Fico zažehnal stranícku vzburu vďaka Pellegrinimu

Robert Fico nevie prehrávať. Dokázal to už veľakrát. Či to boli jeho osobné prehry v podobe prezidentských volieb či ambície predsedať ústavnému súdu alebo stranícke debakle v župných a európskych voľbách. Reakcia trojnásobného premiéra bola vždy trpká a plná pocitu ukrivdenosti.

Preto je naivná predstava, že by R. Fico pripustil, aby ho niekto otvorene porazil aj na jeho domácej straníckej pôde. To je dôvod, prečo nikdy nemohol pristúpiť na konanie mimoriadneho snemu, kde by ho v súboji o predsednícke kreslo Peter Pellegrini porazil. Predseda Smeru nikdy vedome nešiel do súboja, kde by mohol prehrať.

To však neznamená, že by si neuvedomoval, že je v koncoch. Aspoň verbálne to sám priznával pred nespokojnými straníkmi počas júnového turné po krajských radách Smeru. V snahe upokojiť vzbúrencov dokonca naznačoval, že nemusí ani kandidovať v nadchádzajúcich parlamentných voľbách a líderstvo prenechá P. Pellegrinimu.

Predseda Smeru má dnes už len jedinú túžbu, ktorú napokon deklaruje už dávno — dôstojne odísť. Ak už to nemôže byť s mäkkým pristátím v prezidentskom paláci alebo na ústavnom súde, určite to nebude ako potupná prehra vo vnútrostraníckom súboji s P. Pellegrinim na mimoriadnom sneme, ktorý by sa inak skončiť nemohol. Scenár má byť kultivovaný, aby sa raz dobre čítal v učebniciach.

Nie je to prvýkrát, čo R. Fico hovorí o svojom dobrovoľnom konci v politike. Preto tieto reči môžu znieť len ako snaha uchlácholiť vnútrostraníckych kritikov. Človek však nemusí byť politický insider aby videl,