Bratislavská MHD má problém. No tentoraz nie je reč o dochvíľnosti, preplnených autobusoch, rastúcich cenách cestovného či vždy-niekomu-nevyhovujúcich grafikonoch. Dopravný podnik má málo šoférov pre autobusy, trolejbusy a električky. Dôvod: vodiči po vstupe do EÚ vo veľkom odchádzajú na Západ. Za vyššími platmi i lepším komfortom počas jazdy v nových autobusoch.
Vedenie dopravného podniku hľadá nových šoférov takmer nepretržite – oznamami vo vozidlách MHD, inzerátmi v lokálnej tlači. Skúša to i v zahraničí. Vlani v januári ponúklo 40 voľných miest pre obyvateľov susednej Ukrajiny. Neozval sa jediný záujemca. Podnik sa potom obrátil na zastupiteľský úrad Rumunska. Dodnes čaká na vyjadrenie. Momentálne hľadá šoférov prostredníctvom agentúry v Bulharsku. Cudzincom ponúka rovnaké pracovné podmienky ako našincom. Vrátane platu, ktorý sa pohybuje od 18-tisíc do 23-tisíc korún brutto mesačne.
- NEPREHLIADNITE:
- 110179>Povolenia stoja čas a peniaze
- 110203>Štátna imigračná politika pozná len azylantov
Hľadať a prijímať ľudí spoza slovenských hraníc znamená pre bratislavskú MHD nutnosť pripraviť sa na nové nákladové položky. Pre začiatok, na jazykovú prípravu. Keďže vodiči autobusov a električiek dostávajú pokyny od výpravcu a komunikujú s dopravnými dispečermi – v slovenčine. „Rátame s jazykovou prípravou v rozsahu 60 vyučovacích hodín po dobu troch mesiacov,“ konštatuje predseda predstavenstva Branislav Zahradník.
Nízke platy
Slovenské firmy sa na nedostatok ľudí sťažujú dlhšie. Chýbajú strojári, murári, stavbári. Problém sa dotkol i poľnohospodárov a potravinárov. Podľa predsedu ich komory Ivana Oravca ho najviac pociťujú pri sezónnych prácach. Na to, že výpadok – tak ako kedysi – vykryjú ľudia zo severu krajiny, ktorí si v lete privyrábajú na družstvách na juhu, sa už spoľahnúť nedá. Za sezónnou prácou sa viac chodí do zahraničia.
Málo pracovníkov je v živočíšnej výrobe, chýbajú traktoristi, šoféri, opravári. Staršia generácia dosluhuje, mladí ľudia o túto prácu nemajú záujem, pretože mzda v sektore sa im zdá prinízka. A to nielen v prvovýrobe, ale i v pekárenstve. Podľa I. Oravca chodia radšej do zahraničia opatrovať dôchodcov. Ak si hľadajú prácu v poľnobrandži, tak v cudzine, kde je lepšie platená.
Ďalším dôvodom nezáujmu mladých o prácu v poľnohospodárstve a potravinárstve je fakt, že o nich doteraz v sektore nemali záujem. „Museli sme redukovať počty zamestnancov, ale už sme dosiahli stav, že treba starých ľudí vymeniť, nahradiť mladými. A teraz nie je kým,“ ťažká si I. Oravec.
Nezjednodušovať
Niektoré firmy prešli od ponôs k riešeniu. Keď na prácu nenašli Slovákov, ktorých by zamestnali, začali náborovať ľudí v zahraničí. A „dovoz“ pracovníkov sa netýka len veľkých spoločností, východiskom je aj pre menšie firmy. Zvádza to k zjednodušenému – a o to nebezpečnejšiemu – záveru, že cudzinci berú Slovákom prácu. Nie je to tak. Správnejšie je konštatovať, že ľudia zo zahraničia obsadzujú tie pozície, ktoré domáci (ne)zamestnaní obsadiť nechcú. Hoci firmy znižujú nároky, vhodným kandidátom je už dlhšie obdobie ten, kto je vôbec ochotný pracovať. Alebo za prácou dochádzať.
„Jeden autobus dokážeme v Srbsku naplniť za 24 hodín. Ak sa o to snažíme na Slovensku, musíme vytlačiť množstvo letákov, najazdiť veľa kilometrov a podarí sa nám to možno za tri týždne,“ vysvetľuje generálny riaditeľ personálnej agentúry Trenkwalder Luboš Sirota. Zdôrazňuje, že zamestnávatelia si nekladú podmienku, aby im agentúra našla pracovníka v zahraničí. A už vôbec primárne nesmerujú záujem do konkrétnej krajiny. Chcú jednoducho ľudí. Aj za cenu vyšších nákladov na nábory či nutnosti komunikovať s cudzincami v ich rodnom jazyku alebo splniť množstvo „technických“ povinností.
Samozrejme, existujú podniky, ktorým je jedno, akých ľudí z pohľadu národnosti zamestnávajú, pokiaľ sú lacní. Ak takýchto pracovníkov nenájdu v tuzemsku alebo si ich nedokážu doviezť zo zahraničia, tak Slovensko, po čase, jednoducho opustia. Presunú sa do krajiny, ktorá ich predstavu o nákladov na pracovnú silu splní. Slovensko by odlev takýchto zamestnávateľov výraznejšie negatívne pocítiť nemalo. „Pracovný trh bez problémov pohltí uvoľnených zamestnancov,“ odhaduje L. Sirota.
