Prečo ste sa rozhodli uchádzať o asistentské miesto generálneho riaditeľa Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBOR)?
Jednoducho povedané preto, lebo toto miesto bolo voľné. Pred rokom som sa dozvedel, že sa pripravuje výmena na tomto poste v EBOR. Skončil som s poslancovaním aj s politikou, tak som si hľadal novú profesionálnu kariéru.
Ako ste skončili s politikou, keď ste stále členom Prezídia SDKÚ a ste v strane vplyvným človekom?
Nekandidoval som vo vlaňajších voľbách za poslanca parlamentu. Som členom SDKÚ, ale tým, že fyzicky odchádzam do zahraničia, dostanem sa aj mimo politickej sféry. Je to nový začiatok. Zistil som, že v politike by som musel bojovať s veternými mlynmi. Hneď ako ste nastúpili na miesto referenta na ministerstve financií, objavili sa informácie, že mierite do európskych inštitúcií. Potom to vyzerá, že výberové konanie bolo formalitou...
Pokiaľ ide o organizáciu tendra, to je otázka na ministerstvo financií.
Museli ste čakať, že to vyvolá negatívnu publicitu okolo vás aj strany.
Bol som si vedomý, že sa to dostane na verejnosť. S takou búrkou som však nerátal a nemyslel som si, že bude natoľko zlomyseľná. S veľkou vervou sa do toho pustili aj niektoré médiá, aj niektorí politici. Ich vyjadrenia boli skreslené, hovorili o euroúradníkoch, postoch v Bruseli, čo je nezmysel. Na tom vidieť, že napríklad pani predsedníčka integračného výboru [Monika Beňová] nemá znalosti o tom, čo sú európske inštitúcie, ale na tlačovke dokázala očierňovať čokoľvek.
Chce napísať list šéfovi EBOR, aby vedel, kto k nemu prichádza.
Veľmi sa na to teším. Predpokladám, že list bude verejne známy. Ak by v ňom boli nejaké nepravdivé a poškodzujúce skutočnosti, tak to bude mať právne dôsledky.
Lenže naozaj nikto neveril, že skončíte ako referent na ministerstve.
Pozícia v Londýne sa vyberá zo zamestnancov ministerstva alebo podriadených inštitúcií. Logicky teda prvou podmienkou bolo, že sa musím stať zamestnancom ministerstva financií. Tak som sa prihlásil. Je tam veľa voľných miest.
Je podľa vás v poriadku, keď sa človek vnímaný ako sivá eminencia SDKÚ prihlási na ministerstvo, potom vyhrá konkurz a ide do Londýna?
Poznáte iný spôsob, ako to urobiť?
Neprekáža, keď sa o vás hovorí vopred ako o víťazovi?
V rámci rezortu bolo vypísané výberové konanie. Prihlásiť sa mohli všetci, prihlásili sa štyria, ja som vyhral.
Prečo hovoríte o novom začiatku a boji s veternými mlynmi. SDKÚ je najsilnejšia koaličná strana s veľkým vplyvom.
Myslel som to ako môj osobný začiatok. So stranou to nemá nič spoločné. Ostatné roky som sa stretával len s negatívnymi reakciami. Nechce sa mi ich vyvracať donekonečna.
Prečo podľa vás vznikli takéto reakcie?
Je to síce krátka otázka, ale vyžadovala by si veľký priestor na vysvetlenie. Je to súhrn viacerých dôvodov.
Máme čas, takže to poďme skúsiť.
Dôvody siahajú od obyčajnej ľudskej závisti až po skupinové záujmy. Ekonomické, politické...
Prečo sa tieto záujmy stretávali vo vás ako styčnom bode?
To by musel povedať niekto iný. Neviem, prečo práve ja. Javilo sa to tak, ako si keby každý útok na SDKU našiel ako adresáta mňa. Počas môjho pôsobenia na ministerstve dopravy, ale aj neskôr som mal pocit, že som jednotlivé prípady vysvetlil, a viac som sa k tomu nevracal. Teraz, v súvislosti s výberovým konaním na ministerstve financií, sa niektoré veci opäť otvorili. Vo viacerých médiách sa tieto kauzy prezentovali ako skutočnosť. Aj keď obvinenia, ktoré proti mne vyťahovali, neboli pravdivé.
