Kováčova voľba

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 bol M. Kováč, spoluzakladateľ a podpredseda Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS), dlho jediný, o kom sa hovorilo ako o kandidátovi na úrad prezidenta. Ale potom predseda hnutia rozhodol, že o kandidátovi na prezidenta budú v HZDS primárky.

Ivan Lexa ako Mečiarov osobný emisár vtedy mnohým členom republikového predstavenstva hnutia vysvetlil, že predseda si želá, aby podporili Kováča – ale Romana. Lenže ten v parlamente nedostal požadovaný počet hlasov.

Po Romanovi, bez akejkoľvek viditeľnej podpory predsedu Vladimíra Mečiara, preto o niekoľko dní kandidoval aj M. Kováč. A hoci v Národnej rade SR malo vtedy HZDS iba 74 poslancov, dostal napokon hlasy 106 členov parlamentu.

Bolo zrejmé, že bez podpory podstatnej časti poslancov Mečiarovho hnutia by sa prezidentom nikdy nestal. Ale pre M. Kováča to nebol dôvod, aby sa voči hnutiu a jeho predsedovi správal dispozične. Lebo od prvých dní po jeho nástupe do funkcie sa ukázalo, že predstavy dvoch bývalých straníckych kolegov o fungovaní hlavy štátu sú veľmi odlišné.

Tak ako od každého aj od prezidenta predseda HZDS vyžadoval a očakával, že bude iba plniť jeho vôľu. M. Kováč to odmietol, lebo chcel byť prezidentom podľa Ústavy SR.

Už po niekoľkých mesiacoch si prezident M. Kováč musel vybrať jednu z dvoch možností: Buď zhanobiť seba a svoj úrad poslušnosťou voči mimoriadne neštandardnému politikovi, alebo sa stať terčom útokov tohto politika.

M. Kováč si vybral druhú možnosť, hoci vedel, že za svoju voľbu tvrdo zaplatí. Na dlhé roky sa stal najprenasledovanejším politikom krajiny.

Kováčova správa

Spor medzi premiérom V. Mečiarom a prezidentom M. Kováčom sa zmenil na konflikt vtedy, keď hlava štátu odmietla vymenovať do funkcie riaditeľa SIS Ivana Lexu, najbližšieho spolupracovníka šéfa HZDS.

Na jeseň roku 1993 potom V. Mečiar od prezidenta žiadal, aby I. Lexu vymenoval za ministra privatizácie. Prezidenta M. Kováča sa snažil presvedčiť tým, že „HZDS už nemá peniaze ani na výplaty, že pravdepodobne budú predčasné voľby a hnutie peniaze potrebuje“.

Podľa prezidenta mu vtedy premiér povedal, že „túto prácu pre neho nikto iný ako I. Lexa urobiť nemôže a keď ju skončí, tak ho pošle preč“. Prezident však naliehaniu nepodľahol.

Frustrovaný premiér ho potom verejne obvinil, že najskôr niečo sľubuje a potom niečo iné robí. Spor sa tak stal verejným. V decembri 1993 na jednom zo smutne známych mítingov HZDS predseda hnutia vyhlásil: „Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali.“

Na politických rokovaniach začal premiér o funkcii prezidenta hovoriť tak, ako keby bola neobsadená a ponúkal ju napríklad aj predstaviteľom Strany demokratickej ľavice.

Keď sa M. Kováč v novoročnom prejave zmienil, že krajina potrebuje vládu širšej koalície, lebo kabinet jedného hnutia nemá v parlamente dostatočne silnú podporu, konflikt eskaloval až do priamej zrážky.

Došlo k nej v marci 1994, keď prezident M. Kováč predniesol v parlamente správu o stave republiky. V dodatku správy vysvetlil podstatu sporu s premiérom a podrobne vysvetlil, prečo „má vážne výhrady voči politike a etike politickej práce pána V. Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote“.

Upozornil tiež, že „moc sa musí legitimovať nepísanými, v spoločnosti uznanými princípmi politických mravov“.

Hoci výslovne zdôraznil, že si neželá demisiu premiéra, ale zásadnú zmenu jeho pôsobenia, museli poslanci opozície, ktorí vtedy mali v parlemente väčšinu, na prejav reagovať.

Ich pokus zistiť, či je možný zmier medzi dvoma najvyššími ústavnými činiteľmi, zmaril premiér V. Mečiar vyhlásením: „Máte väčšinu v parlamente, tak ma odvolajte.“ Dňa 11. marca 1994 sa to naozaj stalo. V septembri 1994 sa konali predčasné voľby, ktoré opäť vrátili šéfa HZDS na post premiéra.

Kováčove vety

M. Kováč musel potom často odpovedať na otázku, či jeho parlamentné vystúpenie vôbec malo zmysel, keď voliči jeho krok nepochopili, lebo vrátili autokratického politika do funkcie predsedu vlády.

Prezident preto často opakoval vety, ktoré by sa dali označiť za vety Kováčove: „Nechce sa mi veriť, že keď človek spraví nejaký morálne nevyhnutný skutok, môže sa to skončiť negatívne... Napriek tomu, čo všetko sa potom stalo, hovorím aj dnes, že to bolo treba urobiť a malo to zmysel.“

Realizoval tým v politickej praxi mravnú zásadu, že ak existuje niečo, čo môže pre spoločnosť urobiť iba jeden človek, tak ten človek to urobiť musí. Je to jeho povinnosť. Prezident M. Kováč si ju splnil nielen slovami, ale aj činmi. A musel za to zaplatiť.

