Eduard Šebo začínal s podnikaním ako súkromný vinohradník na zopár ároch pôdy. Postupným rozširovaním svojej firmy United Industries sa prepracoval medzi najbohatších podnikateľov na Slovensku. Sám sa s tým veľmi stotožňovať nechce. Svoj majetok príliš nezvýrazňuje nakupovaním okázalých drahých sídel či nekonečných flotíl vozidiel.
Vraví, že jeho koníčkom je hlavne práca a osobnú spotrebu veľkú nemá. Majetok firiem z prostredia vinohradníctva, vinárstva, mliekarenstva či biznisu realít odhaduje na zhruba štyri miliardy korún. Pre TREND otvorené hovorí nielen o svojich podnikateľských úspechoch, ale pomenúva aj nevydarené projekty.
Odkiaľ pochádza majetok jedného z najbohatších Slovákov?
Je známe, že svoje podiely v cukrovarníctve som predal zahraničným koncernom za pol miliardy korún. To sú tie zdroje, s ktorými dnes robíme biznis vo vinárstve či mliekarenstve.
Na cukrovary ste najprv museli zarobiť niekde inde. Veď predtým ste pôsobili ako správca investičného fondu Paríž i ako viceprezident Harvardskej investičnej spoločnosti. Ako ste sa tam ako drobný vinohradník vlastne dostali?
Začalo sa to ponukou niektorých priateľov, aby sme sa zapojili do prvej vlny kupónovej privatizácie. V roku 1993 potom začala medzi ľuďmi z tohto prostredia vznikať myšlienka, že by sme mali vytvoriť Asociáciu investičných fondov. Ani neviem, ako k tomu prišlo, že ja som mal urobiť všetky potrebné dokumenty.
Tak som sa potom stal aj členom predsedníctva asociácie. Tu som sa spoznal so šéfmi najväčších fondov – VÚB, Cassovie či Harvardov. Neskôr naše kontakty prerástli do toho, že som sa dostal aj do vedenia Harvardských fondov.
Na získanie postu viceprezidenta Harvardov ste museli mať tiež nejaký väčší kapitál.
Ja som mal len štyri akcie Harvardov. Nič viac.
Bola to teda len šťastná náhoda?
Na to, aby ste robili v investičnom fonde, nemusíte vlastniť ani jednu akciu. Z môjho predchádzajúceho pôsobenia na kapitálovom trhu som mal nejaké konexie. No reálny biznis som začal robiť až s cukrom.
Bohatého človeka z vás teda neurobili Harvardské fondy, ale až následné pôsobenie v cukrovarníctve?
Určite to bolo až cukrovarníctvo. Harvard ma naučil robiť s peniazmi vo veľkom, ale cukrovarníctvo bolo mojím vlastným biznisom. Po pôsobení vo fondoch som začal spolupracovať so skupinou českých a slovenských obchodníkov s cukrom. Odhodlali sme sa skupovať akcie cukrovarov. V tom čase neboli vôbec drahé. Väčšinou išlo totiž o firmy pred bankrotom. Na Slovensku znižovali ceny cukru lacné dovozy a podniky to hnalo do strát.
Ešte naspäť k investičným fondom. Ako dnes vnímate to, že drobní akcionári si v nich na nijaké mimoriadne peniaze neprišli a zarobili len správcovia?
Principiálne platí, že celý projekt investičných fondov nebol dotiahnutý do konca. Fondy mohli fungovať naďalej, keby sa zakázalo ich skupovanie. Ak by sa toto doriešilo, osobná zodpovednosť správcov fondov by sa dala sledovať. Za môjho pôsobenia Harvardské fondy žiadny veľký podnik nepredali.
Eduard Šebo (55) vyštudoval filozofiu na bratislavskej Univerzite Komenského. Do politických zmien z roku 1989 pracoval na tejto vysokej škole. Potom začal s podnikaním na malých rodinných viniciach v Modre. Opustil ho a rozbehol obchodovanie na kapitálovom trhu. To ho posunulo aj do vrcholových postov Harvardských investičných fondov. Jeho ďalšie podnikanie sa už presunulo do výrobnej sféry. So svojou firmou United Industries začal skupovaním cukrovarov. Neskôr, keď ich predal, investoval získaný kapitál do vinárstva, mliekarenstva či realít. Vlastní aj výrobcu zdravotníckych potrieb – Protetiku. Jeho firmy zamestnávajú 1 300 ľudí a dosahujú ročné tržby do troch miliárd korún.
Drobní „kupónkari“ v cukrovaroch asi tiež nemali viac šťastia?
V podstate áno. Ako som už povedal, tie firmy na pokraji bankrotu neboli drahé. A ak vám ide o morálnu stránku môjho biznisu s cukrom, vnímam to tak, že ja som ten majetok neznehodnotil, ani som s peniazmi neušiel. Firmy, ktoré sme získali za zdroje z predaja cukrovarov, dnes dávajú prácu až 1 300 ľuďom.
