Dorothy Young je podľa denníka The Guardian usmievavá žena v strednom veku. V útulku pôsobí z časti ako koordinátorka spoločenských udalostí, dozorca a barmanka v jednej osobe. Nalievať začína už o 7:30 ráno, keď štamgasti dostanú prvé dve deci vína a potom, ak majú slinu, dostanú ďalších 1,5 deci vína každú hodinu až do pol desiatej večer.
Nastavený systém má ale striktné pravidlá, aby sa z útulku nestala miestna krčma. Alkoholici, ktorých je väčšina, majú nielen obmedzený objem vína na hodinu, ale bezdomovec si môže vypýtať ďalší drink až vtedy, keď už vytriezvel. Keď barmanka spozoruje, že klient útulku „má dosť“, odmietne ho obslúžiť.
Vyžmýkať systém
Koncept vyvolal v Kanade kontroverziu, pretože je financovaný z verejných financií. Kritici tvrdia, že systém bezdomovci zneužívajú a útulok ich v alkoholizme ticho podporuje. Z časti je naozaj pravda. Keď prichádzali do útulku noví klienti, snažili sa zo systému „vyžmýkať“ čo najviac. Pili každú hodinu a každý deň. Okrem toho chodievali do obchodov v okolí útulku a nemali problémy si otvoriť fľašu na ulici pili. Po čase sa ale ich správanie začalo meniť. Tým, že mali alkohol v útulku zaručený, nemali potrebu popíjať mimo útulku. Neskôr vynechávali „dávky“ a žiadali barmanku, aby im miešala víno s vodou.
Samozrejme, nejde o zázračný recept na liečenie alkoholizmu, ale niektorým alkoholikom liberálny prístup pomohol. Väčšina z 50 klientov bolo na dne a nemali čo stratiť. Roky na ulici sa podpísali pod ich zdravie – mali problémy s pečeňou, srdcom a mnohým alkohol poškodil nenávratne mozog. Často pili čistiace prostriedky alebo ústnu vodu. Rodina sa od nich odvrátila a celý ich život sa točil len okolo jednej veci: ako zohnať alkohol, vlastne čokoľvek čo obsahuje alkohol, aby na ulici prežili. Keď nenazbierali dostatočné množstvo vrátnych fliaš na ulici, aby si za ne kúpili čučo, miešali si lacné čistiace prostriedky alebo mydlá.
Kim van Herk, ktorá pracuje v útulku ako zdravotná sestra tvrdí, že závislosť na alkohole je ich základná potreba. „Pokiaľ nie je naplnená, na ničom inom im nezáleží. Až keď je ich potreba naplnená, môžeme sa potrieť na ich časti života,“ povedala pre The Guardian. Mnohí totiž tvrdili, že ak sa nenapijú, zomrú.
Alkoholici míňajú všetku energiu len na to, aby sa k alkoholu dostali Zdroj: flickr.com/Sammis Reachers
Poriadok do chaosu
Útulok im ho zabezpečil a odvrátil hrozbu „prežitia“. Nastolil do chaotického života bezdomovcov istý poriadok a pokoj, ale čo bolo najdôležitejšie, bezdomovci sa začali do útulku vracať a dôverovať pracovníkom. Bolo to pre ďalší vývoj kľúčové, pretože následne mohli s klientmi aktívne pracovať.
V útulku v časti Oaks je 40 hodín do týždňa zdravotná sestra, raz do týždňa prichádzajú lekári a špecialisti, ktorí dohliadajú na fyzické a psychické zdravie klientov. Okrem toho je barmanka Dorothy Young zodpovedná za ľudskú stránku a pozvoľný návrat bezdomovcov do spoločnosti – organizuje knižné kluby, vychádzky a výlety, nákupy s klientmi a rôzne strečingové cvičenia.
Výsledky prekvapili: Tým, že mali klienti alkohol zaistený, obmedzili svoju závislosť, prestali v obchodoch kradnúť, zlepšilo sa im zdravie, začali lepšie jesť. Vyhľadali zdravotnú starostlivosť a niektorí z nich dokonca kontaktovali svoju rodinu a obnovili s nimi vzťahy.
Medzi klientmi boli pritom aj extrémne prípady. Jeden alkoholik bol prevezený na pohotovosti v priebehu šiestich mesiacov 109-krát, čo je v prepočte asi štyrikrát do týždňa. K ďalšiemu bola privolaná polícia alebo záchranka 314-krát za rok. Šlo o hard-core alkoholikov, ktorých odmietali vziať pod svoje krídla bežné útulky, ktoré alkohol striktne zakazovali.
Jedným z takých prípadov bol Irwin Windsor, chronický alkoholik, ktorý dokázal vypiť denne osem až desať fliaš vína - aby naplnil svoju kvótu musel v obchode zaplatiť každý deň najmenej 80 dolárov. Peniaze zháňal žobraním. Často po alkoholovej selfparty končil v bezvedomí a prebudil sa až v nemocnici alebo na záchytke.
