Zatiaľ čo Ukrajinci bránia svoje životy a slobodu, mnohí ľudia cítia spaľujúcu túžbu urobiť pre nich niečo viac. Problémom však nie je nedostatok síl alebo zdrojov, ale strach z vyprovokovania širšej, možno jadrovej vojny s Ruskom, konštatuje americký politický analytik Dan Altman. Pripomína však, že okrem dodávok zbraní Ukrajine a protiruských sankcií existuje aj tretia cesta - tá, ktorú NATO zanedbáva.
Vo svojom článku zverejnenom v časopise Foreign Affairs, ktorému dal názov Západ sa príliš obáva eskalácie na Ukrajine a podtitul NATO dokáže viac aj bez provokovania Moskvy, označuje tento strach za dôvod, prečo americký prezident Joe Biden a ďalší lídri NATO dôsledne dávajú najavo, že nebudú priamo zasahovať do konfliktu, ale obmedzia svoju pomoc na zbrane, peniaze, spravodajské informácie a sankcie.
„Akokoľvek sú udalosti na Ukrajine dnes zničujúce, jadrová vojna s Ruskom by totiž mohla zabiť viac ľudí, než je na približne 44-miliónovej Ukrajine," poznamenal Altman.
NATO bez teórie
Lídri NATO podľa neho chápu, že musia kráčať po tomto tenkom ľade - medzi pomocou Ukrajine a riskovaním vojny s Ruskom. Ale nemajú žiadnu teóriu, ako to urobiť. Nemecká a francúzska vláda sa dokonca hádajú, či poskytnúť Ukrajine tanky.
„NATO potrebuje stratégiu založenú na takej teórii, ktorá pomôže Ukrajine bez toho, aby to vyvolalo priamy konflikt s Ruskom. Poučenia z minulých kríz poukazujú na princípy, ktorými by sa takáto stratégia mala riadiť. Dejiny ukazujú, že NATO by nerozvážne riskovalo vojnu prekročením dvoch ruských červených čiar: otvorenou paľbou na ruské sily alebo rozmiestnením organizovaných bojových jednotiek na Ukrajine pod vlajkami členských štátov NATO. Pokiaľ NATO neprekročí tieto hranice, môže Ukrajine pomôcť pri prijateľnom riziku vojny," vysvetlil Altman.
Transfery zbraní a sankcie dáva plne do súladu s týmto prístupom, takže je podľa neho lákavé konštatovať, že členovia NATO robia všetko, čo môžu.
„Nerobia. Mali by stavať na súčasnej politike tým, že upustia od svojvoľných limitov na typy konvenčných zbraní, ktoré Ukrajine poskytujú, a rozšíria sankcie."
Po červenej čiare
Podľa analytika by malo NATO presadzovať takú stratégiu, v rámci ktorej by mohlo zájsť tak ďaleko, ako je to len možné, a neprekračovalo ruské červené čiary. To znamená, že otvorene nezaútočí na ruské sily a nevyšle svoje bojové jednotky. S týmto prístupom Spojené štáty zvíťazili v najťažších krízach studenej vojny, uviedol.
Berlín
Prvá veľká skúška studenej vojny, berlínska blokáda v rokoch 1948 - 1949, podľa neho túto stratégiu potvrdila. Hoci by sovietsky vodca Josef Stalin ľahko premohol americké, britské a francúzske jednotky v časti, ktorá sa neskôr začala nazývať Západný Berlín (enkláva hlboko vo východnom Nemecku okupovanom Sovietskym zväzom), tohto územia sa nezmocnil. Znamenalo by to zaútočiť a tým vyprovokovať vojnu. Namiesto toho zaviedol blokádu, ktorá udusila dodávky potravín a uhlia pre dva milióny Berlínčanov. Keď sovietske jednotky zablokovali cesty a železnice, západní lídri odmietli zaútočiť, aby ich donútili znovu otvoriť zásobovacie koridory. Namiesto toho zriadili letecký most a stavili na to, že Stalin nezaútočí na neozbrojené dopravné lietadlá. Nakoniec sa berlínsky letecký most podarilo zaviesť.
Kuba
O viac ako desať rokov neskôr, počas kubánskej raketovej krízy v roku 1962, sa americkí lídri rozhodli zaviesť blokádu namiesto otvoreného útoku. Americký prezident John Fitzgerald Kennedy - rozhnevaný pokusom Sovietskeho zväzu prepašovať jadrové rakety na Kubu - spočiatku inklinoval k návrhu zničiť sovietske rakety náletmi. Napokon on aj ostatní okolo neho usúdili, že riziká sú príliš veľké.