Tak poďme na začiatok, keď ste sa v roku 1998 stali ministrom dopravy. Tender na poradcu pre privatizáciu Slovenských telekomunikácií, tender na GSM 1800, Slovenské aerolínie... Zobrali by ste teraz niektoré vaše rozhodnutia späť?
Dodnes som presvedčený, že kroky, ktoré som urobil na ministerstve dopravy, boli správne a v danej chvíli sa nič lepšie nedalo urobiť. Trúfam si povedať, že informovaní ľudia to chápu, a povedali by to isté. Nič by som nevzal späť. Nešťastná možno bola jedine moja komunikácia s verejnosťou, tam som urobil chyby.
Vyčíta sa vám napríklad to, že na Slovensku nie je tretí mobilný operátor. Neprepásli ste poslednú šancu?
Taká šanca nebola a dá sa to doložiť faktmi. Prvý tender na tretieho mobilného operátora ešte za vlády Vladimíra Mečiara v roku 1998 bol neúspešný. Jednu z prvých vecí, ktorú som na ministerstve urobil, bolo zadanie úloh na prípravu nového tendra. Robili sme na tom niekoľko mesiacov, konzultovali sme celý proces napríklad s EBOR a pripravili sme podmienky výberového konania. Boli sme si pritom vedomí obmedzení, ktoré Slovensko má – malý trh, geograficky nevýhodné členenie územia, hornatý terén a vysoká koncentrácia obyvateľstva v Bratislave, na hranici troch štátov. Frekvencie 900 MHz voľné neboli a na pokrytie územia na dvojnásobnej frekvencii boli potrebné dvojnásobné náklady na hranici ekonomickej únosnosti. Tender sme vyhlásili, aj keď sme to vedeli.
Skončil sa neúspešne a rozhodli ste, že nový nebude.
Vzhľadom na vtedajší celosvetový boom licencií a obrovské peniaze, ktoré boli telekomunikačné firmy ochotné investovať, sme si robili nádeje, že sa tender podarí. Bolo pritom množstvo konzultácií. Nadnárodné telekomunikačné firmy si analyzovali trh. Seriózni investori si povedali, že to pre nich nie je zaujímavé. Boli však aj takí, ktorí vyvíjali obrovský tlak na zmenu podmienok tendra, čo však bolo nemysliteľné. Výsledok bol taký, že sa neprihlásil nikto. A po neúspešnom nátlaku z toho niektorí urobili škandál. K čomu sa, mimochodom, nedávno aj niekto priznal.
Kto sa priznal?
No, istý pán Žiak sa v rozhovore priznal, že som mu pokazil biznis.
Stretli ste sa viackrát s podnikateľom Milošom Žiakom v podobnom spore?
Myslím, že sme sa osobne nikdy nestretli.
Súvisel tretí mobilný operátor s privatizáciou Slovenských telekomunikácií? Čo bolo pre vládu väčšou prioritou?
Nie, nijako to spolu nesúviselo. K privatizácii Slovenských telekomunikácií došlo až neskôr.
Neklesla by vstupom tretieho mobilného operátora atraktívnosť Slovenských telekomunikácií a ich podielu v EuroTeli?
Radikálny vplyv by to nemalo. Vo svete sa prideľovali tretie, štvrté licencie a zdalo sa, že tento trend sa prejaví aj na Slovensku. No neprihlásil sa nikto, bol to už druhý neúspešný tender. Trvám na tom, že pre investora nebolo možné vytvoriť ekonomicky únosné podmienky.
Na vecný vplyv vašich rozhodnutí sa pýtame aj preto, lebo ste si na ministerstve dopravy udržiavali vplyv aj po vynútenom odchode z kresla ministra.
