemožnosťou banky Íslandsbanki získať prístup k podobným zdrojom financovania ako mala jej predchodkyňa (minimálne v krátkodobom horizonte) obmedzujú schopnosť banky rásť.

Všetky tri islandské banky ťažili pred krízou predovšetkým z vysokých úrokových sadzieb, ktoré lákali zahraničný kapitál do islandských bánk. Príval kapitálu bol nad rámec vlastných kapacít a aktíva narástli z 1,4 bilióna islandských korún v roku 2003 až na 14,4 bilióna v roku 2008.

Čo bolo dôležité, veľkú časť tohto rastu bánk tvorili úvery zahraničným klientom. Keď príčiny krízy vyšetrovala komisia SIC, dospela k záveru, že veľká časť tohto rastu tvorili úvery podnikom, ktoré inde neúspešne žiadali o úvery. Súčasťou bankových činností a rastu sa čoraz viac stávali aj rizikovejšie investičné bankovníctvo, ktoré prispelo k problémom.

Banku Glitnir potopili aj úvery vlastným akcionárom a z banky vyberali peniaze za výhodné úroky. Keď nastal kolaps banky, nesplatené úvery poskytnuté akcionárskej skupine Baugur a pridruženým spoločnostiam predstavovali približne dve miliardy eur, teda 70 percent vlastného kapitálu banky Glitnir.

V roku 2001 súvahy troch hlavných bánk o niečo presahovali ročný HDP Islandu. Na konci roku 2007 sa ale banky stali medzinárodnými hráčmi a držali aktíva v hodnote už deväťnásobku ročného HDP Islandu. V správe komisie SIC sa uvádzalo, že už v roku 2006 experti upozorňovali, že bankový systém prerástol kapacitu centrálnej banky.