Riaditeľ Ústrednej spravodajskej služby John McCone považoval nálety za príliš riskantné, viedlo by to k „prelievaniu krvi“ sovietskeho vojenského personálu, čo „zvýši napätie všade a nepochybne prinesie odvetu proti americkým zahraničným vojenským zariadeniam".
Uznal to aj sovietsky vodca Nikita Chruščov. Obával sa, že útok USA vyvolá vojnu: „Tragická vec, môžu zaútočiť a my odpovieme. To by mohlo prerásť do rozsiahlej vojny."
Kennedy sa rozhodol nezaútočiť, ale ani neprijať rakety ako hotovú vec. Namiesto toho zaviedol blokádu Kuby. V tejto najvážnejšej jadrovej kríze v dejinách ani jeden z lídrov nenariadil útok.
K jednému však došlo, keď sovietski generáli na Kube nariadili odpáliť rakety zem-vzduch na americké špionážne lietadlo U-2, ktoré vstúpilo do kubánskeho vzdušného priestoru. Pri útoku zahynul americký pilot major Rudolf Anderson. Chruščovove obavy z vojny v tej chvíli vyvrcholili a tak potrestal dotyčných generálov. Kennedy namiesto odvety dal poslednú šancu diplomacii. Spoločné obavy z dôsledkov tohto incidentu viedli obe strany k ústupkom, ktoré pomohli vyriešiť krízu.
Kórea a Vietnam
Altman pokračoval, že Spojené štáty a Sovietsky zväz sa zapojili do zástupných vojen, aby sa vyhli priamej konfrontácii a vyvolaniu tretej svetovej vojny. Obe krajiny podporovali miestne sily rozsiahlymi dodávkami zbraní a niekedy tam vysielali svojich vojakov bojujúcich ako dobrovoľníci.
„Takéto skryté vojny, navrhnuté tak, aby nedošlo k eskalácii, sú bežnou taktikou v medzinárodnej politike. Počas kórejskej vojny sovietski piloti tajne bojovali v čínskom letectve. Sovieti vyzbrojili Severný Vietnam a sovietski vojaci dokonca prevádzkovali batérie rakiet zem-vzduch proti americkým lietadlám. Napriek stratám sa Spojené štáty rozhodli radšej tolerovať túto sovietsku účasť, než rozširovať obe vojny."
Afganistan a Sýria
Analytik poznamenal, že Sovieti takisto tolerovali podobné správanie Spojeným štátom. Keď Sovietsky zväz napadol Afganistan, Spojené štáty vyzbrojili a financovali mudžahedínov, ktorí sa mu postavili na odpor. Sovietsky zväz sa nakoniec stiahol.
V roku 2018 žoldnieri ruskej Vagnerovej skupiny v Sýrii neúspešne zaútočili na americké sily operujúce po boku kurdských síl. Spojené štáty to nepovažovali za útok ruskej vlády.
Tieto príklady podľa Altmana podčiarkujú, že veľký tlak bez otvoreného útočenia je často najlepším spôsobom, ako bojovať a zároveň riadiť riziká eskalácie. „Kreatívna tvorba politiky môže vytvoriť možnosti, ktoré dosiahnu ciele bez prekročenia červených čiar, aby sa zabránilo širšej vojne."
Ukrajina
Čo sa týka Ukrajiny, píše Altman, podpora v kyberpriestore a poskytovanie spravodajských informácií, ktoré ukrajinské sily používajú na likvidáciu ruských vojakov, nie je to isté, ako keď NATO otvorene útočí na Rusko.
Napríklad obmedzenia Litvy týkajúce sa využívania svojho územia na prepravu ruského tovaru do ruskej Kaliningradskej oblasti (exkláva) spĺňajú tento štandard. Dokonca aj rozšírenie NATO o Fínsko a Švédsko i posilnenie prítomnosti východného krídla pri hraniciach s Ruskom prináša prijateľné riziká.
„Takéto akcie nepredstavujú útok na Rusko. V skutočnosti existuje dobrý dôvod domnievať sa, že NATO môže na Ukrajine urobiť ešte viac bez toho, aby vyvolalo širšiu vojnu. Niektorí sa domnievajú, že ruské jadrové zbrane a väčšie záujmy na Ukrajine dávajú Moskve výhodu oproti NATO. Toto je pomýlené. Je pravda, že lídri NATO uprednostňujú vyhýbanie sa vojne s Ruskom pred pomocou Ukrajine, ale rovnako je pravdou, že vojna s NATO by stála Rusko oveľa viac než väčšina foriem pomoci Ukrajine. Veď Rusko už teraz mohutne bojuje proti Ukrajine. Nemôže súčasne vyhrať konvenčnú vojnu s NATO. A nikto by nevyhral jadrovú vojnu," vysvetlil analytik.