Asi pol roka som pôsobil na základe dohody s mojím nástupcom na ministerstve ako poradca. No od roku 2000 som sa na práci ministerstva dopravy nezúčastňoval. Pokiaľ ide o telekomunikačný trh na Slovensku, zúčastnil som sa na rokovaní o novom telekomunikačnom zákone ako poslanec národnej rady. Podľa mňa nový zákon z roku 2000 umožnil akú-takú liberalizáciu trhu. Je škoda, že vláda takýto krok neurobila už skôr, v rokoch 1995 – 1996.
Vlani ste ako poslanec spolu so súčasným ministrom Pavlom Prokopovičom presadzovali odsunutie uvoľnenia miestnych vedení. Prečo?
Ak si dobre pamätám, zazneli také argumenty, že je fyzicky nemožné vedenia sprístupniť, pretože Slovenské telekomunikácie na to nemajú technické možnosti a nie sú schopné urobiť to v takom krátkom čase. Vtedy, keď sme o tom hlasovali, nebolo možné liberalizáciu zabezpečiť. Aby fungovala, aby spotrebiteľom priniesla vyššiu kvalitu a nižšiu cenu. Je ľahké zákonom niečo uložiť, ale je ťažšie to splniť. No ak mám zhrnúť celé predchádzajúce roky, bol tam vždy rozpor. Štát mal záujem získať za Slovenské telekomunikácie čo najviac a zároveň mal tlačiť na liberalizáciu trhu. Celé to obdobie bolo schizofrenické, škoda, že sa telekomunikácie nepredali dávno predtým.
A čo Slovenské aerolínie? Keď ste išli na ministerstvo dopravy, ohlasovali ste razantné kroky. Chceli ste im zobrať lietadlá, ktoré patrili štátu, licenciu, ale nepodarilo sa to. Prečo ste dovolili fungovať leteckej spoločnosti, ktorá deformovala trh?
Stretávam sa s dvoma protichodnými výčitkami. Prvá – ako ste im mohli dovoliť lietať? – a druhá – ako ste si mohli dovoliť zastaviť lietanie a neudeliť v roku 1999 firme licenciu? Kritizovali ma aj za to, aj za to. Keď som prišiel na ministerstvo, dostali sme z ministerstva financií list, že nájomné zmluvy na lietadlá sú neplatné. Musel som teda trvať na tom, že lietadlá musia odovzdať. Firma, ktorá nemá lietadlá, nemôže lietať, a tak nedostala ani licenciu. Lenže oni neodovzdali k lietadlám dokumentáciu. Zdvihla sa vlna protestov, ľudia nevedeli, či budú môcť odísť na dovolenky, či neskrachujú cestovné kancelárie. Dohodli sme sa teda na tom, že aerolínie budú platiť nájomné, hoci dovtedy ho neplatili...
Ani potom...
Ale prijali záväzok, že budú platiť. Ministerstvo dopravy nemohlo bez dokumentácie a náhradných dielcov prevziať a prevádzkovať lietadlá. Napokon sme firme zmenili licenciu a lieta dodnes. Nie bez problémov, nie ekonomicky výhodne.
Štátna firma mohla liezť pod trhové ceny, nemusela platiť nájomné, narušila trh...
Presne s vami súhlasím. Lenže problém vznikol v roku 1997 za Mečiara, za vtedajšieho ministra dopravy a vtedajšieho splnomocnenca vlády pre leteckú dopravu pána Viliama Vetešku. Snažil som sa to v roku 1998 a 1999 riešiť. Bol som zodpovedný za tri lietadlá, ktoré štát kúpil z deblokácií. Nemohol som si dovoliť nechať ich hrdzavieť na letisku.
Niečo sa s tým mohlo robiť. Napríklad lietadlá predať.
Je pravda, že spoločnosť bola vždy v strate. V 1999 sa možno za dokonalej súčinnosti polície a represívnych orgánov dalo niečo dosiahnuť. Podali sme civilné aj trestné žaloby. No ako v mnohých iných prípadoch na slovenských súdoch by sa dlhé mesiace nič nerobilo a lietadlá by morálne aj technicky zastarali. Nejaká firma by možno trh obsadila, ale štát by prišiel o lietadlá, čo nie je zanedbateľná položka.
