Dvaja mimoriadni ľudia sa stretli cez víkend na ľudoprázdnom, vetrami bičovanom ostrove v takmer začarovanom dome, kde dážď bije do okien a kde obaja zažili s ničím neporovnateľné pocity.
Kenneth Adelman, poradca prezidenta Ronalda Reagana
Na polceste medzi Moskvou a Washingtonom
Stretnutie navrhol M. Gorbačov. Prečítal si list o americkom pohľade na priebeh rokovaní o odzbrojení v Ženeve a návrhoch na ďalší postup, ktorý mu poslal R. Reagan. Prečítal si aj návrh svojej odpovede, ktorý mu pripravilo ruské ministerstvo zahraničných vecí.
Ani list amerického prezidenta, a už vôbec nie navrhovaná odpoveď nesľubovali nič, čo by mohlo zmeniť vtedajší trend, zabrániť pokračovaniu zbrojenia a ďalšiemu rastu napätia medzi USA a Sovietskym zväzom.
„Oba texty ma v žiadnom prípade nemohli uspokojiť. Opäť som sa presvedčil, že rokovania našich delegácií v Ženeve prebiehajú rutinne, viaznu v technických detailoch, menia sa na zásterku, za ktorou nedochádza k ničomu podstatnému, navyše – pokračujú preteky v jadrovom zbrojení,“ spomína dnes na obdobie spred Reykjavíku M. Gorbačov.
Ale sovietsky líder vtedy cítil, že v rusko-amerických vzťahoch treba urobiť zásadný prelom, dať rokovaniam o odzbrojení „silný impulz“.
K tomuto pocitu, ktorý sa zmenil na presvedčenie, bol sovietsky líder do značnej miery tlačený realitou: na výzvy Spojených štátov v podobe skúšok nových typov jadrových zbraní, rozmiestňovania rakiet stredného doletu v Európe, ale najmä na ohlásený program Strategická obranná iniciatíva, ktorý dostal názov Hviezdne vojny, Sovietsky zväz nedokázal adekvátne odpovedať. Už len snaha o to by viedla k ekonomickému kolapsu krajiny.
Navyše jadrová havária v černobyľskej atómovej elektrárni v apríli 1986 pripomenula všetkým, a vonkoncom nielen v Sovietskom zväze, aké dôsledky má to, keď sa jadrové zariadenie vymkne spod kontroly človeka.
M. Gorbačov navrhol americkému prezidentovi stretnutie niekde na polceste medzi Moskvou a Washingtonom – v Londýne alebo v Reykjavíku. Napokon sa ich diplomati dohodli na islandskej metropole.
Sovietsky vodca sa na stretnutie veľmi dobre pripravil a priletel do Reykjavíku s návrhmi na razantné kroky v oblasti odzbrojenia. Obsahovali záväzok „znížiť o 50 percent všetky prvky triády strategických zbraní... Boli sme pripravení pristúpiť aj na nulový variant pri raketách stredného a krátkeho doletu,“ spomína M. Gorbačov.
Krach alebo prelom?
Napriek tomu, že M. Gorbačov a R. Reagan, ich diplomati a poradcovia našli počas rozhovorov v Reykjavíku veľa styčných bodov a spoločných pohľadov, dohodu sa nepodarilo uzavrieť.
„Prezident Reagan chcel nielen pokračovať v programe Strategická obranná iniciatíva, ale aj získať náš súhlas s rozvíjaním globálnej protiraketovej obrany. S tým som nemohol súhlasiť,“ hovorí bývalý sovietsky líder.
Spoločná tlačová konferencia pre stovky čakajúcich novinárov z celého sveta sa nekonala a lídri superveľmocí sa rozlúčili „nie práve v dobrej nálade“. Minister zahraničných vecí George Shultz pri odlete z ostrova novinárom povedal, že samit sa skončil neúspechom, hovoril dokonca o jeho krachu.
M. Gorbačov to však videl inak. Pred novinárov na tlačovej konferencii prišiel sám a povedal: „Napriek všetkej dramatickosti Reykjavík nie je porážka. Je to prelom. Po prvýkrát sme nahliadli za horizont.“
Odzbrojovaciu sa teda v Reykjavíku podpísať nepodarilo, ale pri rokovaniach vo vile Höfdi vzniklo medzi lídrami veľmocí čosi dôležité – vzájomná dôvera.
Vila Höfdi, miesto historického samitu R. Reagana a M. Gorbačova Zdroj: Profimedia
„Medzi mnou a Gorbačovom vznikla ,chémia‘, ktorá zrodila čosi blízke priateľstvu,“ hodnotil po rokoch americký prezident.
„Imponovalo mi, že prezident Reagan počas našich diskusií rozhodne a, predpokladám, úprimne hovoril o nevyhnutnosti zbaviť svet zbraní hromadného ničenia, všetkých druhov jadrových zbraní. V tom sme našli spoločný jazyk,“ tvrdil vtedy a tvrdí dodnes M. Gorbačov.
