Ilúzia 13. platu alebo ako to (ne)funguje vo svete

Je zrejmé, že A. Dankovi sa táto predstava iba páči a verí, že mu prinesie nejaké tie percentá volebného výsledku od vďačných voličov. Napokon musel trochu cúvnuť a súhlasiť s oklieštenou verziou – 13. a 14. plat bude v zákone uvedený len ako možnosť, nie povinnosť.

Zamestnávateľov má do tejto praxe motivovať fakt, že tieto dva extra bonusy budú oslobodené od daní a odvodov. Vo svete je takéto odmeňovanie zamestnancov pomerne bežné, ale nenarazili sme na žiadne dôkazy, že by to viedlo k vyššej životnej úrovni obyvateľov, alebo k väčšej prosperite krajín.

Populistický ťah z Latinskej Ameriky

Zimný bonus v podobe trinásteho platu sa zo zákona vypláca v takmer celej Latinskej Amerike. V Bolívii je dokonca jeho výška previazaná na rast HDP krajiny. Podľa údajov konzultačnej spoločnosti Radford sa koncoročný bonus pri určitom raste bolívijskej ekonomiky môže až zdvojnásobiť.

V Brazílii zaviedol prax 13. platu populistický prezident J. Goulart v roku 1962. Cieľom bolo nakloniť si verejnú mienku, dopriať ľuďom štedrejšie Vianoce, stimulovať predaj a tým aj výber daní.

Dostať v decembrovej výplate zrazu dvojnásobok toho, na čo je človek zvyknutý, je nepochybne príjemné. Nedopátrali sme sa však k žiadnemu údaju, ktorý by dokazoval, že by Brazílčania vďaka tomuto opatreniu boli bohatší. Faktom je, že je ťažké nájsť primeraný ukazovateľ, pretože komplexné údaje o raste príjmov a bohatstva brazílskych domácností od roku 1962, ktoré by boli očistené od ostatných ekonomických vplyvov, chýbajú.

Ak by sme si vzali priemerný čistý disponibilný príjem domácnosti v krajinách OECD za minulý rok, jeho hodnota je 29 016 amerických dolárov ročne po zdanení. Brazília s hodnotou 11 487 dolárov je hlboko pod touto hranicou. V prípade Slovenska je tento priemerný príjem na úrovni 18 534 dolárov.

Materiálne bohatstvo domácností vyjadruje Eurostat ukazovateľom AIC (Actual Individual Consumption), teda skutočná individuálna spotreba. Brazília v tomto porovnaní dosahuje 43 percent priemeru EÚ. Slovensko, pre ilustráciu, 77 percent.

Povinný 13. plat vyplýva zo zákona aj v dvoch ázijských krajinách – na Filipínach a v Indonézii. V prvom prípade je táto prax legislatívne upravená už od roku 1976, čo spadá do éry filipínskeho diktátora Ferdinanda Marcosa. Z extra vianočného bonusu sa však nemohli tešiť všetci zamestnanci. Výnimku zo zákona dostali spoločnosti v strate, štátne podniky a samozrejme, samotná vláda.

Európska realita

A. Danko pri obhajobe svojho nápadu vyhlásil, že 13. a 14. plat je bežná vec v celej západnej Európe a „ak sa chceme približovať k životnej úrovni Nemcov a Rakúšanov, musíme sa približovať aj k ich zákonníkom práce.“ Trik je v tom, že prakticky celá Európa má extra vianočný alebo dovolenkový bonus vo výške jedného mesačného platu upravený len v rámci kolektívnej zmluvy alebo v individuálnej pracovnej dohode.

Zákonná povinnosť 13. a 14. platu funguje iba v Portugalsku, v Grécku a čiastočne na Malte. Pod vplyvom krízy v roku 2012 museli Portugalci tento sociálny benefit zrušiť pre verejných zamestnancov s platom nad 1 100 eur. Veľké škrty v tejto oblasti urobili v rámci úsporných opatrení aj Gréci, ale úplne zrušiť tieto dva bonusy tvrdošijne odmietajú.

Na Malte platí zákon, že každý zamestnanec má nárok na ročný bonus 512 eur, ktorý sa vypláca štvrťročne – v marci a septembri po 121 eur a v júni a decembri po 135 eur.

Odmeňovanie zamestnancov cez decembrový, prípadne aj júnový bonus je považované za automatické v celej južnej Európe – či už v Španielsku alebo Taliansku. Tvrdenie, že nejde o najbohatšie národy s plnými domácimi rozpočtami i štátnou kasou zrejme netreba dokladať extra štatistikami. Pre úplnosť však môžeme opäť uviesť ukazovateľ materiálneho bohatstva domácností podľa Eurostatu. Portugalsko dosahuje 82 percent priemeru EÚ a Grécko 77 percent, čo je rovnaká hodnota ako v prípade Slovenska.

Prečo to nefunguje

Ilúzia 13. a 14. platu spočíva v tom, že