Napriek tureckej tvrdohlavosti sa zdá čoraz pravdepodobnejšie, že Fínsko a Švédsko čoskoro vstúpia do NATO. Na jednej strane to znamená silnejšiu a viac obranyschopnú alianciu. Na druhej mohol nastať čas rozlúčiť sa s intervencionizmom, ktorý definoval posledné desaťročia severoatlantickej politiky, tvrdí vo Foreign Affairs Kenneth Pollack z Medzinárodného republikánskeho inštitútu.
„Začlenenie Fínska a najmä Švédska do NATO bude pravdepodobne posledným klincom do rakvy misií aliancie mimo Európy,“ píše K. Pollack. Myšlienka bojovať „mimo oblasť“ vznikla na konci studenej vojny, keď rozpad Sovietskeho zväzu odstránil pôvodný raison d’être aliancie. Pre NATO sa musel nájsť nový účel a keďže členským štátom nič priamo nehrozilo, stali sa ním intervencie.
Prvou bol zásah v Juhoslávii v roku 1999, nasledovali rôzne úlohy, ktoré aliancia zohrala v Afganistane a Líbyi. Ako podotýka K. Pollack, možné presmerovanie aliancie môžu oslavovať kritici týchto operácií.
Škandinávska zdržanlivosť
Podmienka jednohlasnosti, ktorá definuje rozhodovanie aliancie, sa čoskoro môže stať ešte väčšou prekážkou. K. Pollock tvrdí, že je ťažké si predstaviť intervenčnú operáciu v štýle tých minulých, ktorá by získala podporu Švédov a Fínov.
To neznamená, že tieto štáty odmietajú vysielať vlastné armády do zahraničia. Švédsko a Fínsko mali vojenskú prítomnosť aj v Afganistane po boku armád NATO. Ich ozbrojené sily sa rutinne zúčastňujú mierových misií OSN a v posledných rokoch sa objavili aj v Sáhely a v Mali. Takmer bez výnimky však tieto misie netrvali dlho a vyústili v sklamanie. Švédsko z Mali tento rok ustúpilo.
Morálne, strategické a právne námietky
Navyše majú obe krajiny obavy z ruského expanzionizmu a pravdepodobne by neboli ochotné obetovať vlastnú obranyschopnosť vyslaním ozbrojených síl na ďaleké misie s cieľom zamedziť šíreniu ruského vplyvu.
Podľa K. Pollacka chápu Švédi a Fíni vstup do NATO ako čisto obranný manéver, od ktorého neočakávajú ďalšie záväzky. Účasť na exotických dobrodružstvách bez priameho prepojenia na ich národnú bezpečnosť sa od nich očakávať nedá.
V hre je aj nátlak verejnej mienky. V roku 2011 sa jeden prieskum opýtal Švédov, či stála akákoľvek zahraničná misia za život jediného Švédskeho vojaka. Dve tretiny odpovedali „nie“. Fínsko nemá podobné morálne prekážky a jeho neutralita je relatívne nová, Fíni však majú rovnaké obavy o bezpečnosť vlastnej 1300-kilometrovej hranice.
Podľa K. Pollacka môže byť najväčšou prekážkou Švédsky dôraz na dodržiavaní medzinárodného práva. Švédsko principiálne odsúdilo Vietnamskú vojnu e aj inváziu Iraku. V prípade Iraku zdôrazňovala Švédska vláda absenciu mandátu od Bezpečnostnej rady OSN a výslednú protiprávnosť vojny.
Vzhľadom na rozdelenie sveta na bloky veľkých mocností je mandát OSN podporujúci akúkoľvek vojenskú operáciu, s výnimkou jednoznačnej sebaobrany, fikciou. Rovnako je na tom aj Švédska podpora ňu.
Nejde o najhorší koniec
K. Pollack podotýka, že pokiaľ je osud intervenčného NATO spečatený, nejde nutne o zlú vec. Zásahy NATO v tretím štátoch takmer nikdy nefungovali. Aj v prípade Afganistanu nakoniec bremeno najtvrdších bojov padlo na armády USA, Kanady a Spojeného kráľovstva.
Pokiaľ hrozí aliancii oslabenie, nie je to preto, že by nemohla zasahovať v cudzine. Podľa K. Pollocka však hrozí, že aliancia bude venovať priveľa pozornosti severným a východným hraniciam svojho priestoru. Zabudnúť sa tak môže na krehké Stredomorie, ktoré sa v najbližších mesiacoch môže stať kľúčovým diplomatickým bojiskom.
Ďalšie dôležité správy