V roku 2014 vyšla kniha Kennetha Adelmana, poradcu amerického prezidenta, Reagan v Reykjavíku. Jej podnadpis znie: 48 hodín, ktoré ukončili studenú vojnu.
Na čo je dôvera
V Reykjavíku zrodená dôvera a základ spoločného jazyka lídrov veľmocí sa o rok zhmotnili v dohode medzi USA a Sovietskym zväzom o úplnej likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu (RSMD).
Niektorí odborníci ju hodnotia ako základný kameň systému ďalších dohôd o jadrovej bezpečnosti a odzbrojení, ktoré v konečnom dôsledku umožnili likvidovať vyše 80 percent jadrových arzenálov z čias studenej vojny.
Bez dôvery a spoločného jazyka vtedajších politických lídrov by RSMD, ani na nej vyrastajúci zmluvný systém jadrového odzbrojenia a kontroly nevznikli.
A čo dnes?
Súčasnosť v mnohom pripomína obdobie spred Reykjavíku v prvej polovici 80. rokov minulého storočia. Názor, že sme svedkami návratu studenej vojny, si dnes už možno bežne prečítať v ktoromkoľvek ruskom, americkom či európskom mienkotvornom médiu.
A nielen to, ale aj tvrdenie, že otvorený vojnový konflikt medzi USA a Ruskom je len otázkou času, alebo že sme len päť minút do (vojnového) šialenstva.
Lídri veľmocí sa nestretávajú, aby riešili kľúčové problémy a konflikty v medzinárodných vzťahoch, a ak sa aj stretnú, tak len formálne na multilaterálnych rokovaniach (G20). Diplomati už zrejme rezignovali na hľadanie spoločných riešení a ich jednostranné vyhlásenia ešte zvyšujú medzinárodné napätie.
V médiách namiesto uvážlivých slov diplomatov začínajú dominovať militantné výroky ľudí z ministerstiev obrany a generálnych štábov USA a Ruska. Slová ako preventívny nejadrový – alebo dokonca jadrový! – úder už nie sú tabu.
Washington oficiálne obvinil Moskvu z kybernetických útokov s cieľom ovplyvniť voľbu prezidenta USA. Krajiny zaviedli proti sebe ekonomické sankcie a protisankcie a po ukončení spolupráce v Sýrii uvažujú o ich rozšírení. Ich vzájomné vzťahy sa zvyknú označovať ako kolaps dôvery.
Moskva chápe rozširovanie NATO a jeho posilňovanie blízko svojich hraníc za hrozbu svojej národnej bezpečnosti. Pred niekoľkými dňami pozastavila dohodu s USA o likvidácii „vojenského“ plutónia, nechýbajú ani vyjadrenia niektorých ruských politikov o potrebe vystúpenia krajiny z časovo neobmedzenej dohody RSMD.
Rusko oznamuje vytvorenie stálych vojenských základní v Sýrii a zámer obnoviť svoje vojenské základne vo Vietname, na Kube a v Egypte. Presúva raketové komplexy Iskander-M do Kaliningradskej oblasti na hranici medzi Poľskom a Litvou.
Posilňuje svoju vojenskú prítomnosť v Sýrii. USA a Francúzsko označujú počínanie vládnych sýrskych vojsk s podporou ruského letectva v sýrskom Aleppe za vojnový zločin.
Už aj európske krajiny zvyšujú svoje výdavky na zbrojenie a aj tie z nich, ktoré len nedávno zrušili povinnú vojenskú službu, uvažujú o jej znovuzavedení alebo ju už zaviedli.
Pohľad za horizont
Občanom, ktorých prevažná väčšina nezažila vojnu, sa servíruje vojenský konflikt ako niečo normálne a nevyhnutné.
Moskovský primátor oznamuje, že v prípade vojenského nebezpečenstva sú pripravené úkryty pre všetkých obyvateľov hlavného mesta. V posledných týždňoch absolvovalo obnovené branné cvičenia v Rusku niekoľko desiatok miliónov občanov, vrátane zamestnancov centrálnej banky a ministerstva financií.
Gubernátor Petrohradu Georgij Poltavčenko „uspokojuje“ spoluobčanov vyhlásením, že podpísal nariadenie o garantovaných potravinových normatívoch pre občanov mesta v prípade vojnového konfliktu. Nariadenie úradne garantuje každému obyvateľovi Petrohradu napríklad 300 gramov chleba denne v priebehu dvadsiatich dní.
Po prečítaní týchto správ si nemožno nepoložiť otázku: A čo bude po týchto dvadsiatich dňoch? A nespomenúť si na slová M. Gorbačova z 12. októbra 1986 v Reykjavíku: „Po prvýkrát sme nahliadli za horizont.“
Bol to omnoho dlhší horizont ako dvadsať dní. Dnes sa hľadajú lídri, ktorí by dokázali dovidieť – aspoň po Reykjavík.
