V Argentíne, kde je mýtická postava gauča, obdoby severoamerického kovboja, ohrozená pestovaním sóje na úkor chovu dobytka, tomuto trendu odoláva bombacha, tradičné široké nohavice, ktoré pastieri nosia. Píše o tom agentúra AFP.
„Prejavuje sa tu hlboká strata identity, ľudia však odolávajú, nechcú sa vzdať svojho životného štýlu,“ hovorí 74-ročný José Peluffo a ukazuje zbierku bombachas na svojom statku v Ayacuchu v srdci argentínskej pampy zhruba 360 kilometrov južne od Buenos Aires.
Tento statkár zdedil po dedkovi Serafinovi záľubu v širokých a v lete chladivých nohaviciach, ktoré ešte dnes šije v Buenos Aires na mieru butik Aux Charpentier (U tesárov), založený v roku 1888 Francúzmi.
„Som zvyknutý nosiť bombachu, je to skutočne pohodlné oblečenie a nosím ho s pýchou,“ zdôrazňuje starec, ktorý si svoje prvé široké nohavice objednal v tomto butiku už vo svojich šestnástich rokoch.
„Komplet s vypasovanou vestou a bombachou si s obľubou beriem na seba, keď idem na zasadnutie poľnohospodárskej spoločnosti,“ pokračuje, zatiaľ čo mu oznamujú, že asado, tradičné argentínske grilované mäso, je už hotové.
Na horšiu pôdu
Od roku 2003 sa v dôsledku prudkého zvýšenia ceny sóje, ktorá sa viac než zdvojnásobila, zmenilo 11 miliónov hektárov, na ktorých sa choval dobytok, na poľnohospodársku pôdu.
Odvtedy je ohrozená celá kultúra, ktorá je s tým spojená. Na žírnych planinách v strednej časti krajiny sa povolanie šéfa pastierov – capataza – stalo vzácnym, rovnako ako profesia cvičiteľov koní. Toto umenie bolo vytlačené na okraj krajiny, tam, kde je pôda menej vhodná na pestovanie sóje a kde je nádej na zachovanie tradičného chovu, ako je provincia Corrientes na severovýchode.
Ručne šité nohavice bombacha sa teda dajú zbadať aj dnes, a to nielen na pampe; jedným z centier tohto prekvapivého odolávania je starobylý butik Aux Charpentiers, kde môžu aj zahraniční turisti obdivovať široké nohavice z bielej bavlny alebo tmavo červeného plátna.
„Myslím, že nikdy nezaniknú,“ vyhlasuje 87-ročný Juan Robiglio, majiteľ butiku Aux Charpentiers v starej štvrti Montserrat.
„Bombacha vyžaduje mnoho práce,“ zveruje sa krajčírka Carmen. „Je na nich množstvo záševkov a dosť veľa vreciek: napríklad tieto ich majú päť!“ zdôrazňuje. „Strojovo šité majú len tri vrecká a bez gombíkov. To všetko si vyžaduje dosť času,“ dodáva.
Navyše je treba sa prispôsobiť každému zákazníkov a každý kraj má iný model: čím viac na sever, tým sú nohavice širšie. V Corrientes sú širšie než v Buenos Aires, v Salte až na samom severe sú najširšie.
Najprv pre osmanskú armádu, potom pre Argentínčanov
Butik Aux Charpentiers, ktorý založil Louis Pot a potom ho viedli ešte nejaký čas dvaja Francúzi Jean Maynard a Jules Fèbre, vďačí za svoj názov svojmu prvého úspechu: pracovným nohaviciam pre tesárov. Francúzi si však čoskoro uvedomili, že v Argentíne môžu najlepšie sláviť úspech s bombachou.
Francúzsky diplomat Charles Lefebvre de Bécourt ponúkol po ukončení krymskej vojny (1856) juhoamerickej krajiny výmenou za miestne produkty 100-tisíc nohavíc vyrobených pre tureckú armádu. Argentína súhlasila a čoskoro prijala bombachu ideálnu pre jazdu na koni za svoju.
Pre Josého Peluffa, ktorý ju nosí už 58 rokov, rovnako ako pre mnohých Argentínčanov, ktorí zdedili túto záľubu, je dnes tvárou v tvár globalizácii a rozširovaniu kultúr geneticky upravených potravín ručne šitá bombacha otázkou hrdosti.
Zdroj: SITA / AP
Ilustračné foto - SITA / AP
