V roku 1985 nebola Čína ani zďaleka slobodná, no začínala sa reformovať a otvárať. Počas nasledujúcich troch desaťročí ekonomika rástla rýchlym tempom a vytvárala nové príležitosti. Čoraz viac Číňanov cestovalo a študovalo v zahraničí. Dokonca aj komunistická strana vykazovala mierne známky uvoľnenia, píše The Economist.
Tí, ktorí vyrastali v tomto období, vkladali veľké nádeje do budúcnosti. Dnes však realita zaostáva za očakávaniami. Nad Číňanmi narodenými koncom minulého storočia visí temný mrak. Odkedy vodca Si Ťin-pching získal v roku 2012 moc, vláda sa stala represívnejšou a spoločnosť začala viac upadať, ekonomika stagnovať.
Miera nezamestnanosti ľudí vo veku 16 až 24 rokov v mestách je aktuálne viac ako 21 percent, čo je číslo také skľučujúce, že vláda začiatkom tohto mesiaca prestala zverejňovať oficiálne údaje. Mnoho ľudí stále verí v stranu a podporuje prezidentove výzvy, aby bola Čína silná. Mnohí však trpia hlbokým pocitom úzkosti. Absolventi vysokých škôl zisťujú, že zručnosti, ktorým sa roky učili, nie sú tými, ktoré zamestnávatelia od nich požadujú. Nedostatok pracovných miest a ceny nehnuteľností zmarili ich nádeje na kúpu domu a založenie rodiny. Nálada je čoraz pochmúrnejšia, mladí sa cítia vyhorení.
Deje sa niečo vážnejšie
Čína nie je jedinou krajinou, v ktorej sú mladí ľudia v takejto situácii. Takmer polovici Američanov vo veku 18 až 34 rokov chýba dôvera v budúcnosť. V Číne, kde je približne 360 miliónov ľudí vo veku od 16 do 35 rokov, sa však deje niečo vážnejšie, čo prináša aj politické riziká. Frustrovaní mladí ľudia, unavení z prísnej protikovidovej politiky, sa pred časom zhromaždili v mestách v celej Číne. Niektorí vyzývali Si Ťin-pchinga a stranu, aby sa vzdali moci.
Nikto nemôže vylúčiť riziko ďalších nepokojov, ale mladí v Číne neprekypujú veľkým revolučným zápalom. Skutočná dilema, ktorej strana čelí, je prozaickejšia: nie hrozba revolúcie, ale tiché odmietnutie ambícií. Na dosiahnutie svojho cieľa obnoviť veľkosť Číny potrebuje vláda, aby sa mladí sobášili, mali deti a zvrátili demografický pokles krajiny. Ekonomiku treba preorientovať do výrobnej sféry a odvrátiť ju od spotrebiteľských internetových technológií. Bolo by preto potrebné, aby mladí študovali „exaktné“ vedy a nesnívali o navrhovaní videohier. Viac mladých ľudí by takisto malo pracovať v továrňach; aj takých, ktoré vyrábajú zbrane pre rastúce čínske ozbrojené sily.
Strana si uvedomuje rozčarovanie mladých. Úrady podnikajú kroky na obmedzenie špekulácií na trhu s nehnuteľnosťami v nádeji, že sa znížia ceny. Firmy boli nútené lepšie zaobchádzať so svojimi prepracovanými mladými zamestnancami. Pod vlajkou „spoločnej prosperity“ sa Si Ťin-pching zameral na zvýšenie sociálnej mobility a zníženie nerovnosti. Ale veľa z toho sa vracia ako bumerang. Tým, že išiel tvrdo po developeroch nehnuteľností, technologických firmách a priemysle, poškodil najspoľahlivejších zamestnávateľov nových absolventov.
Najdôležitejšia otázka
To vedie k otázke všetkých otázok. Býva pravidlom, že nešťastie mladých ľudí určuje silné stránky a slabiny každého systému. Aj čínsky prezident by chcel, aby mladí Číňania našli osvietenie vo svojich ťažkostiach. Ale výlučne cez komunistickú stranu. Čínski umelci sú prinútení šíriť jej posolstvo. Naproti tomu technologickí podnikatelia, otvárajúci krajinu budúcnosti, sú označovaní za rivalov strany.
Zdá sa, že malý, ale rastúci počet kvalitne vzdelaných mladých Číňanov s vysokým potenciálom svoju krajinu postupne opustí, konštatuje The Economist. Západné univerzity a ekonomiky by mohli privítať kvantá mladých ľudí, ktorí cítia, že ich možnosti doma sú obmedzené.
Väčšina mladých však zostane doma. Keď prezident bagatelizuje ich individuálne ašpirácie v prospech kolektívneho záujmu, prispieva to k ich nechuti a strate ambícií. Zároveň to brzdí snahy o dosiahnutie kontinuálneho rastu Číny. Strana musí svojim rozčarovaným mladým ponúknuť nové cesty k pokojnej prosperite. Alternatívy vrátane podnecovania rozhnevaného, militaristického nacionalizmu, by predstavovali hrozbu pre Čínu aj celý svet.
Ďalšie dôležité správy
