Do Európy sa v poslednom čase sťahuje čoraz viac Američanov. Vlády síce majú problém sledovať cudzincov, píše The Economist, no v niektorých krajinách je trend jasný.
V rokoch 2013 až 22 sa počet Američanov v Holandsku zvýšil z približne 15 500 na 24-tisíc; v Portugalsku sa strojnásobil na takmer 10-tisíc; v Španielsku vzrástol z približne 20- na takmer 34-tisíc. Na iných miestach, ako je Francúzsko, Nemecko a severské krajiny, sa počet mierne zvýšil alebo sa ustálil.
Stále viac Američanov tvrdí, že má v úmysle svoju vlasť opustiť. Máloktorí z tých, ktorí prisahali, že v prípade zvolenia Donalda Trumpa za prezidenta v roku 2016 emigrujú, to skutočne urobili. Ale podľa výskumu analytickej spoločnosti Gallup v roku 2018 podiel Američanov, ktorí povedali, že by sa chceli natrvalo presťahovať do inej krajiny, vzrástol z 11 percent za Baracka Obamu na 16 percent za D. Trumpa; do roku 2022 to bolo už 17 percent. Minuloročný prieskum spoločnosti YouGov ukázal, že tí, ktorí uvažovali o emigrácii, boli väčšinou liberáli.
„Raz za mesiac telefonujem s Američanmi, ktorí sa ma pýtajú, ako sa sem dostať,“ hovorí Caroline Behringerová, ktorá sa presťahovala v roku 2017 za svojím partnerom do Amsterdamu. Je to bývalá poradkyňa Nancy Pelosiovej, bývalej demokratickej predsedníčky Snemovne reprezentantov amerického Kongresu. C. Behringerová svoju prácu opustila po víťazstve D. Trumpa.
„Stále počúvame, že rovnováha medzi pracovným a súkromným životom je tu oveľa lepšia,“ hovorí Tracy Metzová, ktorá vedie americko-holandský kultúrny inštitút Johna Adamsa. Americkí robotníci pracujú 1 811 hodín ročne, Európania len 1 571. Holandsko kedysi priťahovalo Američanov, ktorí chceli fajčiť marihuanu alebo sa zosobášiť s partnermi rovnakého pohlavia, ale v súčasnosti už majú ich dôvody širší záber.
Sociálne zázemie
Niektorých emigrantov lákajú silné európske záchranné siete. Spisovateľka Heather Caldwellová Urquhartová sa presťahovala do Lisabonu v roku 2021.V štáte Massachusetts predtým prijala prácu úradníčky len preto, aby získala zdravotné poistenie. V Portugalsku ona a jej rodina platia za krytie zdravotných výdavkov zlomok toho, čo by stál ich ekvivalent v USA. „Neuvedomili sme si, aká rozbitá je sociálna štruktúra Spojených štátov, kým sme sa sem nedostali,“ hovorí spisovateľka.
Existujú aj prozaickejšie dôvody na odsťahovanie sa. Obrovský nárast práce na diaľku počas pandémie urobil život v zahraničí reálnejším. Európske krajiny, ktoré lákajú Američanov najviac, pripravili pre cudzincov zaujímavé ponuky. Holandsko umožňuje, aby 30 percent príjmov kvalifikovaných zahraničných pracovníkov bolo oslobodených od platenia daní.
V Portugalsku si rezidenčné vízum vyžaduje príjem vo výške 150 percent minimálnej mzdy alebo približne 1 100 eur mesačne. Cudzinci platia desaťpercentnú daň z „pasívnych príjmov“, ako sú investície alebo dôchodky. Španielsky zákon ponúka 24-percentnú rovnú daň za príjem získaný v krajine. Niekoľko krajín zavádza „digitálne nomádske“ víza pre pracovníkov v oblasti technológií.
Cieľom Talianska je prilákať „jednotlivcov s vysokým čistým majetkom“ tým, že im umožní zaplatiť 100-tisíc eur ročne na dani z príjmu bez ohľadu na to, koľko zarábajú. Francúzsko má komplikovanú výnimku zameranú na zahraničných obchodných manažérov. Nijaké opatrenia v tomto smere nezaviedlo Nemecko.
Už žiadne predsudky, ale sloboda
Mnohí cestujú aj za vzdelaním alebo prácou, zamilujú sa a usadia sa. Došlo však k zmene. Američania mali kedysi pocit, že ich krajina je najvyšším bodom prisťahovalectva; odchod kamkoľvek inam sa zdal čudný. Teraz si uvedomujú, že Európa má svoje výhody: dobrá zdravotná starostlivosť, lepšia doprava, menej násilia so zbraňami.
Američania sú stále bohatší ako Európania. Ale keď prídu na kontinent, už neprichádzajú ako rovnostári do krajín ovládaných aristokraciou a predsudkami, konštatuje v závere The Economist. Namiesto toho obdivujú európsku univerzálnu zdravotnú starostlivosť, efektívnu verejnú dopravu, nižšiu kriminalitu a nižšiu nerovnosť príjmov. Svojím spôsobom závidia Európanom slobodu.
Ďalšie dôležité správy
