Turisti na Malorke sa môžu čudovať novej atrakcii na pobreží Stredozemného mora: miniatúrnemu zariadeniu fungujúcemu výlučne na vodík. Dve solárne elektrárne poháňajú elektrolyzér, ktorý štiepi vodu na kyslík a vodík, čím vzniká palivo bez obsahu uhlíka. Vodík môže poháňať autobusy, ale dokáže napájať aj palivové články v hoteloch a prístavoch. „Projekt ukazuje, čo všetko je možné,“ hovorí Belén Linaresová, vedúca inovácií v Acciona Energía, firme pôsobiacej v oblasti obnoviteľnej energie, ktorá je jedným z investorov projektu.
Je tu však jeden háčik píše The Economist: vodík sa totiž ešte musí zhmotniť. V dôsledku konštrukčnej chyby bol elektrolyzér, ktorý vyrába americká firma Cummins, stiahnutý z trhu. Plány na vybudovanie zelených elektrární na juhu Európy však zostávajú a sú silným náprotivkom severu, kde sú vhodné podmienky na výrobu veternej energie. To by umožnilo celému kontinentu prístup k lacnej obnoviteľnej energii a zároveň by sa tým uľavilo ťažkému priemyslu, ktorý chrlí uhlík.
Stredozemné more bolo vždy zdrojom energie; jeho solárna kapacita naznačuje, že má obrovský potenciál. Španielsko v priemere využíva 4,6 kilowatthodín (kWh) slnečného svetla na meter štvorcový a Maroko 5,6 kwh, čo je dvojnásobok toho, čo by sa dalo docieliť v Nemecku. V niektorých častiach Maroka a Mauritánie je veľa slnka aj vetra, čo vytvára unikátne miesta, kde môžu vodíkové elektrolyzéry bežať prakticky nepretržite. „Takýchto lokalít je na svete len desať,“ vysvetľuje Benedikt Ortmann, ktorý riadi solárny biznis nemeckej energetickej a stavebnej spoločnosti BayWa.
Problémom je trh aj preprava
Problémom trhu s vodíkom je však nerovnováha medzi dopytom a ponukou. Spoločnosti váhajú, či sa zaviazať k dlhodobým dohodám o odbere, ak si nie sú isté dostupnosťou a cenou vodíka. To zase odrádza výrobcov od zásadných investičných rozhodnutí. Ešte horšie je to s prepravou. Väčšina vodíka by sa musela najskôr prepraviť loďou, pravdepodobne v skvapalnenej podobe. No prepravná kapacita je obmedzená. James Kneebone z Florentskej školy regulácie odhaduje, že aj keby to bolo technicky možné, zmena účelu celej existujúcej globálnej flotily plavidiel schopných prepravovať skvapalnený zemný plyn na vodík by postačovala na prepravu približne 6,5 milióna ton tohto plynu ročne, čo nijako nerieši pretrvávajúcu závislosť od potrubia.
Odborníci sa rozchádzajú v názore, či je možné existujúce plynárenské siete modernizovať pre potreby prepravy vodíka; výstavba nových potrubí je nákladná. Od investícií do výstavby plynovodov, ako aj výroby vodíka môžu navyše odrádzať geopolitické otrasy. Všetky tri koridory identifikované Európskou úniou, cez ktoré by mohol prúdiť vodík v oblasti Stredozemného mora, prechádzajú problematickými územiami. Vodík privádzaný z Mauritánie by v ideálnom prípade mohol prechádzať cez Západnú Saharu, ale kontrola Maroka nad regiónom je sporná. Uvažovanou alternatívou je trasa cez Kanárske ostrovy.
Zlé vzťahy Alžírska s Marokom však viedli v novembri 2021 k prerušeniu diplomatických vzťahov a prerušeniu tokov plynu cez plynovod Maghreb – Európa, ktorý spája alžírske plynové polia so Španielskom cez územie jeho suseda.
Bližšie k domovu nie sú veci o nič menej komplikované. Dohoda o podmorskom potrubí spájajúcom Barcelonu s Marseille, odkiaľ by sa vodík mohol prepravovať zo Španielska cez existujúcu infraštruktúru cez Francúzsko do Nemecka, by mohla naraziť na spor medzi oboma krajinami o to, či by sa jadrová energia mala považovať za „zelenú“. Navyše, Air Liquide, francúzska firma, ktorá je najväčším svetovým producentom priemyselných plynov, tvrdo lobuje proti projektu, ktorý by znehodnotil jej vlastnú sieť vodíkových potrubí. Európa nemá inú možnosť, ako čeliť týmto problémom, ak chce splniť svoje ambiciózne ciele znížiť emisie uhlíka.
Viac dávať, aby dostávala
Niektoré kroky sa už uskutočnili. Európska komisia uvoľnila pravidlá štátnej pomoci, takže členské štáty môžu podporovať firmy v ich úsilí o dekarbonizáciu. Únia už vyčlenila prostriedky na vodíkové potrubia, ako je napríklad 3 300-kilometrové spojenie z Alžírska a Tuniska do Rakúska a Nemecka. Vodíkové projekty v severnej Afrike majú získavať peniaze od inštitúcií, ako je Európska banka pre obnovu a rozvoj.
Niektoré členské štáty však chcú postupovať rýchlejšie. Španielsko a Portugalsko sa pustili do ambicióznych národných stratégií, ktorých cieľom je premeniť Pyrenejský polostrov na zelené vodíkové centrum. Ale je to práve Nemecko, ktoré bude musieť doviezť až 70 percent vodíka potrebného na dekarbonizáciu svojho rozsiahleho ťažkého priemyslu. Berlín už vyčlenil viac ako osem miliárd eur na pomoc svojim firmám, aby sa stali zelenými. Nedávno nemecké ministerstvo hospodárstva vytvorilo platformu na obchodovanie s vodíkom H2Global. Zdá sa, že najsilnejšia európska ekonomika si uvedomuje, že musí viac dávať, aby viac dostávala.
„Nemecko potrebuje vybudovať ozajstné partnerstvá,“ hovorí Andreas Goldthau z Erfurtskej univerzity. Ak všetko pôjde podľa plánu a južné dynamo Európy sa rozbehne, miesta ako Mallorca budú rušné nielen vďaka plážam a nočnému život, ale aj vďaka energii získavanej pomocou vodíkových elektrolyzérov.
Ďalšie dôležité správy