Očakávania od vlády zmeny boli po roku 1998 veľké. Prišli však škandály napríklad okolo tendra železníc na vláčiky, vláda dopustila ďalšie zadlžovanie železníc, uzatváranie nezmyselných kontraktov, predražovanie výstavby ciest. Neprekáža vám to?
Kde sa v tejto súvislosti vyskytuje moje meno?
Hovorilo sa napríklad, že ste mali niečo vidieť alternatívne.
To je pekná formulácia – hovorilo sa.
A dokonca aj písalo, a dokonca to písal v liste premiérovi váš bývalý stranícky kolega Peter Kresánek.
Iste, existoval nejaký list, ktorý blúdil kdesi po médiách. Trvám na tom, že s tendrom na ľahké motorové jednotky ani so zadlžovaním sa železníc nič spoločné nemám. Neviem, prečo to pán Kresánek napísal a dodnes to nikomu nevysvetlil. Ani mne, ani verejnosti.
To nie je pravda.
Nemohli ste ovplyvňovať napríklad indexáciu cien na stavbách diaľnic, ktorá predlžovala a predražovala výstavbu?. Iniciatíva možno mala prísť z ministerstva dopravy.
Ja som sa týmito vecami zaoberal, keď som bol ministrom. No prakticky všetku energiu a čas som venoval tomu, ako zaplatiť dlhy predošlej vlády. V novembri 1998, keď som nastúpil, bolo asi osem miliárd korún nezaplatených faktúr. Skoro celé obdobie vo funkcii ministra mi trvalo, kým sme dohodli splátky s dodávateľmi a financovanie. V lete 1999 sa podarilo dlhy zaplatiť.
V tom období sa robili na Slovenskej správe ciest zápočty s pohľadávkami. Bolo aj vyšetrovanie, na správe ciest vtedy šéfoval váš nástupca Jozef Macejko.
Neviem, čo odo mňa chcete počuť.
Komentár. Neskôr ste mu predsa radili. Boli ste spokojný s jeho nomináciou na ministerské kreslo?.
Opakujem, ako minister som sa venoval tomu, aby sme pokryli záväzky minulej vlády. A to sa podarilo. O nejakom novom systéme uzatvárania zmlúv sme vtedy neboli schopní uvažovať, lebo sa nám denne vyhrážali napríklad štrajkami. Horko-ťažko sa to podarilo ustáť. Ako to išlo ďalej na správe ciest alebo na ministerstve, to naozaj nie je moja zodpovednosť.
Hovorí sa o vás ako o vplyvnom mužovi. Predpokladáme, že to popriete, ale boli ste vplyvný aj počas ďalších rokov, keď ste neboli v exekutívnej funkcii?
Neviem, odkiaľ si myslíte, že som bol vplyvný. Okrem toho, že som bol poslancom a niekoľko mesiacov poradcom na ministerstve dopravy, som žiaden iný vplyv nemal ani som nemohol mať. Existujú predsa kompetencie, vzťah nadriadenosti a podriadenosti. Nemohol som ani ministrovi, ani riaditeľovi správy ciest ukladať nejaké úlohy.
Tak to skúsme inak. Boli ste asi najznámejším pokladníkom politickej strany na Slovensku. Aký vplyv má v strane pokladník? Zrejme to nie je ten, čo rozosiela známky, aby sa lepili do straníckych knižiek.
Dnes už nie sú ani knižky, ani známky.
Ale peniaze strany potrebujú...
Samozrejme. Všade asi existuje funkcia pokladníka. Je to človek zodpovedný za financovanie, za to, aby účtovníctvo strany spĺňalo všetky zákonné predpisy. Na druhej strane sa stará o to, aby kombináciou členského, štátneho príspevku a darov pokryl všetky výdavky, ktoré strana má. To som robil v SDKÚ a robia to asi všetci kolegovia v iných stranách.
Aký vplyv má v SDKÚ takýto pokladník?