Hneď po voľbách 1994 splnomocení zástupcovia predsedu HZDS – Oľga Keltošová a I. Lexa – vyzvali prezidenta, aby odstúpil. Keď odmietol, až do konca jeho funkčného obdobia ho poslanci HZDS nevyberanými spôsobmi z postu „odvolávali“.

Vládna väčšina napríklad schválila v parlamente uznesenie, v ktorom sa hovorilo: „Bolo preukázané, že o činnosti SIS nad rámec zákona bol nepretržite informovaný prezident.“ Väčšina poslancov potom vyslovila hlave štátu nedôveru – hoci ústava takú možnosť nepripúšťa.

V auguste 1995 bol unesený a do zahraničia zavlečený prezidentov syn Michal. Keď vyšetrovatelia únosu obvinili z účasti na zavlečení príslušníkov SIS, V. Mečiar sa osobne zasadil za to, že nepohodlní kriminalisti boli z prípadu odvolaní.

Vláda SR vtedy prijala vyhlásenie, ktorým obvinila hlavu štátu z vlastizrady a vyzvala ho na odstúpenie. Európska únia a americká administatíva na to poslali slovenskej vláde demarše, ktorými odsúdili kroky „nezodpovedajúce ústave a demokratickým zvyklostiam“.

Premiér V. Mečiar v máji 1996 v rozhlasom rozhovore povedal, že ak by M. Kováč nemal imunitu prezidenta, tak by bol obvinený ako jeden zo spolupáchateľov v kriminálnom trestnom čine.

Trestné oznámenie prezidenta, že sa tým šéf HZDS dopustil ohovárania, policajný vyšetrovateľ odmietol s odôvodnením: „Keďže je JUDr. V. Mečiar presvedčený o tom, že jeho tvrdenia sú pravdivé, nedopustil sa trestného činu ohovárania, ale iba skutkového omylu.“ Fakt, že sa proti nemu nezačalo trestné konanie, premiér vysvetlil verejnosti tak, že vyšetrovanie v celom rozsahu potvrdilo všetky jeho predchádzajúce vyhlásenia o M. Kováčovi.

Posledný rok vo funkcii prezidenta strávilo HZDS a jeho predseda čakaním na Kováčov odchod a spestrilo si ho tým, že oproti jeho palácu nainštalovali svetelnú tabuľu, ktorá ukazovala počet dní do skončenia jeho funkčného obdobia.

Kováčov odkaz

Smutným dodatkom k tejto tristnej histórii je skutočnosť, že slovenské súdnictvo po šestnástich rokoch od zavlečenia prezidentovho syna, právoplatne rozhodlo, že exprezident M. Kováč sa má ospravedlniť exriaditeľovi I. Lexovi a zaplatiť mu za spôsobenú ujmu sumu 3 319 eur, lebo nahlas povedal, čo bolo všeobecne známe: že do únosu bola zapletená SIS pod vedením I. Lexu.

M. Kováč zomrel skôr, ako sa mohol dovolať spravodlivosti mimo územia štátu, ktorého bol prvým prezidentom – pred Európskym súdom pre ľudské práva.

Pretože M. Kováč ako prezident kládol odpor autokratickému politikovi, donútil ho, aby odhalil svoju pravú tvár. Hoci v roku 1994 nebola veľká časť verejnosti pripravená na to, aby pochopila podstatu Kováčovho posolstva, o štyri roky neskôr – aj vďaka pôsobeniu prezidenta – boli V. Mečiar a HZDS odstavení od moci.

V časoch najhoršieho mečiarizmu M. Kováč pre zahraničie reprezentoval tú časť Slovenska, ktorá napokon presadila, že krajina sa vrátila do svojho civilizačného okruhu – do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. M. Kováč má na tom mimoriadne zásluhy.

Pri spätnom pohľade na jeho pôsobenie je zrejmé, že ustanovenia ústavy vytvárajú iba základné limity pre nositeľa prezidentských právomocí, ale že rozhodujúci a kľúčový význam má to, kto túto funkciu zastáva. Lebo konkrétny spôsob uplatňovania oprávnení závisí od osobných a osobnostných vlastností, morálnej integrity a hodnotového profilu hlavy štátu.

To, čo Berthold Kohler, redaktor denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung postrehol už v roku 1996, si zachovalo svoju platnosť. Skonštatoval, že jednou z mála inštitúcií, ktorá sa vzoprela Mečiarovej mánii kontrolovať všetkých a všetko, bola inštitúcia prezidenta. Podľa neho M. Kováč, niekdajší spoluzakladateľ HZDS, odporom proti autokratickému predsedovi vlády prerástol sám seba.

Slovensko veľmi naliehavo potrebuje, aby sa ľudia na ústavných a verejných postoch správali podľa becketovsko-kováčovského syndrómu. Aby nástupom do funkcie zabudli, komu za svoj post vďačia a konali podľa ústavy i zákonov, a to tak, že význam a vážnosť nimi zastávanej funkcie vzrastie. M. Kováč to dokázal, ale, žiaľ, nemá toľkých nasledovníkov, koľko ich republika potrebuje.