Ústavný súd 31. mája 2017 potvrdil zrušenie Mečiarových amnestií, pre ktoré sa obžalovaní za únos syna prezidenta Michala Kováča stali na takmer dvadsať rokov chránenými osobami.

Posilnená demokracia

Len málokto veril, že zrušenie nemorálnych amnestií myslí Robert Fico vážne. Najmä, ak to dlhé roky odmietal a na poslednú chvíľu ešte (spolu s Petrom Kresákom z Mosta-Híd) vymyslel fintu s Ústavným súdom, ktorý mal potvrdiť ústavnosť samotného zrušenia parlamentom.

Dnes sa patrí priznať, že pravdu mali tí, ktorí tvrdili, že z jeho strany nemusí vôbec ísť o kalkul ako túto snahu sabotovať. Filozof a aktivista Fedor Blaščák v marci na margo krkolomnej procedúry rušenia amnestií napísal: „Robert Fico bude hovoriť, že zväčšil demokraciu a nespreneveril sa princípom práva. My mu uznáme, že ostal konzistentný vo svojej pozícii rigidného právneho pozitivistu.“

Doplňme, že po rozhodnutí Ústavného súdu má premiér na výroky o posilnení demokracie nielen nárok, ale ak ich vysloví, bude mať aj pravdu.

Žalár nie je istý

Mečiarove amnestie sa vzťahovali na prípad brutálneho zavlečenia Michala Kováča mladšieho za hranice Slovenska, ktoré mali organizovať vysokí predstavitelia štátu. Inými slovami, amnestie chránili aktérov štátneho teroru. Vo vyspelých demokraciách, ktoré nimi sú aj pre spôsob, akým sa dokážu vyrovnávať so svojou otrasnou minulosťou, vec nemysliteľná. „Amnestovaním skutkov súvisiacich so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny predseda vlády Vladimír Mečiar porušil princíp zákazu svojvôle, princíp legality, princíp ochrany ľudských práv a základných hodnôt v spojení s princípom rešpektovania medzinárodných záväzkov, princíp deľby moci, princíp transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti,“ napísal vo svojom komuniké Ústavný súd.

Verdikt nezaručuje, že spravodlivosti bude učinené zadosť. Nie je vôbec isté, či sa obžalovaní, medzi ktorými nechýba bývalý šéf Slovenskej informačnej služby Ivan Lexa, po toľkých rokoch dostanú za mreže. Ale veľkou vecou je už len to, čo štát dnes hovorí. A teda, že to, čo sa dialo za režimu Vladimíra Mečiara, je nielenže nemorálne, ale neexistuje ani dôvod, aby táto nemorálnosť zostala nepotrestaná.

Verejný tlak rozhodol

Je dobré si pripomenúť, že za zrušenie amnestií bojoval v parlamente najmä poslanec OĽaNO Ján Budaj, pomohla nezisková organizácia Via Iuris, ktorej sa podarilo vyzbierať takmer 85-tisíc podpisov od občanov. A veľký ohlas vyvolal aj film Únos, ktorý v kinách trhal na jar rekordy.

Robert Fico sa teda zrazu ocitol pod silným verejným tlakom a nič zásadné mu nebránilo v tom, aby konal. Na detaily typu, že to nebola jeho iniciatíva a že spočiatku zastával svoj dlhotrvajúci a tvrdohlavý postoj o tom, že amnestie sa rušiť nedajú, sa postupne zabudne. Zostane len fakt, že to bola jeho vláda, ktorá sa o to v konečnom dôsledku postarala.

Nič neriskoval

Netreba však zabúdať, že tu nejde len o samotné Mečiarove amnestie. Ústavný súd tiež mal odsúhlasiť zrušenie milosti, ktorú udelil bývalý prezident Michal Kováč svojmu synovi pre kauzu Technopol. Dve milosti, ktoré sa týkali rovnakej kauzy, no inej osoby, parlament na návrh vlády nezrušil a teda o nich nerozhodoval ani Ústavný súd. Tou osobou je kontroverzný podnikateľ, ktorý je susedom premiéra Roberta Fica v bytovom komplexe Bonaparte, Marián Kočner.

Otázka prečo, zostáva nevypovedaná. Kolega Marián Leško to začiatkom apríla komentoval takto: „Podoba, v akej parlament zrušil Mečiarove amnestie a Kováčovu milosť, nasvedčuje tomu, že premiér a človek zo zoznamov majú spoločné viac než len priečku medzi ich bytmi.“ Aj preto pri ďakovačkách premiérovi by sme mali zostať pri zemi. V zásade nič neriskoval a mal tak urobiť už dávno.