ECB do ekonomiky v priebehu posledných rokov napumpovala už stovky miliárd eur, napríklad prostredníctvom pravidelných nákupov štátnych dlhopisov, takzvaného kvantitatívneho uvoľňovania. Na raste cien, ktorý by tieto nové peniaze mali obiehaním v hospodárstve pomáhať roztáčať, to však veľmi nevidieť. Kde sú všetky tieto zdroje, ktoré by mali tlačiť na vyššiu infláciu?
Veľká časť z nich doteraz len sedí na účtoch v bankách. Samotné finančné inštitúcie, ale aj množstvo firiem drží veľké objemy hotovosti na svojich účtoch s tým, že v prípade problémov po nich môžu siahnuť.
Ďalšia časť nových peňazí sa tlačí skôr na finančné trhy a do nákupu realít ako do reálnej ekonomiky. Dražejú tak najmä nehnuteľnosti, akcie, dlhopisy či komodity. Menej už spotrebiteľské výrobky a služby zahrnuté v oficiálnych číslach inflácie.
Nehnuteľnosti a akcie dražejú rýchlo Zdroj: Eurostat, Euronext, prepočet TREND
Ukazuje to aj graf vyššie: nehnuteľnosti na bývanie podľa Eurostatu medziročne koncom vlaňajška zdraželi o viac ako štyri percentá, akciový index Euronext 100 (žltá krivka s osou vpravo) zahŕňajúci zväčša francúzske firmy až o 17 percent.
Rýchlo tiež zdražuje ropa - jej európsky typ Brent je v eurách medziročne drahší až o 42 percent, keď barel stojí už viac ako 66 eur. Stále však ešte nedosahuje svoje cenové maximá z rokov 2011 až 2014 či 2008.
Rýchlo rastúce ceny aktív a komodít potom vyvolávajú otázky, či je cieľovanie spotrebiteľskej inflácie centrálnymi bankami tým najlepším nástrojom na stabilizovanie ekonomiky, keď môže pomáhať nafukovať bubliny na finančných trhoch.
A či by cieľovaný cenový index nemal zahŕňať napríklad aj ceny bývania, ktoré sa do spotreby domácností nepočítajú (štatisticky sa nákup bývania klasifikuje ako investícia). Inou možnosťou je cieľovať takzvaný deflátor HDP, teda ceny v celej ekonomike (nielen spotreby), či rovno nominálny hrubý domáci produkt (nHDP).
Mnohí ekonómovia sa však stavajú proti tomu, aby centrálne banky vo svojej stabilizačnej politike brali ohľad aj na ceny aktív. Komentátor agentúry Bloomberg Noah Smith už pred časom napísal, že takáto zmena menového cieľa by bola malá a nezodpovedala by zámeru stabilizácie reálnej ekonomiky.
Yichuan Wang z univerzity v Newcastli zasa argumentuje nemožnosťou cenové bubliny správne identifikovať. Na medzinárodnom porovnaní ukazuje, že nehnuteľnosti v Austrálii či Spojenom kráľovstve rástli ešte rýchlejšie ako v USA a k žiadnej masívnej korekcii tohto vývoja tam doteraz neprišlo.
Tak či onak bude riziko cenových bublín i vyššej inflácie s časom narastať, keďže európska ekonomika už podľa odhadov vyrába mierne nad svojím dlhodobo udržateľným potenciálom. Vysoká dopytová inflácia, ktorá ukrajuje z kúpyschopnosti príjmov či úspor, zvykne prichádzať v čase podobnom súčasnosti, keď už ekonomika rýchlejšie rastie a nezamestnanosť je nižšia.
V prípade zvýšenia rastu cien však centrálne banky majú nástroje ako prebytočnú likviditu tlačiacu ceny nahor z trhov stiahnuť: môžu predávať aktíva, ktoré v krízových časoch nakúpili a zvyšovať základné úrokové sadzby. Podobne ako to už viac ako dva roky robí americký Federal Reserve.
