Je začiatok júna 2014. Ubehli takmer štyri roky od doby, kedy Slováci zažili malý povolebný šok. Po posledných parlamentných voľbách boli svedkami toho, ako štát vypoklonkoval z verejných IT zákaziek viacerých dodávateľov pre zlú kvalitu či vysokú cenu.

O takom niečom voliči v minulosti počúvali iba pred voľbami. Politici však na silné reči zabúdali skôr, ako po prerozdelení kresiel zasadli do parlamentu alebo na ministerstvá. Vedome, lebo už keď ich hlásali, dobre vedeli, že tárajú do vetra.

Vyššia kvalita života

Tentoraz však bolo všetko inak. A diali sa aj iné nezvyčajné veci, ktoré zlepšili kvalitu života Slovákov. Ľudia v hladových dolinách dostali do obývačiek širokopásmový internet. Všetky právnické aj fyzické osoby získali jednotný identifikátor, ktorý používajú pri elektronickej komunikácii.

Má pre nich význam, lebo v ostatných rokoch začali úrady poskytovať viacero nových elektronických služieb, ktoré sú navyše o polovicu lacnejšie ako tradičné papierové. Ľudia nielenže komunikujú s úradmi cez internet, ale odkedy parlament prijal Zákon proti šikanovaniu občanov, stačí právnickým aj fyzickým osobám zadávať úradom každý údaj iba raz. Tie sú potom povinné ich medzi sebou zdieľať.

Dopredu sa pohli aj iné veci. Vďaka povinnému elektronickému obstarávaniu tovarov a služieb sa znížila korupcia a tým aj náklady štátu. Na rozdiel od obdobia spred štyroch rokov majú všetci občania a firmy možnosť pripomienkovať elektronicky predložené legislatívne návrhy. Objavili sa aj prvé petície a referendum, do ktorých sa dalo zapojiť elektronicky. Boli akýmisi pilotmi pre možnosť voliť v nadchádzajúcich parlamentných voľbách, ktoré sa konajú o pár týždňov, cez internet.

Návrat do reality

Všetky tieto možnosti by mohli byť na Slovensku do štyroch rokov reálne, ak by politické strany naplnili aspoň časť predvolebných prísľubov v oblasti informatizácie, ktoré prezentovali na diskusii zorganizovanej minulý mesiac IT Asociáciou Slovenska.

Ak by mali byť meradlom predvolebné sľuby súčasnej vládnej garnitúry z roku 2006, musí byť človek veľký optimista, aby dúfal, že sa občania dočkajú do ďalších volieb naplnenia aspoň polovice z tých súčasných.

Stačí sa pozrieť na plány najsilnejšej vládnej strany Smer-SD, ktorá minimálne na niektoré body svojho programu zo state Informatizácia spoločnosti za ostatné roky zdanlivo ani nepomyslela. Hoci, pri niektorých sa žiada dodať – našťastie.

Veľké ambície

Smer chcel napríklad navrhnúť zákon o offsetoch, ktorý by pri veľkých štátnych objednávkach požadoval od dodávateľov kompenzačné obchody, respektíve investície do info-komunikačných technológií. Sľuboval tiež – tak ako už aj v roku 2002 – predložiť návrh na nižšiu sadzbu dane z pridanej hodnoty pre IT tovary a služby, ktoré mali podporovať informatizáciu domácností.

Okrem toho zamýšľala najsilnejšia strana na Slovensku zriadiť v knižniciach, nemocniciach, daňových a sociálnych úradoch bezplatné prístupové miesta pre elektronickú komunikáciu s verejnou správou. Ťažko si predstaviť niekoho, kto nemá doma počítač, ako si prichádza na úrad niečo vybaviť a namiesto do dverí zamieri k terminálu, odkiaľ môže komunikovať elektronicky. Pravda, aj možnosť vyhnúť sa priamemu kontaktu s otráveným úradníkom poteší.

