Predseda Európskej komisie J.-C. Juncker patrí medzi politických veteránov. Vyzerá ako unavený, strhaný ale charizmatický starec. Každý deň vyfajčí niekoľko škatuliek cigariet a stál za všetkým podstatným, čo sa v Európskej únii podpísalo. Zbožňuje politiku a knihy a z duše neznáša šport.
Charakterizuje ho samoľúbosť, nemiestne žarty a až naivná láska k federalizmu a princípom Európskej únie (EÚ), za ktorú bojuje telom aj dušou.
Po necelých dvoch rokoch vo funkcii čelí EÚ vážnej kríze – kríze identity. Tú nahlodala utečenecká kríza, debata o odchode Británie z EÚ, informačná vojna a sankcie proti Rusku a grécka kríza, ktorá vykuká permanentne, keď Grékom dôjdu peniaze.
J.-C. Juncker tieto problémy evidentne nezvláda, robí svojvoľné rozhodnutia a vyhlásenia, ktoré potom hasia jeho poradcovia. Na tomto tvrdení sa zhodli analytici a úradníci, ktorých oslovil týždenník Der Spiegel a portál Politico.
Pritom tento týždeň je kľúčový pre budúcnosť EÚ - okrem britského referenda sa cez víkend uskutočnia parlamentné voľby v Španielsku. Španielom hrozí, že do vlády zasadne nová marxistická strana Podemos, ktorá berie hlasy tradičným socialistom. Jej šéf Alberto Garzón je 30-ročný energický politik (niečo na štýl slovenského Ľuboša Blahu), ktorý chce zrušiť monarchiu a verí, že kapitalizmus sa nakoniec zrúti pod vlastnou ťarchou.
Tento Španiel je názorovým protikladom J.-C. Junckera. Obaja predstavujú ideologický boj medzi mladou a starou európskou gardou, v ktorej sa rieši budúcnosť EÚ. Žiaľ, luxemburský veterán ťahá za kratší koniec a jeho šéfovanie na stoličke predsedu Európskej komisie nezvrátilo vo väčšine európskych krajín nástup extrémistických strán alebo strán, ktoré sa oháňajú socializmom. Čo jeho pozíciu oslabuje, sú niekedy nepochopiteľné a svojvoľné rozhodnutia, ktoré v konečnom dôsledku lídrov EÚ názorovo štiepia.
Šéf Európskej komisie Jean-Claude Juncker s maďarským premiérom Viktorom Orbánom Zdroj: SITA / AP
Vycestoval do Ruska
Minulý týždeň sa vybral do Petrohradu podať si ruku s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Vyčítal mu anexiu Krymu a zdôraznil, že „ruské kroky otriasli základnými princípmi európskej bezpečnosti“ a bez dialógu nebude zrušenie sankcií možné. Keď sa vydal do Ruska, povedal, že si je plne vedomý, že s jeho pracovnou cestou nebude každý súhlasiť, ale on robí len to, čo je správne.
„Takéto zasadnutia neprinášajú žiadnu pridanú hodnotu vo vzťahoch s Ruskom. Kremeľ to používa na vytváranie predstavy, že vzťahy sú rovnaké ako predtým. Prinajmenšom pre svoje domáce publikum,“ kritizoval krok šéfa Komisie litovský minister zahraničia Linas Linkevičius. Podobné komentáre zazneli aj z Británie a škandinávskych krajín.
Hlavné obavy panovali z toho, že Junckerova cesta do Petrohradu bude znamenať narušenie jednoty štátov EÚ v otázke predĺženia sankcií voči Rusku o ďalších šesť mesiacov. „Existuje niekoľko krajín v Európe, ktoré by sa chceli vrátiť k vzťahom, ako by sa nič nestalo. Ruská strana si je toho dobre vedomá a šikovne hrá diplomatickú hru na rozloženie jednotnej pozície,“ povedal Jörg Forbrig z berlínskeho think-tanku German Marshall Fund.