Na rozhodnutia má taký vplyv, aký vyplýva z jeho členstva v nejakom kolektívnom straníckom orgáne. Inak sa stará len o hospodárenie strany, účtovníctvo a podávanie výročnej správy do národnej rady.
Lídri strán sa vyjadrujú, že podrobnosti o financovaní strán nepoznajú. Kto kontroluje pokladníka?
Väčšina strán má nejakú kontrolnú komisiu. A má ju aj SDKÚ.
Pokladník je styčným dôstojníkom strany so svetom biznisu. Chodievame občas na obedy vedľa sídla SDKÚ a vidíme časté návštevy, ktoré tam chodia.
Tak potom vidíte, kto tam chodí a kto nie. Máte o tom možno lepší obraz. Ja neviem, čo sú to časté návštevy. Existujú sympatizanti, ktorí chcú strane pomôcť a môžu aj darovať peniaze. To sa deje.
Počúvame podnikateľov a tí hovoria, že bez „konzultácií“ je každá štátna zákazka beznádejná. Čo im môže sľúbiť pokladník?
Pokladník im nemôže sľúbiť vôbec nič. A nič nemôže zabezpečiť ani reálne zmeniť. Je to z veľkej časti mýtus. Na 99 percent sú to bubliny a reči.
A to jedno percento? To sú tie veľké zákazky?
Chcete ma chytať za slovíčka... Z mojej praxe vám neviem povedať takýto príklad. Ale možno sa niekedy niečo našlo. Existujú nejaké verejne dostupné informácie, že možno nebolo niečo celkom v poriadku.
Niektorí podnikatelia sa sťažujú, že napriek tomu, že stranám darovali peniaze, nedočkali sa spätného efektu. Považujú to za nenaplnenie sľubov.
To svedčí o tom, že je to nedorozumenie – keď si niekto myslí, že ak prispeje na činnosť strany, tak očakáva benefity. Keď sa to nenaplní, lebo sa to nedá naplniť, je z toho sklamanie a ohováranie. Pri štátnych zákazkách jeden uspeje a ostatní sa spravidla začnú sťažovať a ohovárať. Lebo spokojný je len jeden, kým nespokojných je viac.
To závisí od toho, o akú politickú stranu ide a o čo strane ide.
V 1998 ste obehávali aktívne a potom ste už nemuseli?
Nikdy som nejako aktívne neobehával. Je to viazané na členov strany. Každý má svojich známych, priateľov a takto sa hľadajú kontakty.
Problém tohto rozhovoru bude asi ten, že čitatelia mu nebudú veriť. Takže sa spýtame inak: čo sa podľa vás musí zmeniť, aby financovanie politických strán a štátne zákazky nesprevádzali neustále škandály?
Možno to trochu zovšeobecním. V rokoch 1995 až 1998 ste sa ani vy, ani iné médiá nezaoberali ani financovaním politických strán ani jednotlivými štátnymi zákazkami. A už vôbec nie privatizačnými tendrami, pretože žiadne neexistovali. Problém bol vtedy v inej rovine, v rovine základnej demokracie. Dnes vyvoláva pochybnosti a škandály pomaly každá zákazka na lesnú cestu za 500-tisíc korún. Situácia je iná, zmenili sa aj témy. Myslím si, že je to dobrý trend. Od roku 1998 sme veľmi pokročili. A keď ste v styku s podnikateľmi, všetci vám potvrdia, že je ťažšie sa presadiť. Korupcia je zlomková oproti tomu, aká bola do roku 1998.
Týždenník Plus sedem dní vás nachytal, ako sa do parlamentu vozíte na aute firmy FK Invest, čo je vplyvná skupina. Dnes by ste sa už teda na aute nejakej podnikateľskej skupiny nevozili?
Ako poslanec určite nie.
Aký je pomer medzi zahraničnými a domácimi donormi SDKÚ?
Zahraniční donori sú vylúčení zo zákona. Musí to byť slovenský subjekt.
Dobre. Koľko peňazí prichádza zo zahraničia a koľko zo Slovenska?
