Stále platí, že čas lacných energií sa skončil. Napriek poklesu cien ropy. A stále platí, že EÚ ako celok – a mnoho členských štátov ešte viac – je od dovozov energií z Ruska silno závislá. Veľa toho nezmení nielen rok 2009, ale ani dlhodobejší výhľad.
No Rusko si čoraz viac uvedomuje, že EÚ ako energetického partnera potrebuje. Existujúca infraštruktúra a platobná schopnosť sú dostatočná motivácia, aby do Európy naďalej a bezpečne prúdila ropa aj plyn.
Snáh liberalizovať energetický sektor sa EÚ nevzdá úplne ani v roku 2009. No diskusia o vlastníckom rozdelení integrovaných energetických koncernov utíchne. V čase finančnej krízy a nedostatku kapitálu v USA a či Európe by noví majitelia mohli prísť z arabských krajín, ktorých štátne investičné fondy sú nabité ropnými peniazmi.
A proti takýmto majiteľom strategických sietí – či už plynovodov, ropovodov či elektroenergetických sietí – by sa postavil nejeden únijný politik.
Po presadení plánov na zvýšenie podielu obnoviteľných zdrojov na celkovej spotrebe a zníženia emisií skleníkových plynov sa komisia sústredí na posilnenie energetickej bezpečnosti EÚ. Plány sú ako-tak zhmotnené v druhej hodnotiacej správe o energetickej stratégii Únie.
Ani tento dokument nedáva konkrétne recepty a cestovné mapy. Aspoň stavil racionálne na potrebu investícií do novej energetickej infraštruktúry, zlepšovanie energetickej efektívnosti a predovšetkým úspory.
Únijná energetika je úzko previazaná s Ruskom. A netýka sa to len európskeho nákupu energií z Ruska. Čoraz viac európskych energetických firiem podniká na ruskom trhu, ruské firmy sa silnejšie tlačia smerom na západ. Dá sa očakávať, že predovšetkým ropné firmy – ale aj Gazprom – v nasledujúcich rokoch vystupňujú úsilie dostať sa k európskym energetickým aktívam aj priamo v biznise s koncovým zákazníkom.
Z pohľadu snáh EÚ diverzifikovať okruh energetických dodávateľov bude kľúčové, či sa v týchto krajinách bude vedieť Brusel presadiť oproti Moskve. Zatiaľ to tak nevyzerá. Krajiny Strednej Ázie naznačili, že sú ochotné prehĺbiť si energetickú spoluprácu práve s Moskvou.
Bruselským či iným návštevám od členských štátov Únie síce sľubujú dodávky energií, no zatiaľ nevedno, či ich bude dostatok a ako ich vôbec dostať do EÚ. Prioritný infraštruktúrny plynovod Nabucco, ktorý by mal doviesť kaspický plyn do Viedne, zatiaľ stojí. Nie je dostatok plynu a nezhody sa objavujú aj medzi členmi konzorcia.
Ak Brusel nebude chcieť nadobro pochovať plány výstavby Nabucca, bude musieť skôr či neskôr rozmýšľať nad akceptovaním Iránu ako obchodného partnera. Irán má obrovské zásoby zemného plynu a mohol by bez problémov plynovod Nabucco naplniť. Ostatne s týmto kalkuluje prevádzkové konzorcium od začiatku.
Kým Brusel váha, či a ako sa pustiť do biznisu s Iránom, Rusko koná. Z pohľadu Ruska dôležitý infraštruktúrny projekt Nord Stream, cez ktorý by mal prúdiť ruský plyn do Nemecka, bude určite dokončený. Nepochybujú o tom predstavitelia politiky ani biznisu.
Rusi dlhodobo plánujú aspoň čiastočné nahradenie existujúcich prepravných trás cez politicky nespoľahlivé krajiny ako Ukrajinu a Bielorusko vlastnou infraštruktúrou. Príležitostné zbližovanie sa Moskvy, Kyjeva a Minska na tom nič nezmení.