Pre úplnosť, domáci pracovný trh, konkrétne pred náporom Ukrajincov, zatiaľ chránia kvóty. Hoci je otázka, či dohoda o maximálnom počte zamestnancov niečo vyrieši. Či len nezvyšuje množstvo nelegálnych pracovníkov v krajine. V každom prípade, zmluva medzi Slovenskom a Ukrajinou umožňuje zamestnať najviac dvesto Ukrajincov počas roka a ďalších tristo na sezónne práce. Na porovnanie, koncom vlaňajška malo povolenie na pobyt takmer štyritisíc Ukrajincov.
Motivovaní Vietnamci
Konzultant Medzinárodnej organizácie pre migráciu Boris Divinský odhaduje, že v nasledujúcich rokoch sa pracovná migrácia dovnútra Slovenska zintenzívni. Zároveň upozorňuje, že imigračná politika v súčasnej forme disproporcie na trhu práce nevyrieši. Výkyvy síce utlmovať bude, no iba doplnkovo. K problému s nedostatkom ľudí by sa mal štát podľa neho postaviť predovšetkým komplexnou politikou pracovnej imigrácie, koncepciou integračnej a populačnej politiky.
Zvýšenému prílevu zamestnancov zo zahraničia sa Slovensko neubráni ani podľa prezidenta Zväzu strojárskeho priemyslu Milana Cagalu. Len v strojárskych firmách v súčasnosti na Slovensku tvoria cudzinci dve až tri percentá zamestnancov. O tri roky sa má podľa odhadov ich podiel zvýšiť na dvadsať percent. Na ilustráciu, cudzinci s povolením na pobyt v súčasnosti tvoria pol percenta celkovej populácie Slovenska.
Málo ľudí má aj odevnícka firma Makyta Púchov, ktorá okrem dámskej konfekcie pod vlastnou značkou šije pre renomované talianske módne domy. O importe pracovníkov nielen uvažuje, no robí aj konkrétne kroky. Ako hovorí generálny riaditeľ Marián Vidoman, vedenie podniku hľadá ľudí v Bulharsku, Rumunsku i na Ukrajine (hoci v jej prípade je už vyčerpaná oficiálna kvóta). Veľmi dobre sa podľa neho v minulosti osvedčili Vietnamci, Mongoli a Severokórejčania. Makyta chce s náborom začať v krajinách, kde to bude legislatívne jednoduchšie – v Bulharsku a Rumunsku, ktoré sú členmi EÚ. Ľudí hľadajú cez tamojšie i slovenské agentúry.
Vietnamcov už zamestnávajú viaceré strojárske firmy na juhu Slovenska. TRENDU potvrdili, že s kvalitou a produktivitou práce cudzincov sú spokojné. Dobré skúsenosti s pracovníkmi zo vzdialenej juhovýchodnej Ázie potvrdzuje i L. Sirota. Hovorí o ich výkonnosti, o tom, že keď prídu na Slovensko, sú ďaleko od rodiny, a tak sa zamerajú iba na prácu. Vietnam vývoz pracovníkov podporuje, no zároveň kontroluje. „Ak by sa napríklad po vypršaní platnosti pracovného povolenia nevrátili späť, spôsobia príbuzným doma problémy,“ vysvetľuje časť motivácie L. Sirota.
V susednom Česku Trenkwalder zabezpečil zamestnávateľom ľudí dokonca až z Mongolska. L. Sirota pripúšťa, že narazili na kultúrne rozdiely, ktoré mnohých šokujú. Mongoli nechcú spávať na ubytovni, najradšej by si ustlali pod holým nebom: „Sú veľmi milí, ale keď začnú piť, tak pijú týždeň. A je im úplne jedno, čo s nimi urobíte. Po týždni prídu do zamestnania a sú vysmiati, že už to je za nimi.“
Radšej do Česka
Hoci príbehov o náboroch zahraničných pracovníkov do slovenských fabrík pribúda, fakt je, že cudzinci sa na Slovensko nehrnú. Ako hovorí L. Sirota, ani v Bulharsku ľudia hneď nenastúpia do slovenského autobusu, ktorý ich má doviezť za robotou. Vďaka pracovným skúsenostiam z minulého režimu – veľa ich robilo napríklad v ostravskom regióne – Bulhari uprednostnia Českú republiku. Česko má podľa L. Sirotu u cudzincov lepší imidž aj preto, že sa tam dá stále viac zarobiť.
Dôležitá nie je iba krajina, do ktorej náborári verbujú cudzincov, ale i meno konkrétnej firmy. Keďže cudzinci majú málo informácií o slovenskom prostredí, dôverujú viac globálnym hráčom. Do nadnárodného koncernu, napríklad automobilky, sa ľudia hľadajú ľahšie ako menším, lokálnym firmám. A dôležitý je, samozrejme, ponúkaný plat, ponuka práce začína byť pre Bulharov a Rumunov zaujímavá od päťsto eur vyššie netto mesačne.
Nábory na zamestnancov v Rumunsku sú oproti bulharským odbremenené od byrokracie. Bulharsko L. Sirota prirovnáva k „štátnemu kapitalizmu“, kde je súkromný sektor akoby riadený štátom. Od agentúr vyžadujú, aby mali na všetko pečiatku. Aby si úrady pri každej mohli účtovať poplatky.
Ilustračné foto – Andrej Balco