Zo zahraničia žiadne. Nepamätám si ani firmu zo zahraničnou účasťou, ktorá by poslal peniaze na účet SDKÚ.
Má strana len jeden účet?
Pochopiteľne...
Jeden na Slovensku.
... Vždy som tvrdil, že SDKÚ dodržiava slovenské zákony. Samozrejme, že nikde na svete neexistuje žiaden iný účet.
Hovoríte, že obraz človeka podozrivého z korupcie z vás vytvorili médiá. Bránili ste sa proti nim. Nedávno sa vám ospravedlnila napríklad Markíza. Bolo to rozhodnutím súdu, alebo mimosúdnou dohodou?
Bola to mimosúdna dohoda. Spor trval od roku 1999. Obvinili ma, že som mal zobrať úplatok 30 miliónov korún. Markíza to vytiahla, ja som ju zažaloval a za štyri roky sme sa nedopracovali k relevantnému pojednávaniu. Na jar som vymenil právnikov a v priebehu leta došlo k dohode, že odvysielajú ospravedlnenie.
Nesúvisí mimosúdna dohoda s oteplením vzťahov medzi SDKÚ a ANO?
Nie. Došlo k dohode medzi mojimi právnikmi a právnikmi Markízy. Teraz vediem niekoľko čerstvých sporov pre články v súvislosti s nástupom na ministerstvo financií, kde sa spomínajú staré kauzy. Dávajú to do súvislosti, ako keby boli tie veci pravdivé, a ani si nedávajú námahu vypočuť si druhú stranu.
Pred rokom ste zvažovali žalobu aj na pána Kresánka..
To som pustil z hlavy, keď pán Kesánek skončil v strane.
Nebolo by užitočné, aby sa aj v tomto prípade pravda ukázala na súde?
Viem, že bolo vznesené obvinenie na bývalého ministra dopravy a jedného bývalého federálneho ministra. Vyšetrovatelia musia zistiť, či tam niečo bolo. Musím povedať, že v tejto veci ma dodnes nik nevypočul ani nepredvolal.
Aký vplyv má pokladník na dosadzovanie ľudí na verejné miesta a do štátnych firiem?
Z titulu funkcie pokladníka na to vplyv nie je.
Z titulu vplyvného člena Prezídia SDKÚ?
Určite nie. No nemôžete ľudí rozdvojovať. Ak je niekto napríklad ministrom a je politikom za SDKÚ, tak logicky bude hľadať spolupracovníkov medzi známymi, ktorí môžu mať blízko k SDKÚ. To sa asi inak nedá. Neviem si predstaviť, že keď ministri nastúpia do funkcie, zavrhnú všetky kruhy SDKÚ a budú hľadať nejakých zo stromov zvesených odborníkov.
A čo platby strane za umiestnenie sa na nejakom poste?
Nepočul som žiadne relevantné informácie o nejakom konkrétnom poste.
Poznáte vplyvné podnikateľské skupiny na Slovensku?
Čítam médiá.
Sú skupiny, ktoré majú vplyv v elektrárňach, iné v železniciach, ďalšie napríklad v oblasti vojenských zákaziek. Prečo vás všetci nemajú radi?
Asi ich poznáte lepšie ako ja.
Rozprávame sa s nimi. Bez ohľadu na to, či sú úspešné, alebo neúspešné, nemajú vás radi. Prečo?
To by som rád počul od vás. Neviem, kto ma nemá rád. Skôr to beriem ako uznanie. Že u mňa nepochodia, aby som im vybavil štátne zákazky.
Ale hovoria, že máte veľký vplyv...
Viete, celé to nesedí. Ak je pravda, že ma nemajú radi, tak potom sme za päť rokov urobili veľký krok dopredu v transparentnosti a spravodlivom výbere dodávateľov.
Nie je váš odchod do Londýna útekom zo Slovenska?
Povedal som si, že to v politike pre mňa ďalej nemá význam. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo chcem na istý čas zo Slovenska odísť.
Foto – Milan Illík