Do cukrovarníctva ste vstupovali s viacerými partnermi. Ako ste sa dopracovali k tomu, že viacero cukrovarov ste ovládli už len vy sám?
Teraz by to už asi nebolo možné. V tom období však mali ľudia z manažmentu cukrovarov vlastné eseročky, cez ktoré robili obchody s vyrobeným cukrom. No a takíto obchodníci urobili aj zlé obchody a prerobili veľké milióny. Tí potom z biznisu odpadli. Celé sa to postupne čistilo a akcie sa dali kúpiť dosť lacno. Desatinu akcií Trnavského cukrovaru sme napríklad kúpili len za pol milióna korún. A to je naozaj smiešna cena. Neskôr sme od VÚB získali 500-miliónový úver a pokračovali sme v čistení manažmentov.
Vy ste rizikové obchody s cukrom nerobili?
Ja som nebol kľúčový hráč v obchode s cukrom. Skôr som bol stratég celej cukrovarníckej skupiny. Okrem Slovenska sme pôsobili aj v Česku. No tam sme nemali majoritu a neskôr sme z toho vystúpili.
Cukrovarníctvo dlhé roky nemalo žiadnu ochranu pred lacným dovozom prebytkov z cudziny a bolo stratové. Vaše firmy boli ziskové, alebo ste ich držali len s vidinou predaja zahraničným investorom?
Chcel som v tomto biznise podnikať dlhodobo. Navyše sa postupne začalo konsolidovať aj hospodárenie slovenského cukrovarníctva. Po roku 1995 sme boli z najhoršieho von. Nebol som však činný len vo svojich cukrovaroch, ale po roku 1997 som bol aj aktívnym členom Slovenského cukrovarníckeho spolku. Práve cez spolok sa nám podarilo presvedčiť štát o potrebe zavedenia ochranných opatrení proti importom cukru.
Aj tieto opatrenia vám asi neskôr umožnili predať cukrovary za vyššiu cenu.
Určite áno. Zavedenie opatrení bolo legitímne podložené ekonomickými škodami slovenského cukrovarníctva. Veď z Poľska sa sem dovážal cukor len za tri koruny za kilogram.
Slovenské ministerstvá zaviedli takúto ochranu z agrárnych surovín jedine pre cukor. Prečo sa to podarilo vylobovať práve vám?
Je to výsledok toho, že trh s cukrom bol už v tom období vyčistený len na pár najstabilnejších firiem. Ľudia, ktorých sa to týkalo, sa zmestili za jeden stôl. Ľahšie sa potom hľadal spoločný postup. Dôležité boli aj peniaze. My sme v spolku mali rozpočet až desať miliónov korún a mohli sme si platiť právnikov v Bruseli. Do lobingu a preorania legislatívy treba dať naozaj milióny. Samozrejme, to nie sú peniaze v kufri, že by sme niekoho podplatili.
Spomínate jednotný postup medzi cukrovarmi. No zároveň sa o vás hovorí, že vy ste práve ten človek, ktorý iné firmy položil na kolená.
Boli tu aj také cukrovary, ktoré nemali silu pohnúť sa dopredu. Mali sme napríklad záujem aj o Trebišovský cukrovar, ale iní akcionári nás tam nepustili. Neskôr tá firma padla. Imidž muža, čo položil iné cukrovary, odmietam. Ja sa tak necítim. Jednoducho som podnikal v tom, čo ma zaujímalo. Chcel som len niektoré firmy vytiahnuť nahor a urobiť z nich konkurencieschopné podniky. Ja som nekupoval akcie cukrovarov, aby som ich len znovu rýchlo strelil.
Neskôr ste však cukrovary predsa predali...
Nebol by som ich predal. No v strednej a východnej Európe začínalo byť čoraz jasnejšie, že si trh podelia len silné západoeurópske koncerny. Priestor pre lokálnych hráčov, ako sme boli aj my, sa veľmi zužoval.
Napokon to pre vás bol veľmi dobrý obchod. Pripravovaná reforma cukorného režimu EÚ zisky cukrovarov redukuje.
Keď dnes vidím, kam smeruje reforma, bol náš predaj urobený naozaj včas. Práve vtedy boli cukrovary na vrchole svojho biznisu.
Navyše kupec vašich závodov – nemecký Nordzucker dnes prevádzkuje iba jeden cukrovar v Trenčianskej Teplej a vám nechal areály troch uzavretých fabrík v Trnave, Šuranoch i Sládkovičove. Ako ich využijete? Chcete byť aktívnejší aj v biznise s priemyselnými zónami?
