Svetový poriadok by neohrozilo, keby malo nukleárny arzenál viac štátov, tvrdí vo Foreign Affairs Francis Gavin, profesor medzinárodných vzťahov na Johns Hopkins University. Naše zmýšľanie o nukleárnej vojne je podľa neho stále postavené na axiómach Studenej vojny.
V 21. storočí je scenár využitia nukleárneho arzenálu bez nukleárne provokácie nereálny. Hrozba mala pôvodne kompenzovať geostrategické nevýhody, ktorým čelili Spojené štáty oproti Sovietskemu zväzu. Už v 60-tych rokoch minulého storočia stratégia narazila na neprekonateľný a logický problém: nukleárne mocnosti získali „second strike capability“, teda možnosť spustiť nukleárny protiútok. Predstava atómového blitzkriegu bez vzájomného zničenia sa rozplynula.
Prečo USA stavili na atomóvky
Po druhej svetovej vojne ostali na planéte dve veľmoci - USA a Sovietsky zväz. Oproti Kremľu čelil Washington dvom nevýhodám: Atlantickému a Pacifickému oceánu. Spojené štáty prevzali ochranu nad spojencami okolo zemegule, no boli od nich nevyhnutne odrezané geografiou.
Americkí stratégovia sa začali báť, že Sovietsky zväz, začne postupne dobýjať Euráziu. Jedným z možných riešení bolo spraviť z USA armádny štát po pruskom vzore, ktorý by si dokázal udržiavať vojenskú prítomnosť vo všetkých rohoch zemegule. Takýto scenár nebol však nikdy viac, než historickou fikciou. Lacnejšou a reálnejšou možnosťou boli nukleárne preteky.
Hrozba atómovej devastácie overená v Hirošime a Nagasaki zachránila sen západného bloku a udržala relatívny mier medzi oponentmi Studenej vojny.
Už v 60-tych rokoch išlo o fikciu
Pôvodná nukleárna hrozba stála nielen na možnosti, že štát využije svoj arzenál v prípade napadnutia, ale aj v menej extrémnych situáciách. Logika NATO mala rozšíriť ochranu arzenálov USA, Francúzska a Spojeného kráľovstva všetkým čelom aliancie. Takýto scenár počíta s ochotou nukleárnych veľmocí stlačiť červené tlačidlo aj v prípade, že tak ich nepriateľ ešte neurobil.
Treba si uvedomiť, že rozhodnutie použiť atómové zbrane ako prvý, nebolo vždy rozsudkom smrti. V prvom desaťročí Studenej vojny, teda už potom ako Sovietsky zväz hlavice vyvinul sa počítalo s tým, že ani jedna strana nebude mať po takomto útoku kapacitu na nukleárnu odpoveď. Až vznik kapacity druhého úderu na oboch stranách predznamenal zmeny nukleárnej politiky, ktorá mala prísť do hry až ako reakcia.
Za zmienku však stojí aj krátke historické okno pred vznikom kapacít druhého úderu. Snáď najbizarnejším príbehom z Kórejskej vojny je dnes naliehanie slávneho generála Douglasa MacArthura na Washington, aby proti Číne a Severokórejcom spustili nevyprovokovaný nukleárny útok. V princípe ide o ideálny scenár prvého útoku, keďže mohli Spojené štáty reagovať jadrovými zbraňami na napadnutie spojenca, a zasiahnuť proti štátom, ktoré vtedy atómovkami nedisponovali. V kórejskom prípade vyhrali mierotvorcovia a polostrov bol ušetrený pred nukleárnou zimou. Príbeh ale zdôrazňuje, že takmer hneď po začiatku Studenej vojny sa jadrové zbrane stali skôr politickým, ako vojenským nástrojom. Ani pri relatívne bezpečnej príležitosti nebol scenár využitia týchto zbraní na obranu menšieho spojenca reálny.
„Je nereálne, že by Spojené štáty využili nukleárny arzenál na obranu Estónska alebo Taiwanu,“ píše F. Gavin. Spojené štáty by podľa neho mali prehodnotiť dlhodobé blokovanie nukleárneho zbrojenia. „Budúcnosť s nukleárnou Austráliou, Južnou Kóreou, Švédskom, Tureckom, alebo Vietnamom by nebola ideálna pre Spojené štáty. Omnoho horšia by však bol pre Čínu a Rusko.“
Ďalšie dôležité správy