Nakoniec v utorok Únia odklepla trvanie sankcií o ďalší polrok.
#BREAKING EU approves 6-month Russia sanctions rollover: European sources
— AFP news agency (@AFP) June 21, 2016
Šéf Komisie napriek nesúhlasu krajín, šiel do Ruska na vlastnú päsť, pretože to považoval za potrebné. Hoci ako šéf Komisie sa má starať predovšetkým o dodržiavanie zmlúv a dohôd EÚ, svoje kompetencie si vykladá po svojom a porušuje zmluvy, ak je to politicky výhodné, tvrdí týždenník Der Spiegel.
Ignorovanie rozpočtových pravidiel
Podobne pankáčsky postupoval aj pri Pakte stability a rastu, ktorej cieľom je udržať verejné financie členských krajín na uzde. Podľa paktu by európske krajiny nemali mať vyšší rozpočtový schodok ako tri percentá HDP. Francúzsku sa tento cieľ nedarí naplniť už od začiatku krízy v roku 2008. Keď pred pár týždňami J.-C. Juncker dostal otázku, prečo pred porušovaním zmluvy Francúzov Komisia zatvára oči, odpovedal svojsky: „Lebo je to Francúzsko. Dnešné Francúzsko,“ povedal.
Šéf Komisie vlastne legalizoval dvojitý meter, pritom práve ten robí medzi členskými štátmi dusnú atmosféru a rozdeľuje krajiny EÚ na zakladajúce a pridružené. Veľké a zakladajúce štáty Únie by mali pritom ísť v dodržiavaní pravidiel príkladom ostatným a nemali by sa vyhýbať pokutám.
To isté J.-C. Juncker urobil pri prekročení deficitu u Španielska a Portugalska v máji tohto roka. EK navrhla, aby obe krajiny dostali o jeden rok navyše na zníženie schodkov. Rozhodnutie bolo zdôvodnené nielen ekonomickými, ale hlavne politickými faktormi v súvislosti referendom o odchode Británie z EÚ.
Bavorský minister financií Markus Söder to okomentoval, že ani predseda EK jednoducho nemôže ignorovať prijaté zmluvy, pretože „zmluvy platia pre všetkých a nemôže existovať program pre priateľov a rodinu“.
Obavy vyjadril aj šéf euroskupiny (ministrov financií eurozóny) Jeroen Dijsselbloem, ktorý povedal, že „Komisia by mala konať z jasných, transparentných a objektívnych dôvodov“, aby sa zabránilo dojmu, že pravidlá obchádzajú len veľké krajiny, pritom od menších (tu patrí aj Slovensko) sa to tvrdo vyžaduje.
Len pár mesiacov po tom, ako sa stal šéfom Európskej komisie, čelil oveľa väčšiemu škandálu s názvom LuxLeaks. Celkovo 343 nadnárodných firiem uzavrelo s Luxemburskom tajné dohody, aby tam mohli platiť nižšie dane. Takéto zmluvy v rokoch 2002 až 2010 so štátom uzavreli napríklad Apple, Gazprom, Amazon, Ikea či Pepsi. V tom čase pritom luxemburskej vláde šéfoval J.-C. Juncker.
Hoci boli dohody po právnej stránke v poriadku, vrhli na bývalého premiéra negatívne svetlo. Zodpovednosť za výhodné dohody odmietol - bol pritom premiérom 18 rokov. Škandál potom odštartoval prípravu legislatívnych rámcov, ktoré mali zatvoriť medzery v daňových systémoch EÚ.
Časté absencie a alkohol
J.-C. Junckerovi jeho kritici vyčítajú, že na bežnom živote Európskej komisie sa často nezúčastňuje a je neviditeľný, tvrdí v analýze portál Politico a odvoláva sa na 40 diplomatov a úradníkov, s ktorými sa v Bruseli rozprával.
