Osudy detí veľkých zločincov dvadsiateho storočia sú vždy zaujímavým čítaním, musia sa totiž vyrovnávať s ohromne ťažkým dedičstvom. Pri tých úplne najväčších je však ťažké ich sledovať.
Taký Adolf Hitler žiadne deti nemal. Mao Ce-Tung ich zas mal príliš veľa (hovorí sa o desiatich) a Čína navyše len veľmi neochotne otvára archívy nezávislým historikom. Zostáva posledný z „veľkej trojky“ – Josif Stalin. S tromi deťmi takmer „normálny“ otec – ak sa to o jednom z najväčších masových vrahov 20. storočia dá vôbec povedať.
Veľký materiál venuje aktuálny New Yorker životnému príbehu Svetlany Alijujevovej, Stalinovej dcéry. Zažila dobu absolútnej moci svojho otca, jeho smrť aj pád kultu jeho osobnosti v roku 1956 po vystúpení Nikitu Chruščova. Koncom šesťdesiatych rokov utiekla do Ameriky.
Novinár Nicholas Thompson s ňou komunikoval desiatky rokov a podrobný materiál v New Yorkeri je plný úryvkov z ich korešpondencie. Keď umrela koncom roka 2011 vo Wisconsine ako Lana Peters, mala 85 rokov. S dedičstvom svojho otca sa nikdy nevyrovnala, jej matka spáchala sebevraždu, najstarší brat Jakov umrel ešte za druhej svetovej vojny v zajateckom tábore, mladší Vasilij sa upil k smrti ešte predtým, než Svetlana ušla do USA.
Článok v New Yorkeri je bohužiaľ len pre predplatiteľov (prípadne pre tých, ktorí si kúpia magazín v stánku), veľmi pútavý nekrológ ale v decembri 2011 ponúkol aj The Weekly Standard.
Zdroj: SITA / AP
Len pár mesiacov pred Stalinovou smrťou, koncom roku 1952, sa v Leningrade narodil budúci Stalinov nástupca. Vladimir Vladimirovič Putin, o ktorom ešte koncom deväťdesiatych rokov vo svete nik takmer nič nevedel, postupne vo svojich rukách zhromaždil všetky nitky moci.
A ako ukazuje prípad Krymu, rád by ju rozširoval aj ďalej. Cestu k Putinovmu Rusku BBC vo svojom širokom materiáli veľmi presne prirovnáva k budovaniu Sovietskeho zväzu. Vzhľadom na blízkosť Slovenska k ukrajinským hraniciam a opakovanému spomínaniu „zóny záujmu Ruska“ ide z čítania trochu strach.
Vladimir Putin Zdroj: SITA / AP
A ešte raz BBC, tento raz pohľad inam, v čase i priestore: čo robili rodičia s pubertálnou mládežou v stredoveku? Predsa len, detí bolo v tých časoch oveľa viac a živiť ich nebola zábava, o výchove nehovoriac.
Článok vyvracia romantické predstavy o remeselníkoch a ich tovarišoch. Čo napríklad takáto zmluva: za to, že učeň nebude bez dovolenia odchádzať, venovať sa hazardu a prostitútkam či kradnúť mu jeho majster poskytne ubytovanie, stravu, naučí ho remeslu „a nebude ho pritvrdo trestať“. Ak dohodu nedodrží, zdvojnásobí sa mu obdobie učňovstva na 14 rokov.
Americký magazín Quarz sa venuje otázke, ktorá trochu búra stereotyp o USA: prečo v Amerike dlhodobo klesá predaj mikrovlniek? Sú v každej domácnosti, všetci sú na ne zvyknutí a dôvodom nemá byť prečo ani kríza, pretože tá sa nedotkla iných kuchynských prístrojov.
Stojí za prečítanie pre hĺbku analýzy, ktorá naznačuje, ako môže vyzerať budúcnosť nielen amerických kuchýň. A tiež pre fotografie vôbec prvej komerčne dostupnej mikrovlnky, veľkej ako chladnička.
Zdroj: SITA / AP
Kniha týždňa
O knihe pre tento týždeň bude ešte veľa počuť: francúzsky ekonóm Thomas Piketty sa celý profesionálny život venuje príjmovej nerovnosti. Vo svojej novej knihe Capital in the 21st Century zhŕňa 200-ročné dáta z 18 krajín, na ktorých na 700 stranách ukazuje, že historicky sa najbohatším vrstvám obyvateľstva – obľúbenému jednému percentu – podarilo svoj kapitál nielen udržať, ale aj zhodnocovať viac než zvyšku populácie.
Postupne sa tak v ich rukách čoraz viac koncentroval, pričom tento trend výraznejšie nezvrátili ani krízy. Jeho neustále opakovaný vzťah, že zhodnotenie kapitálu je dlhodobo vyššie ako rast ekonomík (teda, že vlastníci kapitálu bohatnú rýchlejšie než všetci ostatní) bude populárnou zbraňou neomarxistov aj sociálnych demokratov v Európe aj USA.
TREND pripraví recenziu do niektorej z budúcich častí Knihožrúta, z doteraz prečítaného však zatiaľ možno vyvodiť dva závery: zhromaždené dáta sú naozaj úctyhodné, ekonomická analýza však výrazne pokrivkáva.
Skrátka, keď skôr či neskôr v niektorej z politických debát zaznie meno T. Pikettyho, treba sa mať na pozore, jeho interpretácia totiž zďaleka nie je bezchybná.