Tretia cesta
Ako už v úvode Altman naznačil, existujú tri hlavné spôsoby, ako pomôcť Ukrajine.
„Prvým sú zbrane, pričom NATO môže urobiť viac. Súčasné obmedzenia dodávok zbraní NATO na Ukrajinu nie sú založené na žiadnej teórii ani stratégii. NATO môže Ukrajine poskytovať moderné tanky, bojové lietadlá, pokročilé rakety zem-vzduch a ďalšie s prijateľným rizikom. Druhým spôsobom sú sankcie, a aj tam môže NATO urobiť viac, počnúc ďalším obmedzovaním dovozu ruského zemného plynu do Európy. Tretím spôsobom je poskytovanie zahraničných dobrovoľníkov - stratégia, ktorú NATO do značnej miery zanedbalo. Hoci niektorí dobrovoľníci tam už bojujú ako jednotlivci alebo v ukrajinskej Medzinárodnej légii, členovia NATO by mali povzbudzovať, vyzbrojovať a financovať svojich vojakov a veteránov, ktorí sú ochotní bojovať za Ukrajinu. Aby sa obmedzilo riziko vojny s Ruskom, títo vojaci by bojovali v ukrajinských uniformách pod ukrajinským velením," navrhuje analytik.
Domnieva sa, že zahraniční dobrovoľníci by mohli pomôcť Ukrajincom posilniť ich odbornosť a používať pokročilé zbrane rýchlejšie a efektívnejšie.
„Je to nevyhnutné, keďže Ukrajina vyčerpáva svoje zásoby zo sovietskej éry a prechádza na pokročilejšie zbrane NATO. Z dlhodobého hľadiska sú dôležité aj čísla. Ak Ukrajina obráti vývoj proti Rusku, Moskva môže reagovať tak, že sa plne zmobilizuje na vojnu, spoliehajúc sa na svoju väčšiu populáciu, aby nakoniec Ukrajinu prevalcovala v opotrebovávacej vojne. Rastúci prúd zahraničných dobrovoľníkov by zvrátil kalkuláciu Ruska, že môže vyhrať dlhú vojnu. NATO už zrušilo horné limity pre množstvo zbraní, ktoré môže Ukrajina použiť. Je čas urobiť to isté pre pozemné jednotky," tvrdí analytik.
Výhody prevyšujú riziká
Výhody organizovania dobrovoľníkov podľa neho prevyšujú riziká. Údaje z viac ako 230 prípadov, keď štáty, ktoré verbovali zahraničných vojakov, často uprostred prebiehajúcej vojny, podporujú tento záver.
Podľa Elizabeth Grasmederovej, ktorá tieto údaje zbierala a analyzovala, verbovanie zahraničných dobrovoľníkov ani raz nevyprovokovalo štát bojujúci proti týmto vojakom, aby išiel do vojny so štátom, ktorý ich zásobuje. Len niekoľko prípadov viedlo k obmedzeným útokom, a to na odradenie od náboru vojakov.
„Pretože Ukrajina potrebuje vycvičených vojakov viac než úplne nových regrútov, štáty NATO musia vojakom uľahčiť dočasný odchod zo svojich radov, aby mohli bojovať za Ukrajinu. Musia zabezpečiť, aby bola pre týchto vojakov pripravená lekárska starostlivosť a ďalšie výhody a aby sa dobrovoľníci mohli bez problémov zaradiť k svojej jednotke, keď sa vrátia. Ich vyhliadky na povýšenie by mali odrážať ich ťažko získané bojové skúsenosti," napísal analytik.
Najťažšou časťou tejto politiky bude podľa neho akceptovanie obetí medzi dobrovoľníkmi bez odvetných opatrení. A to je dôvod, prečo musia byť skutočne dobrovoľníkmi.
Altman v závere svojho článku konštatuje, že pre Rusko, mlčky tolerujúce príchod dobrovoľníkov na Ukrajinu, bude čoraz ťažšie „odradiť ďalšie stovky, z ktorých sa postupne stanú ďalšie tisíce".
„Odkedy zlyhali návrhy na bezletovú zónu, túžba urobiť pre Ukrajinu viac sa snaží vykryštalizovať okolo obozretného a realistického plánu. Zahraniční dobrovoľníci sú tou správnou politikou, ktorú treba preskúmať. Spolu so zrušením zbytočných limitov, na základe ktorých členské štáty NATO posielajú na Ukrajinu zbrane, toto je spôsob, ako môže NATO efektívnejšie podporovať Ukrajinu bez toho, aby sa začala tretia svetová vojna," dodal Altman.
Ďalšie dôležité správy