„Pravda je taká, že ho nevidíme. Ľudia sa na to tu nesťažujú, pretože nie je nevyhnutný na každodenné fungovanie EÚ. Niekedy si ani nevšimneme, že chýba,“ povedal pre server nemenovaný diplomat z Bruselu. Je pravdou, že šéf Komisie nikdy nemal dostatočné manažérske skúsenosti. Keď bol ministrom financií v Luxembursku, mal pod sebou pár desiatok úradníkov, EK je už iné sústo. Pod sebou má aparát 30-tisíc zamestnancov, čo je šesť percent populácie jeho domovskej krajiny.
Novinári z Politica napríklad zistili, že vlani mal až 25 predĺžených víkendov, v auguste mal 27 dní dovolenky za sebou a v pondelky máva zvyčajne voľný program a nechodieva na porady ani mítingy.
Zvoľnené tempo zrejme súvisí so zlým zdravotným stavom. 61-ročný Luxemburčan je tvrdý fajčiar, má obličkové kamene a na tlačových konferenciách vyzerá značne vyčerpane. Hovorí sa aj o problémoch s alkoholom. Na otázky k obľube alkoholu J-C. Juncker zvyčajne v pokoji odpovie, že mu nikdy nebránil pracovať pätnásť hodín denne. „Legendy o koňaku nie sú pravdivé. Dávam prednosť ginu s tonikom a pivu,“ povedal novinárom.
O láske k alkoholu presvedčil verejnosť minulý rok na európskom summite v Lotyšsku, kde maďarského premiéra Viktora Orbána a ďalších neformálne fackoval, žartoval a robil grimasy.
Len slepý by veril, že nebol opitý. Jeho hovorkyňa Margaritis Schinas to však vysvetlila tým, že jej šéf má „veľmi neformálny a cool štýl“. O problémoch s alkoholom sa na adresu J.-C. Junckera zmienil pred dvoma rokmi aj holandský minister financií J. Dijsselbloem, ktorý ho opísal ako „silného fajčiara a pijana“. Neskôr si to obaja vysvetlili a Holanďan sa za svoje slová ospravedlnil.
Ignoruje nové členské krajiny
Je nesporné, že J.-C. Juncker je neúnavným advokátom EÚ a stal sa z neho rešpektovaný politik na európskej pôde. Jeho výhoda spočíva nielen v osobnostných rysoch, ale aj v geografickej a historickej logike Luxemburska, ktoré má blízko k nemeckému aj francúzskemu susedovi a nemčina aj francúzština sú okrem luxemburčiny oficiálnym jazykom.
Z Luxemburčanov tak rastú vyjednávači, ktorí vedia komunikovať a rozumejú dvoma najzásadnejším krajinám EÚ, čo sa opakovane ukázalo byť úplne kľúčovú výbavou. Lenže práve táto výhoda sa ukazuje v jednom dôležitom ohľade ako slabosť.
Luxemburčan akoby ignoroval hlasy členských štátov strednej a východnej Európe. Kým originálnu šestku zakladajúcich štátov (Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko) navštívil počas dvoch rokov 51-krát, do ostatných v našom regióne ani nevkročil - okrem spomínaného Lotyšska. Rovnako na európskych summitoch sa dobre cíti v okolí kamarátov z Francúzska či Nemecka a nevystupuje zo svojej konformnej zóny.
Kritici mu vyčítajú, že svojou aroganciou a neschopnosťou počúvať nové členské krajiny len prehĺbil problémy v Únii. V plnej miere sa táto slabosť prejavila pri utečeneckej kríze, kde sa v otázke utečencov EÚ polarizuje.
„Prezident Komisie musí udržiavať neustály dialóg so všetkými členskými štátmi, najmä s tými, ktoré majú problémy alebo problémy s myšlienkou EÚ,“ povedal podpredseda Európskeho parlamentu Alexander Graf Lambsdorff.