Obrovské náklady
Experiment síce niečo stojí miestnu kasu, ale v konečnom dôsledku šetrí verejné peniaze. Za jeden výjazd sanitky a prevoz do nemocnice zaplatí Kanada 243 dolárov, asistencia lekára stojí ďalších 250 dolárov. V nákladoch pritom nie sú zarátané náklady na hospitalizáciu, lekárske ošetrenie a čas, ktorí musia záchranári stráviť na pohotovosti s opitým človekom. Príchod polície nie je o nič lacnejší – ten rozpočet zaťažuje 256 dolármi. Rovnako ani tu nie sú zarátané náklady na zatknutie alebo noc v policajnej cele, alebo fakt, že výjazd robia vždy dvaja policajti.
Keďže fanúšik alkoholu I. Windsor skončil v rukách polície alebo na pohotovosti v priemere trikrát týždenne, stál kanadský rozpočet najmenej tisíc dolárov.
Skutočnosť, že menšina neprispôsobivých občanov plytvá neúmerne veľa peňazí z verejnej kasy si uvedomil ešte v 90. rokoch kanadský lekár Jeff Turnbull, ktorý zároveň šéfoval kanadskej lekárskej asociácií. V Ottawe so trištvrte milióna obyvateľov bolo vtedy asi tisíc bezdomovcov, z toho polovica chronických alkoholikov, ktorý mestskú kasu stáli vysoké náklady. Radnica si s nimi nevedela poradiť. J. Turbull preto zmenil prístup a o týchto ľudí sa začal aktívne zaujímať Sledoval ako žijú a aký je ich životný príbeh. Zmena zmýšľania u lekára prišla v roku 1995, keď počas zimy v Ottawe zmrzli traja opití bezdomovci.
So skupinou lekárov založili útulok, kde zistili, že alkoholikom pomáha „vyrovnávací panák“ po opici. Podporu získali u polície a záchranárov, ktorým vysvetlili stratégiu, že budú bezdomovcov liečiť. Zistili, že chronickí alkoholici spotrebovali všetky svoju energiu a čas na to, aby sa dostali ku alkoholu. Zanedbávali všetko, vrátane svojho zdravia. Bolo im jedno, v akom sú stave a dopúšťali sa trestnej činnosti.
V roku 2001 preto spustili pilotný projekt Managed Alcohol Programme, ktorý slávil novým prístupom úspech. Radnica sa zo začiatku o projekt nezaujímala, pretože nápad bol príliš kontroverzný. Program, ktorý začal s desiatimi klientmi, bol náročný na peniaze, pretože lekári museli každý druhý deň nakupovať víno. Situácii, že bude alkohol kupovaný z peňazí daňovníkov (z rozpočtu mesta), sa nakoniec vyhli tým, že alkohol zaobstarávajú za peniaze svojich klientov, teda z ich sociálnych dávok.
J. Turbull dostával po úspešnom rozbehu projektu desiatky výhražných listov a mailov, kde mu kritici vyčítali, že alkoholikov zabíja a abstinencia je jedinou alternatívou, ako problém alkoholizmu liečiť. „Bolí ma, keď chlapi pijú, ale riešením nie je, že im neposkytneme žiadnu starostlivosť,“ povedal.
Experiment s heroínom
Podobný experiment vyskúšali vedci na klinike vo Vancouveri, kde sa pod dozorom lekárov podával čistý heroín narkomanom. Hoci kanadská ministerka zdravotníctva Rona Ambrose tento test pred dvoma rokmi zakázala a tvrdila, že ide o nebezpečný experiment, narkomani si najali právnika a súd vlani vyhrali.
Sudca verdikt o pokračovaní liečby podávaním heroínu zdôvodnil tým, že podľa ústavy má každý pacient právo na liečebnú metódu, ktorá mu naozaj pomáha. Pacientom sa vďaka experimentu zmenil život - napriek pravidelným dávkam si našli konečne prácu, normálne jedia, nebývajú na ulici a sami o sebe tvrdia, že sa stali plnohodnotnou súčasťou spoločnosti.
O nápade uvažuje aj Írsko, ktoré chce zriadiť špecializované polikliniky, kde by narkomani dostávali pod dohľadom lekárov a psychológov do tela čistý heroín z laboratória.
K dekriminalizácii drog pristupuje čoraz viac krajín. Pred 14 rokmi sa pre riskantný krok rozhodli v Portugalsku. Krajina zlegalizovala všetky drogy - od marihuany cez kokaín až po heroín. Liberálny prístup, ktorý umožnil osobnú držbu drogy, dosiahol pozitívne výsledky: klesol počet ľudí nakazených HIV a Portugalsko má hneď po Rumunsku druhý najnižší počet obetí z predávkovania v celej Európe.
Európske monitorovacie centrum pre drogy a drogové závislosti (EMCDDA) v najnovšej analýze tvrdí, že v Portugalsku boli zaznamenané len tri úmrtia z predávkovania na milión obyvateľov (menej má už len Rumunsko s podielom 2,2).
Inými slovami: krajina, ktorá má dvakrát viac obyvateľov ako Slovensko, v tomto ukazovateli dosiahlo porovnateľné výsledky. Kým na Slovensku zomrelo 25 ľudí z predávkovania, v Portugalsku to bolo ešte o štyri úmrtia menej.
