Platí jedno nepísané pravidlo, ktoré si motocyklisti veľmi dobre uvedomujú. Hoci na hlavnej ceste majú prednosť, v skutočnosti ju nikdy nemajú. Je opísaných veľa prípadov, keď auto zastalo na hranici križovatky, vodič auta sa obzeral, či je cesta voľná, a vpálil do cesty motorkárovi.
Akákoľvek zrážka s autom, a je úplne jedno, kto ju zavinil, má pre motocyklistu zväčša tragické následky. V roku 2016 zomrelo na slovenských cestách 23 motorkárov, rok predtým to bolo 29 obetí - to nepočítame štatistiky tých šťastlivcov, ktorí z nehody vyviazli len so zlomeninami. Dôvodom je nielen často riskantná jazda motocyklistu, ale aj fenomén známy pod názvom „neúmyselná slepota“ či „slepota z nepozornosti“.
Množstvo senzorických podnetov
Zdokumentovala ju v austrálskej štúdii trojica psychologičiek Kristen Pammerová, Stephanie Sabadasová a Stephanie Lenternová. V štúdii tvrdia, že veľký počet nehôd, do ktorých sa zaplietli motorkári, je zapríčinená tým, ako náš mozog spracováva informácie.
„Vodič sa pozerá smerom k blížiacemu sa motocyklu a v niektorých prípadoch sa zdá, že na blížiaci motocykel priamo hľadí, no napriek tomu vyrazí, pretože ho jednoducho neuvidí,“ vysvetľuje K. Pammerová. Deje sa to pritom aj počas jasného počasia a v neprítomnosti ďalších rizík zo strany vodiča, ako sú alkohol, vek či únava.
Keď vodič šoféruje, jeho mozog sa musí vyrovnať s ohromným množstvom senzorických informácií. Na všetky sa nemôžeme sústrediť a náš mozog sa musí rozhodnúť, ktoré informácie sú najdôležitejšie. Inými slovami to znamená, že niektoré vizuálne prvky odfiltruje a nevníma.
Keď jazdíme po tej istej trase, učíme sa očakávať vopred riziká. Napríklad, keď sme na vedľajšej ceste a vieme, že tam jazdia autá a kamióny rýchlejšie, tak si dávame väčší pozor. Tým, že sme obeťami všednosti, mnohí vodiči na cestách jednoducho neočakávajú motorky, pretože predstavujú len malé percento celkovej motorizácie. Ešte horšia situácia je v chladných mesiacoch, keď je pravdepodobnosť stretnutia s motorkárom ešte mizivejšia.
Vedci dali situáciám, keď si vodiči nevšimnú neočakávaný objekt v zornom poli, aj vlastné pomenovanie známe pod skratkou LBFTS (z angličtiny looked-but-failed-to-see, teda pozrel, ale nevidel).
Motorka, motorkárka Zdroj: freegreatpicture.com
Prevencia vo výcviku
V rámci štúdie vedkyne urobili tri experimenty. Na prvom experimente sa zúčastnilo 56 a neskôr 72 dobrovoľníkov, čo nie je veľké číslo, ale predsa. Na obrazovke počítača si mohli na dve sekundy pozrieť rutinnú premávku s ostatnými účastníkmi premávky.
Niektoré zo záberov zachytávali auto taxikára, iné mali na snímke motocykel. Farby oboch (motocykla aj taxíka) boli podobné, ale motocykel bol na obrazovke väčší. Účastníci experimentu si nevšimli motorku až s dvojnásobne vyššou pravdepodobnosťou ako v prípade taxíka.
V druhom experimente sa podmienky mierne zmenili. Keď dobrovoľníkom prebehla „pred nosom“ motorka a šla opačným smerom, percento tých, ktorí si ju všimli, vzrástol. Najhoršia situácia nastala, keď vedci pridali do scény z dopravy ešte jedno auto, ktoré sa blíži a zavadzia vo výhľade. Tým, že sa sústredili „na aktuálnejšiu hrozbu“, veľké percento dobrovoľníkov si nevšimlo ani taxík, ani motorku.
Autori štúdie dospeli k záveru, že „zvyšovanie očakávaní alebo skúseností s tým, že motocykle sú na ceste - vrátane ich zahrnutia do programov výcviku vodičov - by mohli výrazne zmierniť výskyt podobných nehôd, keď si vodiči povedia, že motorkára nevideli.
Slávny experiment s gorilou
Neúmyselnej slepote sa vedci venovali aj v minulosti. Psychológovia Daniel Simons a Christopher Chabris sa preslávili v 90. rokoch experimentom s neviditeľnou gorilou. Na tento účel natočili niekoľko videí.
V jednom z nich si skupina študentov prihrávala basketbalovú loptu. Hráči boli rozdelení do dvoch tímov podľa čiernych a bielych tričiek. Úlohou účastníkov experimentu bolo pozorne sledovať video a podľa zadania počítať prihrávky určitého tímu. Tak skúste si to.
Kľúčovým okamihom videa je slávna scéna, počas ktorej medzi hráčov vstúpi človek prezlečený za gorilu, niekoľkokrát sa udrie do pŕs a potom odíde preč. Viac ako 50 percent z dobrovoľníkov si gorilu vôbec nevšimlo, čo je pri pohľade na video až neuveriteľné. Odvtedy sa uskutočnilo niekoľko konkurenčných experimentov a väčšina sa skončila podobne. Asi polovica ľudí v experimentoch nevidí podnety, na ktoré práve neorientujú svoju pozornosť.
Experiment medzi lekármi
Príkladom experimentu z praxe je Trafton Drew z lekárskej fakulty na Harvardovej univerzite. Nechali svojich kolegov, rádiológov s rozsiahlymi skúsenosťami, hľadať na čiernobielych snímkach pľúc piatich pacientov abnormálne pľúcne uzliny. Činnosť, ktorú rádiológovia robia každý deň bežne. Uzliny na snímkach vyzerajú ako maličké biele kruhy.
Každý pacient mal asi vyše dvesto snímok a lekári boli v prezeraní limitovaní tromi minútami. Pravý účel experimentu bol opäť skrytý. U jedného pacienta boli do piatich jeho snímok vložené obrázky gorily na počesť originálneho pokusu. Obrázky boli veľké zhruba 3x5 centimetrov, takže na snímke boli veľké ako škatuľky od zápaliek.
Dvadsať z 24 rádiológov si pri hľadaní uzlín gorilu nevšimlo. Keď im boli po konci pokusu snímky ukázané znova, gorilu hneď odhalili. Počas experimentu sa na snímky s gorilou lekári pozerali v priemere šesť sekúnd, niektorí sa dokonca aj pol sekundy pozerali priamo na gorilu, napriek tomu si ju nevšimli.
Psychologička Janelle Seegmillerová z University of Utah v ďalšom experimente odhalila, že neviditeľnú gorilu odhalili s vyššou pravdepodobnosťou ľudia dobrí v multitaskingu, čiže v súbežnom spracúvaní rôznych úloh, ktorí sú schopní pružne meniť zacielenie svojej mysle. Neviditeľná gorila tak nie je len akademickým žartíkom, ale v skutočnosti dramaticky zasahuje do každodenného života. Keď vodič idúceho auta, ktorý je slabý v multitaskingu, zdvihne mobil alebo sa začíta do reklamy pri diaľnici, môže ohroziť seba aj ostatných a podobné je to aj u mnohých ďalších profesií.