Lenže J.-C. Juncker zvolil inú taktiku a situáciu ešte zhoršil. Po tom, ako krajiny Vyšehradskej štvorky vetovali povinné kvóty, pohrozil finančnými postihmi. Za každého žiadateľa o azyl sa môže krajina vykúpiť poplatkom vo výške 250-tisíc eur. Týmto nešetrným krokom poštval proti sebe stredovýchodné krajiny Únie, ale aj Britániu, kde sa utečenci stali pred referendom hlavnou témou.
Sever vs. Juh, Východ vs. Západ
Kým finančná kríza a trauma z dlhovej krízy rozdelila Úniu na bohatý sever a chudobný juh, utečenecká kríza ju rozťala na východ a západ. Keď politický veterán a dlhoročný premiér Luxemburska preberal žezlo predsedu Európskej komisie sľúbil, že bude EÚ navzájom zbližovať a transformuje Komisiu z technokratického a nudného aparátu na stroj, ktorý bude konať. Jednou zo základných vízií bolo EÚ posunúť politicky ďalej a pochovať tak rastúcu silu euroskeptikov a extrémistických strán.
Lenže J.-C. Juncker robí podľa niektorých úradníkov presný opak. Namiesto hľadania kompromisov, opovrhuje tými, ktorí majú iný názor. Prominentný britský europoslanec Geoffrey Van Orden jeho správanie subjektívne zhodnotil takto: „Chce naozaj počúvať len tých, ktorí súhlasia s líniou eurofederalizmu. Zvyšok považuje za teľatá a populistov,“ povedal svojsky Brit.
Prieskumy Eurobarometra hovoria, že dôvera v EK klesá a euroskepticizmus je na vzostupe takmer vo všetkých krajinách. Minulý týždeň prieskum Pew Research Center priniesol pomerne znepokojivé výsledky prieskumov - horší názor na EÚ ako Briti, ktorých čaká referendum, majú na Brusel Gréci a Francúzi.
Za zhoršeným postojom k Bruselu stojí chaotická reakcia na utečeneckú krízu. S postupom voči migrantom nesúhlasí 94 percent Grékov, 88 percent Talianov a 77 percent Švédov. Dokonca ani v krajinách, ktoré boli voči utečencom najústretovejšie, podporu súčasnej migračnej politiky vyjadrila len tretina Nemcov a Holanďanov.
Už dlhšie sa špekuluje, že ostrieľaný politik je unavený a onedlho pôjde do dôchodku. Akékoľvek dohady však vyvrátil šéf jeho kabinetu Martin Selmayr, ktorý na sociálnej sieti Twitter napísal, že „onedlho“ znamená 31. októbra 2019, keď mu končí mandát.
@StollmeyerEU @JunckerEU @TimmermansEU With 'soon' you probably mean '31 October 2019'. Indeed, that may be an early option.
— Martin Selmayr (@MartinSelmayr) May 30, 2016
J.-C. Junckerovi nejde uprieť úžasnú politickú kariéru. Obratný vyjednávač a stratég si podľa politológov vytvoril za desiatky rokov veľmi hustú sieť kontaktov a napriek objektívnej kritike si na jeho mieste ťažké predstaviť skúsenejšieho politika, ktorý má v mnohých ohľadoch úprimné videnie zbližovania EÚ. Na adresu britského referenda v rozhovore pre EuroNews povedal, že „bez Británie už nebude EÚ kompletná“ a bude jej chýbať hlas zdravého rozumu a pragmatizmu.
Jeho nešťastím ale je, že sa na jeho hlavu zosypali v rovnakom čase krízy z viacerých frontov - terorizmus, extrémizmus, imigranti, ekonomická stagnácia či dlhová kríza.
Hoci je J.-C. Juncker jednou z kľúčových hláv európskeho projektu, kríza identity a strata európskych hodnôt neleží len na jeho pleciach. Vlani v septembri povedal pamätné slová: „Nie je tu dostatok Európy v Únii. A nie je dostatok Únie v tejto Únii. Musíme to zmeniť. A musíme to zmeniť teraz.“
