Pôvodne totiž prebiehal obchod v naturáliách, ktorý je výrazne nepraktický, pretože sa na tieto účely používalo v podstate všetko – obilie, ryža, pušný prach, dobytok, korenie, plátno, kožušiny... Definícia hovorí, že peniazmi sa môže stať všetko, čo ľudia ako peniaze uznajú. Avšak keď sú obchodným prostriedkom komodity, je takmer nemožné určovať reálne ceny – koľko chlebov stojí jedna krava? A koľko kráv stojí jeden dom?

V prirodzenom vývoji si postupom času ľudia začali zvykať na používanie mincí z drahých kovov, ktoré boli spratnejšie (ľahšie je mať stále pri sebe mincu ako kravu). Niekedy k tomu boli priamo aj donútení, pretože sa vládna autorita (kráľ či zemepáni) rozhodli začať vydávať vlastné mince, ktorých používanie bolo vyžadované zákonom.

Hlavná úloha peňazí je preto zobrazovanie ceny. Žiaden iný prostriedok to nedokáže tak dobre. Inak sa správajú tak, ako všetky ostatné statky v rámci ekonomiky – existuje trh peňazí, kde na jednej strane sú domácnosti (ktoré väčšinou sporia) a firmy (ktoré sa kvôli investíciám zadlžujú). Prostredníkom na tomto trhu sú banky a podobné finančné inštitúcie.

Keď všetci dvojnásobne zbohatnú, tak nezbohatne nikto

Samozrejme, nie všetky peniaze ľudia usporia a určité peňažné zostatky potrebujú mať stále dostupné. Dôvody, prečo je to tak, sa v ekonomickej teórii líšia. Najzákladnejšie predpoklady sú transakčné zostatky (aby ste mali dostatok peňazí každý deň na bežné transakcie) a opatrnostné zostatky (v naliehavých situáciách majú peniaze nižšiu mieru rizika a sú likvidnejšie ako iné aktíva).

V prípade niektorých ľudí sa môže zdať, že chcú peniaze mať len z toho dôvodu, aby ich mali. Avšak takáto chamtivosť z pohľadu ekonomickej teórie nedáva zmysel. Je to chamtivosť po bohatstve. Peniaze sú totiž neutrálnou veličinou a v dlhom období žiadnym spôsobom neovplyvňujú reálne ekonomické veličiny, iba cenovú hladinu.

To je podstata kvantitatívnej teórie peňazí, ktorú ako jeden z prvých v 18. storočí vypracoval David Hume. Príkladom dokazujúcim tvrdenie o neutralite peňazí je, že ak sa všetkým ľuďom zo dňa na deň zdvojnásobia všetky peniaze, nebudú dvakrát bohatší, pretože takisto by sa zdvojnásobili všetky ceny. (Samozrejme, príklad platí len za určitých podmienok a slúži na ilustráciu.)

Čo je to reálne?

Práve vďaka kvantitatívnej teórii peňazí vieme, že v ekonomickej teórii treba rozlišovať nominálne a reálne veličiny. Nominálne veličiny sú vyjadrené v závislosti od aktuálnej cenovej hladiny.

Vezmime si ako príklad úrokovú mieru. Prídete do banky, zakladáte si termínovaný účet a jeden z nich vám ponúka ročné úrokové zhodnotenie o päť percent. Po jednom roku budete mať nominálne o päť percent viac peňazí. Avšak ak v danom roku v ekonomike panuje päťpercentná inflácia, reálne si finančne nepolepšíte.

Podobných príkladov je mnoho – treba rozlišovať nominálny a reálny hrubý domáci produkt, nominálny a reálny rast miezd, a tak ďalej.

Neutralita peňazí podľa mainstreamovej ekonómie platí len v dlhom období (ceny a mzdy sú pružné) a v krátkom období (ceny a mzdy nie sú pružné) môžu mať vplyv aj na reálne veličiny.

Preto existuje centrálna banka, inštitúcia, ktorá peniaze v ekonomike „dozoruje“. Jej priamou úlohou je určovať veľkosť peňažnej bázy, teda všetkej hotovosti a rezerv, ktoré vyžaduje od bánk.

A dostávame sa k základnej otázke, ktorú musí byť centrálna banka schopná vyriešiť – koľko by tých peňazí v ekonomike malo byť? Na to jedna správna odpoveď neexistuje. 

Spracované na základe kníh Makroekonomie (2010) od Václava Jurečku; Ekonomie (2005) a Dějiny ekonomického myšlení (2005) od Roberta Holmana. 

Prvý diel seriálu Eco Basics o tom, čo vlastne skúma ekonómia, nájdete tu.