Oproti predchádzajúcemu úvodníku sa pár vecí zmenilo. Prvá je, že po období predstierania boja proti kríze zaradil premiér Robert Fico rýchlostný stupeň na hranici hyperaktivity. Druhá je, že balíček vládnych opatrení je relatívne rozumný. Pri pohľade zo super makroperspektívy.

Návrhy možno rozdeliť na tri časti. Priamu stimuláciu ekonomiky prostredníctvom verejných projektov financovaných cez PPP schémy, zníženie daní a „bižutériu“ zahŕňajúcu opatrenia od dotovania pracovných miest cez vytváranie sociálnych podnikov po zrýchlenie vracania preplatkov DPH podnikateľom.

Dominantná črta poslednej menovanej kategórie bude, až na výnimky, priamočiare mrhanie peňazí. S nulovým vplyvom na HDP a pochybným netto príspevkom k zamestnanosti. Našťastie, v znesiteľných medziach.

Diabol v detailoch

Kabinet R. Fica sa ukazuje ako poslušný žiak lorda Keynesa. To je pokrok oproti duchu Karola Marxa, ktorý intelektuálne formoval postoj vlády k ekonomike a podnikaniu doteraz. Sústredenie sa na investičné projekty a redukcia daní cielená na menej zarábajúcich ľudí sú v zásade najrozumnejšie krátkodobé kroky, ktoré vláda dokáže urobiť.

Domáci dopyt nespasia, pomôcť môžu. Prinajhoršom štát nestihne investície dostatočne rýchlo pripraviť a ľudia tých sto eur ročne nespotrebujú, ale časť usporia. Cynik by povedal, že je to lepšie, než by ich mal minúť Marian Janušek.

Tu sa dobré správy nateraz končia. Super makroperspektíva je vhodná na formovanie filozofie, ale o efektívnosti a prínose vládneho balíčka rozhodne krutá realita. Netreba zabúdať, že PPP projekty v podaní tejto vládnej koalície reprezentuje netransparentný tender na mýtny systém.

Vôbec najväčšie riziko je, že bokom pôjdu také detaily, ako sú efektívnosť, náklady obetovaných príležitostí, transparentnosť a férovosť. Výpočet škandálov vládnej koalície je dostatočne alarmujúci.

Hoci momentálne v balíčku dominuje línia ministerstva financií, nemusí to trvať večne. Ako budú pribúdať negatívne správy o prepúšťaní či o odchode investorov, premiér môže byť ešte náchylnejší počúvať lobistov cítiacich príležitosť vypumpovať verejné zdroje v mene „boja proti kríze“. Mrhanie sa môže zintenzívniť, najmä keď bude zaobalené do ľubozvučných fráz o podpore výskumu či o udržaní zamestnanosti. Veď kto by sa hrabal v detailoch, keď ide o osud hospodárstva.

Parameter, ktorý by mal vládu pacifikovať, je deficit verejných financií. V roku 2009 sa hospodárenie štátu oproti plánom zhorší a ešte väčšia rozšafnosť by bola nezodpovedná. Treba veriť, že R. Fico si k plánovanému víťazstvu v budúcoročných parlamentných voľbách nechce k oslabenej ekonomike pribaliť aj rozvrátené štátne financie.