Ako píše agentúra Associated Press, M. Díaz-Canel má síce honosne znejúcu funkciu v štátnom aparáte, v skutočnosti ho však väčšina Kubáncov až doteraz takmer neregistrovala a považovala ho len za jedného z plejády nudných radových politikov Komunistickej strany Kuby.

Iný obrázok o ňom však ponúkajú obyvatelia jeho rodného mesta Santa Clara v centrálnej časti Kuby, ktorí ho poznajú ako dlhovlasého fanúšika The Beatles a neskôr lokálneho politika, ktorý sa snažil byť na rozdiel od väčšiny straníckych aparátčikov naozaj blízko k ľuďom a jeho dom bol 24 hodín denne prístupný návštevám občanov.

Podľa svetových médií nie je jasné, nakoľko bude môcť budúci kubánsky prezident viesť krajinu podľa svojich zámerov a nakoľko bude len nastrčenou postavičkou, ktorá sa bude riadiť príkazmi R. Castra.

Ten zostane naďalej, aj po tohtotýždňovom zasadnutí Národného zhromaždenia, na poste predsedu Komunistickej strany Kuby, čo je podľa niektorých pozorovateľov v skutočnosti pozícia ešte mocnejšia ako funkcia prezidenta.

Kubánske médiá už v pondelok prekvapivo oznámili, že zasadnutie Národného zhromaždenia, na ktorom má dôjsť k mocenskej výmene medzi R. Castrom a M. Díazom-Canelom, sa začne už v stredu a nie až vo štvrtok, ako bolo pôvodne plánované. Dôvodom je podľa kubánskych médií snaha parlamentu čo najzodpovednejšie sa pripraviť na celý proces odstúpenia R. Castra a vymenovania M. Díaza-Canela.

Konformný politik

Rozdiel medzi bratmi Castrovcami na jednej strane a M. Díazom-Canelom na druhej demonštruje AP aj príkladom z nedávnych volieb v Santa Clare. Zatiaľ čo Castrovci chodili všade v kolóne štátnych limuzín a Kubánci pri každom ich verejnom vystúpení či len objavení sa na verejnosti povinne prepukali v nadšenie, budúci prezident M. Díaz-Canel prišiel do svojho volebného okrsku odvoliť pešo a postavil sa na koniec rady ľudí čakajúcich pred volebnou miestnosťou.

Novinári z Díazovej-Canelovej minulosti vylovili aj ďalšie zaujímavé skutočnosti, napríklad ako, už ako vysokopostavený politik, často chodil do rockového klubu, ktorý mal blízko k LGBT komunite, a navyše tam brával aj svoje deti. To na konzervatívnej Kube nie je príliš obvyklé a zaváňa to náklonnosťou k „západnej kultúre“ a protištátnou činnosťou.

Podľa niektorých pozorovateľov sú však všetky informácie o Díazovej-Canelovej záľube v The Beatles či o tom, že jeho dvaja synovia sú známi rockoví muzikanti, len štátnou propagandou starostlivo povyberanými čriepkami z jeho života, ktoré majú u občanov navodiť dojem, že ide o netradičného politika, ktorý má blízko k ľuďom.

V skutočnosti nie je núdza ani o informácie, ktoré, naopak, nasvedčujú tomu, že M. Díaz-Canel je obyčajným konformným politikom, ktorý nemá zámer a ani ambície akokoľvek sa odkláňať od kurzu vytýčeného v minulých desaťročiach bratmi Castrovcami.

AP pripomína napríklad záznam vystúpenia M. Díaza-Canela na nedávnom zasadnutí Komunistickej strany Kuby, kde budúci kubánsky prezident hovorí o tom, ako treba obmedziť niektoré nezávislé médiá a veľvyslanectvá niektorých štátov EÚ na Kube označuje za „predsunuté hliadky zahraničnej podvratnej činnosti“.