Najskôr trocha slovíčkarenia. Tvrdiť, že na Slovensku nemáme politickú kultúru, by nebolo správne. Podľa kulturológov je kultúra sumárom vzťahov a pravidiel typických pre istú spoločnosť. Či sú tieto pravidlá nasledovaniahodné, nehrá v tomto prípade úlohu.

Dodajme, že biológovia by za kultúru označili aj kvasinkovú infekciu. Takže politickú kultúru na Slovensku bezpochyby máme. Druhá vec je, že nepríjemne štípe, asi ako tá kvasinková infekcia.

Zásadným problémom je ignorancia politickej zodpovednosti, potláčanie vnútrostraníckej diskusie a nedostatok internej politickej súťaže – napríklad straníckych primárok. V podstate ide o spojené nádoby. Môžete byť hulvát, alebo drzo obchádzať zákon, ak držíte stranícku líniu, nemusíte sa báť. A na druhej strane, vnútrostranícki oponenti sú vo všetkých subjektoch tvrdo likvidovaní.

Za zatvorenými dverami

Typickú politickú stranu riadi úzke vedenie, ktoré rozhoduje za zatvorenými dverami a namiesto načúvania štruktúram a voličom im arogantne hovorí, čo je správne. Výsledkom je nespokojnosť a štiepenie.

Zo slovenskej politickej scény neodchádzajú politici pre škandály, ale zväčša pre nenaplnené ambície a namiesto pokorného stiahnutia sa to skúsia s „trucstranami“. Lebo Slovensko potrebuje aspoň 25 premiérov. Väčšie politické ideály skrátka musia padnúť na oltár „kultíkov osobnôstičiek“.

Samozrejme, niekomu vyjde egostrana úspešnejšie, niekomu horšie. Robert Fico je príkladom človeka, ktorého nevydarená kandidatúra na generálneho prokurátora z čias, keď bol členom SDĽ, dostala až do bytu, ktorý si oficiálne nemôže dovoliť.

Zato taký ex-kádéhák Radoslav Procházka bude terčom vtipov ešte poriadne dlho. Aj keď treba uznať, že je len málo strán, kde predseda stratí dôveru polovice poslancov, pretože sa chce kamarátiť s R. Ficom a druhá polovica mu zasa vyčíta, že sa s ním nekamaráti dostatočne intenzívne.

Strany kultov osobností

Čo majú spoločné je, že Smer ani Sieť nie sú strany, ktoré by dokázali prežiť svojich zakladateľov. Neponúkajú politické ideály, ale iba usmiate tváre z bilbordov. Ficov „fešiminister“ R. Kaliňák má svojich fanúšikov, ktorí ho zbožňujú aj napriek jeho absurdnej snahe umelo predlžovať „dobu kešu“.

Ak má slovenský volič žiadať politickú zodpovednosť, musí byť stotožnený so stranou a jej ideálmi, nie iba s konkrétnou politickou figúrkou.

Veľmi zaujímavý príkladom sú USA. Ešte pred pár mesiacmi na seba v primárkach ostro útočili demokrati Hillary Clintonová a Bernie Sanders. Ten druhý však uznal svoju porážku a na úvod nominačného zjazdu demokratov upokojoval svojich najzapálenejších priaznivcov, ktorí protestovali proti nominácii H. Clintonovej. Hoci nakoniec oznámil odchod zo strany, nepotopil ju. 

V tomto prípade platí, že osoba síce prehrala, ale strana a jej ideály idú ďalej.

Hlúpejší ako Američania?

Sú slovenskí voliči hlúpejší ako americkí, aby to pochopili? Podľa najliberálnejšej zo slovenských strán zrejme áno. Inak sa totiž nedá vysvetliť účelové posunutie volieb straníckeho predsedu z apríla 2017 na jún 2016. Richard Sulík tak prakticky odstavil svojho protikandidáta Jozefa Mihála od možnosti viesť kampaň v regiónoch.

J. Mihál sa nakoniec kandidatúry vzdal. A R. Sulík bol rád, podľa neho by diskusia v médiách mohla strane uškodiť. Je však otázkou, ako by mohla vnútrostranícka diskusia škodiť malým slovenským liberálom, ak neškodí veľkým americkým demokratom.

Rozhodne pritom nejde o jediný pokus liberálov vtipkovať na účet demokratických hodnôt. Strana dnes bojuje proti R. Kaliňákovi aj vyťahovaním jeho výpisov z účtu, ktoré vyniesol zamestnanec banky a zároveň poslanecký asistent. Nie je to však tak dávno, keď sa rezort v politickej kompetencii saskára Ľubomíra Galka snažil odhaliť „whistleblowera“ aj za cenu odpočúvania novinárov.

Hoci v Radičovej vláde Ľ. Galko rýchlo skončil, jeho stranícku pozíciu to neohrozilo. Na vtedajších predvolebných bilbordoch dokonca pózoval so zväčšeným uchom, ako symbolom odpočúvania.

Dôvera, že zdroj dôverných informácií novinára ostane utajený, je pritom základom, ako presvedčiť „biele vrany“, aby prehovorili. Ak to v SaS nechápu, tak kopú demokraciu to tej polovice zadku, ktorú ešte nestihol nakopať Smer.

Nestačí mať fanúšikov

Osloviť ľudí, ktorí sú nahnevaní na despotickú vládu Smeru, nie je až také ťažké, ale matematicky to na úspech nestačí. Aby opozícia dokázala odstaviť R. Kaliňáka, potrebujú politickí zabávači Richard Sulík a Igor Matovič dostať pred Bonaparte nielen svojich fanúšikov, ale aj voličov Smeru. Tí sa však najmä I. Matoviča doslova desia. A to je vážna prekážka.

Teoreticky je to jednoduché. Stačí prísť a názorne ukázať: takto vyzerá demokratická strana, ktorá počúva ľudí, takto sa vyvodzuje politická zodpovednosť, takto sa kultivovane a otvorene diskutuje a takto sa rešpektuje výsledok. Skúste, či by ste podobné princípy nechceli žiadať aj od svojej strany.

Jedine tak sociálne uvažujúci voliči pochopia, že spochybnenie jedného „fešiministra“ nie je aj spochybnením celej strany a hlavne „ideálov sociálnej demokracie“. Na Slovensku však chýba strana, ktorá by dokázala ponúknuť vzor vyššej politickej kultúry a pozitívne ovplyvniť aj očakávania svojich nevoličov.

Jeden pozitívny príklad pritom nájdeme. V prospech politickej slušnosti hovoria výsledky ostatných prezidentských volieb. Andrej Kiska v nich neuspel preto, že do oponenta Roberta Fica hádzal vajíčka, ale preto, že nepristal na jeho primitívnu politickú hru. Ponúkol slušnosť a bodoval. 

Kým I. Matovič ostentatívne nosí tričká s nápisom „Fico chráni zlodejov“, A. Kiska decentne naznačuje, čo nie je na kauze Bašternák v poriadku. Kultivovaný spôsob, akým to robí, ponúka šancu, že si ho, na rozdiel od I. Matoviča, vypočujú aj Ficovi voliči.