V Šuranoch zvažujeme výstavbu vlastného závodu na výrobu bioetanolu z obilia, ktorý by sa pridával do motorových palív. No a inde sa, samozrejme, ponúka možnosť spolupráce s ďalšími investormi. Máme ambíciu byť silnejší aj v oblasti developerstva. Chodia k nám rôzni zahraniční investori a my sme ochotní svoje voľné plochy vložiť do nejakého biznisu.
Kľúčové pre váš súčasný biznis je vinárstvo či mliekarenstvo. Vo víne so svojou firmou Víno Nitra pokrývate pätinu slovenskej výroby. Nebojíte sa lacného vína z krajín tretieho sveta či prebytkov od silných západoeurópskych producentov?
Vo víne sme stále ziskoví. Hoci pri našich veľkých investíciách nejde o žiadne vysoké sumy. Myslím si, že na Slovensku ešte príde k veľkému poklesu výroby vína a prežijú len veľkí hráči. Cestou k prosperite je preto len koncentrácia výroby. Nás zaujímajú sektory poskytujúce možnosť trhovej expanzie.
Hovoríte o rozširovaní vplyvu. Ako treba vnímať to, že vášho najväčšieho slovenského konkurenta, vinársku firmu Vitis, kúpila skupina ľudí, ktorá s týmto biznisom zatiaľ nemala nič spoločné. A pracujú pre ňu aj bývalí manažéri z vášho Vína Nitra? Treba očakávať prepojenie oboch firiem?
Táto otázka je položená veľmi radikálne. Nebol to náš skrytý biznis. No keby sme dostali ponuku na kúpu Vitisu, vážne by som ju zvažoval. Hľadali by sme zdroje aj predajom iných našich aktív.
Darí sa vám rásť aj v mliekarenstve?
Levické mliekarne sme kúpili ako malý regionálny podnik. Dnes patria medzi tri najväčšie slovenské mliekarne a vďaka nim ovládame desatinu trhu s mliekom. To všetko sa nám podarilo v konkurencii viacerých investorov z cudziny. Aj v mlieku vieme dosahovať len niekoľkomiliónové zisky. Stále je to však lepšie ako konkurencia. Slovenské mliekarenstvo ako celok je už druhý rok vo vysokých stratách.
Vlani ste mali kúpiť tunajšie mliekarne talianskeho výrobcu Sole, ktoré medzitým skrachovali. No pre vás sa to skončilo možno ešte lepšie. Z konkurzu ste získali tak životaschopnú výrobu Sole, ako aj viaceré jeho výrobné areály. Nemuseli ste tiež z jeho mliekarní prepúšťať ľudí.
S odstupom času to tak určite je. Boli by tam vážne problémy s udržaním produkcie, lebo bola vysoko stratová. V ich hlohovskej výrobe syra Niva napríklad pokračujeme, ale už sme ju presťahovali do Levíc. Cestou prežitia v mliekarenstve je tiež iba koncentrácia.
Boli vo vašom podnikaní aj projekty, ktoré vám nevyšli?
Neúspešní sme boli napríklad vo výrobe hydinového mäsa. Niekedy sme cez firmu Hyko robili skoro polovicu slovenskej produkcie morčacieho mäsa, ale napokon sme to ukončili s asi 20-miliónovou stratou. Nebolo to našou neschopnosťou. Chov moriek úplne vymizol nielen zo Slovenska, ale aj z Česka. Nebol totiž chránený trh a lacné dovozy z Činy urobili svoje.
Bolo to vaša najväčšia strata v podnikaní?
Nie, mali sme aj iné a väčšie straty. Neúspešní sme boli napríklad v niektorých stavebných firmách v Poprade. Nevyšiel nám ani projekt prebratia nealkonápojov Gold Limo. Pre nízke ceny však majú v tomto biznise straty aj mnohí iní producenti.
Mate aj teraz v nejakom biznise problémy?
Ziskoví sme vo všetkých našich firmách. Musíme však konštatovať, že s výsadbou nových vinohradov na rozlohe až šesťsto hektárov sme to trochu prehnali. Dali sme do toho stovky miliónov, ale je to veľmi rizikové. Úrodu nemáte dobrú každý rok.
Sektor, v ktorom podnikáte, je do značnej miery napojený na rôzne dotačné podpory či regulačné opatrenia, ktoré môžu politici kedykoľvek meniť. Chcete tam zostať dlhodobo?
Podnikám tam, ale zároveň si myslím, že agrosektor nemá budúcnosť. Bude neustále atakovaný, v slovenskej politike nemá dostatočnú podporu a navyše nové členské krajiny si v EÚ nedokázali vyjednať rovnaké pravidla zaobchádzania. Ako môžu naši farmári konkurovať západoeurópskym, keď majú nižšie dotácie?
