Keď európske petrochemické závody naposledy spracovali tak málo surovín ako teraz, švédska ABBA bola najobľúbenejšou hudobnou skupinou na kontinente a pád Saigonu znamenal koniec vojny vo Vietname. Písal sa rok 1975 a región si stále lízal rany po prvej ropnej kríze. Takmer o polstoročie neskôr tento priemysel umiera, píše Bloomberg.
Bolo by chybou interpretovať to ako triumf v boji proti plastom. Európa neustále spotrebúva obrovské množstvá pien, farieb, živíc a všetkých ostatných produktov, ktoré petrochemické továrne vyrábajú. Ide len o nahradenie domácej produkcie dovážaným tovarom.
Petrochemický priemysel je vo svojej podstate energeticky náročný. V Európe je zemný plyn asi päťkrát drahší ako v Spojených štátoch. Práve teraz je lacnejšie kúpiť etylén v Texase a poslať ho cez Atlantik na ďalšie spracovanie v Európe, ako ho vyrábať doma. Petrochemické spoločnosti to aj robia. Čistým výsledkom je strata hospodárskej aktivity v Európe, narušenie obchodnej bilancie eurobloku s chemickými výrobkami a v konečnom dôsledku strata pracovných miest a energetickej bezpečnosti.
Najprv nejaký kontext. Európan spotrebuje v priemere okolo 150 kilogramov plastov ročne, čo je viac ako dvojnásobok celosvetového priemeru 60 kilogramov, uvádza Európska environmentálna agentúra. Plasty sú všade – od potravinových obalov po stavebné materiály, od mobilných telefónov až po oblečenie.
Ďalšie údaje. Petrochemický priemysel beží prevažne na dvoch surovinách: zemný plyn a ťažký benzín, pričom druhý z nich je vedľajším produktom rafinácie ropy. Podľa Medzinárodnej agentúry pre energetiku (IEA) spotreba benzínu v Európe tento rok klesne na 48-ročné minimum: 34,2 milióna ton.
V dôsledku enormných fixných nákladov spoločnosti zvyčajne pracujú na okraji svojej kapacity. Čokoľvek pod 90 percent je zdrojom obáv; 85 percent je zlých a 80 percent sa považuje za katastrofických. V posledných štvrťrokoch však bežali so stratou medzi 65 a 75 percent svojej kapacity.
IEA minulý týždeň uviedla, že „je čoraz ťažšie sa pozerať na to, ako petrochemický priemysel kontinentu obnovuje svoju predchádzajúcu silu“. Vedúci pracovníci v odvetví však povedali: „neobnovuje – bodka“.
Keď sa spoločnosť BASF, ktorá je synonymom petrochemického priemyslu v Európe, pred pár týždňami stretla s investormi, jej manažéri chceli hovoriť o čomkoľvek, len nie o svojej domovskej základni. Z ich prezentácie vyplýva, že prvoradou je výstavba novej továrne v mestskej prefektúre Čan-ťiang v Číne s cenovkou desať miliárd dolárov. „Stavebné aktivity sa zintenzívnili, v súčasnosti je na mieste denne viac ako 15-tisíc stavebných robotníkov,“ uvádza sa v prezentácii.
Podľa odhadov investičnej banky Jefferies Financial Group podiel výdavkov európskych chemických spoločností na nové projekty v Ázii za posledných pätnásť rokov vyskočil približne o 50 percent.
Ako sa to premieta do ekonomiky? Pred pandémiou bola európska chemická obchodná bilancia so zvyškom sveta zvyčajne v čiernych číslach vo výške 40 miliárd dolárov. Vlani sa prebytok zúžil len na 2,5 miliardy dolárov. Hoci je pravdepodobné, že sa v roku 2023 trochu zotaví, výhľad na rok 2024 je pochmúrny.
Dôležitá je priemyselná a energetická politika. Ak si Európa chce zachovať časť svojej starej priemyselnej sily, politici musí verejne podporovať petrochemický priemysel, aj keď je u voličov nepopulárny. Samotný priemysel má takisto čo robiť. Konsolidácia je naliehavá. V súčasnosti existuje príliš veľa spoločností – a generálnych riaditeľov – na tonu vyrobeného plastu. Znižovanie nákladov by sa malo začať zhora.
Ďalšie dôležité správy
