Moderná ukrajinská identita v súčasnosti ide za hranice histórie, etnickej príslušnosti či jazyka. Čoraz viac sa točí okolo súboru zdieľaných prozápadných hodnôt – hodnôt, ktoré rastú na sile s každým výstrelom ruského delostrelectva.
Ukrajina má, samozrejme, dlhú históriu sebaurčenia, ktorá sa datuje až do stredoveku. Pokiaľ ide o moderné časy, krajiny dostala šancu tvarovať svoju vlastnú zahraničnú a domácu politiku až v roku 1991 – po páde Sovietskeho zväzu. Odvtedy došlo k viacerým udalostiam, ktoré zaistili to, že jej smerovanie sa od Moskvy odvrátilo smerom na Západ, píše Politico.
Začalo to Juščenkom
Jedným z prvých „proukrajinských“ lídrov v histórii nezávislej Ukrajiny bol Viktor Juščenko, ktorý veril, že vybudovanie spojení Ukrajiny s jej etnickými koreňmi, jazykom, tradíciami a históriou spopularizuje pronárodné postoje naprieč celou krajinou a tým ju posunie smerom viac na Západ. A tak jeho vláda spustila širokú škálu vedeckej, vzdelávacej a kultúrnej práce zameranej na obnovenie národnej pamäti a identity krajiny, ktoré sú výrazne ukrajinské.
Aj keď jeho myšlienky získali podporu až teraz, V. Juščenko bol ako líder veľmi neobľúbený a v roku 2010 ho nahradil prorusky orientovaný prezident Viktor Janukovič. Za vlády V. Janukoviča sa otázka ukrajinskej identity znovu stala druhotnou záležitosťou. Priestor pre prozápadnú identitu sa zmenšil a ostal zakliesnený medzi nostalgiou za sovietskou érou a obmedzeným zmýšľaním o etnickom nacionalizme.
Vláda prijala viacero zákonov
Krajina sa znovu vydala na svoju cestu smerom k prozápadnej národnej identite až po zosadení V. Janukoviča počas euromajdanských protestov v roku 2013. Išlo o snahu, ktorá získala nový podnet po tom, čo Rusko anektovalo Krym a následne uskutočnilo inváziu na Donbas a Luhansko.
V roku 2015 ukrajinský parlament prijal legislatívu, ktorá zakazuje propagáciu komunistických symbolov a všetkých symbolov a propagandy súvisiacej s národným socializmom. Zákaz sa uplatňoval na pamiatky, ako aj na mená priestorov a ulíc, čím sa spustili preteky v oblasti premenovávania verejných priestorov.
Veľa rodín sa v tomto období takisto v súkromí rozhodlo prestať používať ruštinu a ako svoj hlavný jazyk začali doma aj na verejnosti používať ukrajinčinu. Vláda takisto prijala celý rad zákonov podporujúcich ukrajinský jazyk, čím sa v roku 2019 ukrajinčina oficiálne stala jediným oficiálnym jazykom akceptovaným v oblasti verejných služieb.
Viac než príslušnosť k národu
A teraz Rusko napadlo Ukrajinu. Niet pochýb o vplyve vojny na verejnú mienku. Útok a brutalita, ktorá nasledovala, ešte viac ukotvila myšlienku o Ukrajine ako niečom odlišnom od Ruska, a o Ukrajine ako národe s prozápadným osudom.
Vojne sa podarilo niečo, čo sa nepodarilo žiadnemu ukrajinskému politikovi – poskytnúť jasnú víziu o tom, čo to znamená byť Ukrajinec/Ukrajinka. Znamená to zjednotenie krajiny pod spoločným cieľom dosiahnutia slobodnej a prosperujúcej Ukrajiny, ktorá je súčasťou západnej civilizácie. Viac a viac ľudí sa naprieč krajinou vyhlasuje za Ukrajincov a Ukrajinky, dokonca aj na tradične rusky hovoriacich územiach, ktoré sa stali terčom najhorších ruských útokov. Byť Ukrajincom či Ukrajinkou dnes znamená viac, ako len byť členom určitej etnickej skupiny, hovoriť určitým jazykom alebo patriť k národu. Dnes sa to vzťahuje na všetkých tých, ktorí zdieľajú hodnoty slobody, mieru, rovnosti a demokracie, ktorí sa snažia chrániť svoju zem a kultúru, a ktorí, ak je to nutné, kladú svoje životy za tých, ktorých milujú.
Ďalšie dôležité správy