Práve vstup do EÚ mal poľnohospodárom a potravinárom priniesť prosperitu...
Ja to skôr vidím tak, že celá Európa je z toho sklamaná. Čakali sme, že ceny našich potravín začnú stúpať k úrovniam na Západe, budeme výhodne exportovať a bude radosť podnikať. Západniari si zasa mysleli, že oni si ceny udržia a ešte získajú nové trhy. Realita je však taká, že my sme sa s cenami nepohli a oni idú k našim.
Spotrebiteľa nižšie ceny potravín potešia...
No to je chybné uvažovanie, aby sme spotrebiteľovi dávali čo najlacnejšie potraviny. Pre mňa ako podnikateľa je najväčšia hrozba chudobný občan.
Už teraz hovoríte, že agrosektor nemá budúcnosť. Čo potom, keď sa na pôde WTO presadí zníženie európskych dotácií a tiež redukcia bariér proti dovozom z mimoeurópskych krajín?
Odstúpenie od ochranných opatrení je samovraždou pre európske poľnohospodárstvo. My nemôžeme konkurovať farmárom z tretieho sveta, a to nielen pre ich lepšie produkčné podmienky či nižšie platy. Na úplne inej úrovni je tam aj hygiena výroby potravín, ktorá nás stojí veľké peniaze.
Prečo potom so svojím kapitálom v agropotravinárskom sektore zostávate?
No mohol by som povedať, že som zo sedliackej rodiny.
To však neznie príliš dôveryhodne. Aké sú tie skutočné dôvody?
Áno, no je to už rozbehnutý vlak, do ktorého sme s United Industries vošli.
A nebojíte sa, že prídete o peniaze, ktoré ste zarobili na cukrovarníctve?
Všetko je možné. Dávame si už väčší pozor. Do rozširovania viníc peniaze určite nedáme. A v mliekarenskej výrobe sa už zameriavame len na čerstvé výrobky, pri ktorých nehrozí taký veľký tlak dovozov ako pri trvanlivých výrobkoch.
Neuvažujete o predaji svojich firiem?
Nie. To ma nezaujíma.
A čo ak naozaj stratíte svoj dlho rozširovaný majetok?
V mene Božom. Vôbec sa toho nebojím. Ja z toho nežijem. Mám pomerne nízku spotrebu a nepotrebujem si kupovať plachetnicu.
Ako teda vidíte svoju budúcnosť v tomto biznise?
Na trhu vždy pár najsilnejších firiem zostane a tie budú môcť existovať. Práve preto sa teraz snažíme získavať čo najväčšie trhové podiely.
V súčasnosti o úspechu podnikania v agrosektore stále rozhodujú aj dotácie. Dá sa v tomto biznise podnikať vo väčšom rozsahu bez kamarátov v politike?
Na politikov nemáme žiadne väzby a nikdy sme medzi nimi aktívni neboli. Skôr do našich podnikov chodí množstvo kontrol. Navyše, vstupom do EÚ sa mnohé veci sprehľadnili. My sme získali len štandardné podpory zo štrukturálnych fondov.
Zvažujete rozšíriť svoje podnikanie aj do zahraničia?
Máme vyhliadnuté vinárskej závody v Číne, aj keď sa to teraz komplikuje. Čínski partneri by nám totiž chceli predať celú firmu. My máme záujem vložiť naše peniaze do jej ďalšieho rozvoja. No ak by nám táto transakcia nevyšla, sme rozhodnutí nájsť si v Číne iných partnerov.
Aké rozsiahle plány máte v Číne?
Nie je to plán hneď vo veľkom. Čínska fabrika pokrýva asi desatinu produkcie nášho Vína Nitra. Chceme tam investovať do viníc, čínske víno chceme voziť na Slovensko, a naopak, naše víno by sme predávali na tamojšom trhu. Čína je pre nás veľmi perspektívna. Jedného zo svojich štyroch synov som už aj nechal študovať čínštinu v Pekingu. Vedel by som si predstaviť, že by som tam žil aj ja sám a robil tam biznis.
Z čoho ste boli v biznise na Slovensku smutný?
Ťažko som prežíval aj to, keď má média začali zaraďovať medzi najbohatších ľudí. Ja sa svojím majetkom nezaoberám. Nemusím mať žiadne drahé koníčky, že by som zbieral drahé obrazy alebo kupoval vily v zahraničí. Okrem mojej prace nemám nič, do čoho by som vrážal prehnané sumy. No a problémom na Slovenku je aj nedostatok kvalitných ľudí.
Nebude to však aj tým, že údajne nie ste práve naklonený vysokým platom?
Ak by sa našli dobrí ľudia, dostanú odo mňa aj bankový plat. No ak mám aj o takýchto menších veciach rozhodovať ja sám, tak potom o čom to je?
Foto – Andrej Balco