Iné body programu pri spätnom pohľade na uplynulé štyri roky znejú trochu ironicky. Napríklad predsavzatie „zabezpečiť prostredníctvom internetu bezplatný prístup občanov ku všetkým informáciám, ktorých zdrojom je verejná správa a ktoré sú zo zákona verejne dostupné“.

V jednom bode sa Smer dokonca pred voľbami viac-menej zhodol s neskorším partnerom vo vláde, s SNS. Prvá strana chcela vytvoriť osobitný orgán štátnej správy zodpovedný za plnenie úloh informatizácie verejnej správy. Druhá plánovala presadiť, aby bola funkcia splnomocnenca pre informatizáciu na úrovni podpredsedu vlády a aby mal dotyčný aj príslušné kompetencie. Ani jedno z toho sa nestalo. Kompetencie v oblasti informatizácie iba prešli z rezortu dopravy, pôšt a telekomunikácii na ministerstvo financií.

Obohratá pesnička

Hoci Smer sľub nesplnil, štátny tajomník na ministerstve financií Peter Kažimír považuje prechod kompetencií „za prelomový“. Napriek tomuto prelomu je očividné, že aj keď je za ostatných osem rokov za informatizáciu zodpovedný tretí orgán štátnej správy, reálne výsledky Slováci zatiaľ až na zopár výnimiek nevidia. Aj tak – alebo možno práve preto – neprestávajú niektorí politici hovoriť o potrebe prehodnotiť a reorganizovať kompetencie. Napríklad SKDÚ-DS, KDH aj HZDS-ĽS majú predstavu o jednotnom a nadrezortnom riadení informatizácie.

Ak znie toto predsavzatie povedome, potom vyjadrenia Antona Marcinčina z KDH vyzerajú ako plagiát skopírovaný zo starého programu Smeru. Ten chcel v roku 2006 vyvodzovať „prísne dôsledky z preukázateľného mrhania finančných prostriedkov použitých na informatizáciu bez viditeľného efektu“.

A. Marcinčin má dnes rovnako silácke a naivné predstavy. Podľa neho nemá zmysel hovoriť o e-governmente či o zavádzaní broadbandu do okrajových častí Slovenska, ak sa neurobí poriadok v štátnych IT zákazkách. A ako by to malo vyzerať?

Najskôr sa má štát pokúsiť o férovú a džentlmenskú dohodu s dodávateľmi verejných IT projektov, pri ktorých budú veľké podozrenia na zlú cenu či kvalitu. Ak by to nešlo na Slovensku, snažilo by sa KDH podstúpiť tieto prípady na matky veľkých firiem, prípadne ich riešiť aj na vládnej úrovni. „Američania už toho tiež majú plné zuby,“ vyhlásil A. Marcinčin.

Strata orientácie

Zo žargónu politikov, ktorí sa vyjadrujú k informatizácii, nevymizla naivita, ale ku cti im slúži, že oproti obdobiu spred štyroch rokov rozprávajú o svojich zámeroch zväčša predsa len o čosi fundovanejšie a konkrétnejšie.

Vágnosť sa však vracia pri otázke, prečo implementácia IT nebýva na úradoch spojená aj so zmenami procesov, čím sa de facto konzervujú neefektívne postupy zaužívané desiatky rokov. A zahmlené sú aj predstavy o tom, ako tento stav zmeniť. Pri niektorých odpovediach sa zdá, že predstavitelia strán otázke buď nerozumejú, alebo na ňu nemajú odpoveď.

Ivan Štefanec z SDKÚ reagoval pri diskusii ITASu zopakovaním predvolebných cieľov jeho strany a kritikou súčasného riadenia informatizácie. P. Kažimír zo Smeru a Jozef Kaffka z HZDS-ĽS považujú pri zmene procesov za kľúčové sponzorstvo najvyššieho šéfa rezortu. Ten musí podľa nich informatizáciu podporovať.

A. Marcinčin z KDH má pravdu v tom, že na zmenu procesov je ideálny čas, lebo štát potrebuje šetriť. Jeho odpoveď na otázku, ako to dosiahnuť, však veľký zmysel nedáva. Riešením preto, aby sa moderné technológie nenasadzovali na podporu archaických procesov, sú podľa neho „programové rozpočtovanie a lepšia koordinácia informatizácie zo strany štátu“. A ako bonus dodal, že zmena procesov by mala byť „spoločenskou zodpovednosťou firiem, lebo štát musí mať v súkromnom sektore vážneho partnera“.

Hľadanie motivácií

Na druhej strane má A. Marcinčin pravdu v tom, že biedny stav informatizácie nie je problém jednej vlády. Napriek veľkorysým deklaráciám a miliardám korún, ktoré v minulosti verejná správa do IT investovala, musí mať občan niekedy oprávnene pocit, že voči e-governmentu majú politici odpor, alebo minimálne doteraz nemali motiváciu venovať sa mu tak, aby sa dostavili viditeľné výsledky. „A to je horšie, ako kedy to bol problém jednej vlády,“ poznamenáva A. Marcinčin.

Správna otázka na politikov zaznela pri diskusii ITASu z pléna. Týkala sa motivácii, ktoré majú jednotlivé strany pre zavedenie e-governmentu. Odpovede sa dali čakať. Politici poučili zástupcov IT sektora o tom, čo každý kto sa aspoň trochu venuje informatizácii verejnej správy, vie už najmenej desať rokov.

Pripomenuli, že elektronické služby šetria čas a peniaze, že robia procesy transparentnejšie a posilňujú demokraciu. Alebo že také projekty, ako je zjednotenie výberu daní a odvodov, sa nedajú robiť bez robustných IT riešení.

Ak by však tieto motivácie skutočne zaberali, fungovali by elektronické služby vlády na Slovensku najmenej päť, ak nie desať rokov. Minimálne doteraz však úradníkov a legislatívcov očividne dostatočne nenaštartovali.

Niečo sa už podarí

Väčšiu váhu ako vidina fungujúceho e-governmentu mali doteraz pre politikov zjavne napríklad motivácie míňať peniaze na jednotlivých rezortoch po svojom, bez ohľadu na to, či výsledkom budú elektronické služby vlády alebo nie. A v súvislosti s motiváciami súčasnej garnitúry treba podotknúť, že informatizácia nebola top téma pre väčšinu jej cieľového elektorátu.

O doterajších pohnútkach pri informatizácii sa dá diskutovať dlho. Slovákom, ktorí by si konečne radi vybavovali úradné veci bez toho, aby pritom museli mrhať čas zdĺhavými a otravnými návštevami úradov, však svitá nádej. Motivácie, ktoré sú v politike – tak ako v bežnom živote – mimoriadne dôležité, nikdy neboli nastavené pre informatizáciu tak priaznivo ako sú dnes.

Prvým „driverom“ je narastajúci tlak ľudí. Internetovo gramotná je už dostatočne veľká skupina Slovákov, ktorí za ostatné roky zistili, aké jednoduché a komfortné je komunikovať elektronicky so stovkami komerčných firiem, bánk či poisťovní. Hoci nie je táto skupina zastúpená medzi voličmi jednotlivých strán rovnomerne, málokto by namietal proti konštatovaniu, že jej podiel rastie v cieľovej skupine ktorejkoľvek strany.

Druhou – azda ešte dôležitejšou motiváciou – je jedinečný a neopakovateľný prílev hromady peňazí z eurofondov. Za vyše jednu miliardu eur sa už skrátka musí dať niečo urobiť, aj keď 30, 40, alebo aj 50 percent z nich skončí v straníckych kasách alebo vo vreckách straníckych akcionárov.

Autor je konzultant v oblasti IT.

Foto na titulke - Miro Nôta