Predávame dôveryhodnosť, chvália sa firmy, ktoré vykonávajú audity a vydávajú certifikáty kvality manažérskych systémov či bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. „U nás všetko beží, ako má,“ hlásia z PR článkov firmy, školy, nemocnice či automobilky, ktoré certifikáty získali.
Napriek tomu sa stáva, že pre chybnú súčiastku treba stiahnuť celú sériu vyrobených áut, že nemocnice musia prešetrovať prípady nedbanlivosti alebo že tragédiu zapríčiní firma, pre ktorú má byť dodržiavanie BOZP samozrejmosťou.
Úplne automaticky
Je verejným tajomstvom, že získať certifikát ISO, prípadne akreditáciu na prevádzkovanie certifikačného orgánu nemusí byť vôbec ťažké. A že štandardy kvality nemusia nič zaručovať. Pritom malý odklon od „kvalitných“ postupov, ktoré majú garantovať medzinárodné štandardy, môže mať hrozivé následky.
Dôkazom je pochybenie pri stavbe mosta, ktorého zrútenie zapríčinilo v lete železničnú nehodu v Čechách, explózia vo Vojenskom opravárenskom podniku v Novákoch, ku ktorej dopomohla aj neoprávnená úprava lisu, či smrteľné prípady zanedbania zdravotnej starostlivosti vo viacerých nemocniciach, v ktorých na stenách visia papiere „dokazujúce“ ich kvalitu.
Spolumajiteľ certifikačnej firmy QSCert Marcel Šlúch uznáva, že štandardy majú zaručovať kvalitu. No myslí si, že sa treba pozerať aj na to, kto certifikát vydáva. Na Slovensku funguje tridsať certifikačných orgánov s rôznou úrovňou kvality.
„Keď kupujete auto, viete, že mercedes je drahší ako trabant. Keď sa vám lacné auto pokazí, nebudete nadávať na všetky autá,“ vysvetľuje šéf firmy, ktorá má po svete zazmluvnených približne dvesto audítorov a pobočky v desiatich krajinách.
Práve automobilky či štátne firmy môžu povinnosť mať certifikát zahrnúť medzi podmienky v rámci výberu či verejného obstarávania. Podľa Dušana Dvořáka z Kia Motors Slovakia vyžaduje automobilka certifikáty kvality od dodávateľov už úplne automaticky.
Je to jedno z kritérií výberu, pomocou ktorého firma kategorizuje dodávateľov do rôznych úrovní. Ak má firma viacero certifikátov, Kia v nej nerobí toľko auditov, ako by ich nemala. Rovnakú politiku mala automobilka aj v čase, keď jedno z jej vozidiel zhorelo počas skúšobnej jazdy na ceste. Podľa D. Dvořáka prípad rozanalyzovali a prišli na to, že príčinou bola jediná chybná súčiastka.
Čo zlyháva
Niektoré certifikačné orgány, ktoré po kontrole firme môžu, ale nemusia papier s logom Medzinárodného akreditačného fóra (IAF) udeliť, zvyknú svoje povinnosti obchádzať. Najbežnejším prešľapom je skracovanie počtu povinných dní, ktoré treba na audite stráviť. Ich počet závisí od počtu zamestnancov, náročnosti činností, ktoré firma prevádzkuje, počte prevádzok a sú udané v tabuľkách.
Ďalším príkladom je porušovanie pravidiel, ktoré majú zaručovať nezávislý postup certifikačných orgánov. Proti akreditačným kritériám je napríklad to, ak spoločnosť, ktorá certifikát vydáva, ponúka aj poradenské služby. Ten istý človek, ktorý má procesy vo firme posúdiť, nemôže do nej na pár dní prísť a radiť, čomu sa treba pri audite vyhnúť, ako nastaviť procesy. Na to by si mala firma objednať nezávislého konzultanta.
Stáva sa vraj aj to, že takýto poradca zákazníkovi ponúkne, že vykoná audit a materiály odošle priamo do firmy, ktorá certifikát vydáva, a umožní firme obísť celý proces. Takto vydaný certifikát kvalitu určite zaručovať nemôže. Pritom ide o začarovaný kruh, pretože firma, ktorá je svedkom fušerskej roboty audítorov, nebude zbytočne na chyby upozorňovať. Je rada, že prišla ľahko a vo veľa prípadoch aj lacnejšie k certifikátu. Rovnako ako sa nebude sťažovať trieda, ak je učiteľ lajdák a pustí ju skôr domov zo školy.
Smrdia od hlavy
Problém si uvedomujú aj medzinárodné akreditačné autority. Na nedávnom mítingu IAF sa krajiny dohodli na sprísnení pravidiel akreditácie a lepšej kontrole zo strany akreditačných orgánov. Novinkou by mali byť náhodné audity vo firmách, ktorým certifikačný orgán udelil certifikát. Mali by sa tiež vo všetkých štátoch zjednotiť sankcie akreditačných orgánov a do praxe by sa malo dostať získavanie spätnej väzby od certifikovaných firiem. No podľa skeptikov vyplýva hlavný problém už z podstaty veci. „Certifikujete niekoho, kto vám za to platí, a odobrať certifikát je odvaha, pretože sa vzdávate peňazí niekedy aj za trojročný kontrakt,“ objasňuje TRENDU situáciu odborník z brandže, ktorý nechcel byť menovaný.
Kvalitatívne rozdiely sú aj medzi akreditačnými orgánmi – národnými úradmi, ktoré certifikačné orgány oprávňujú na vydávanie certifikátov. Ešte donedávna bolo možné, aby si slovenské firmy vybavili akreditáciu potrebných noriem kdekoľvek v zahraničí, napríklad v Českom inštitúte pre akreditáciu. Hoci je to drahšie, ako využiť služby Slovenskej národnej akreditačnej služby (SNAS). „Ako mám podnikať, keď na udelenie akreditácie od SNAS čakám vyše pol roka od auditu,“ sťažuje si zdroj TRENDU.
Precertifikovať
Riaditeľ SNAS Jozef Obernauer, ktorý je vo funkcii len rok, tvrdí, že o žiadnych sťažnostiach nevie. Hovorí, že získanie akreditácie môže trvať dlhšie preto, že firma má problém zohnať „skúšobného“ zákazníka z odvetvia, na ktoré žiada akreditáciu. Na ňom musí audítorom zo SNAS ukázať, či bude schopná posúdiť, či klient spĺňa štandardy.
O výhradách k neštandardným praktikám J. Obernauer nevie. Pripúšťa však, že je niekedy problematické mať dosah na konanie audítorov, ktorí väčšinou nie sú interní zamestnanci úradu. Podľa J. Obernauera, ktorý prišiel na úrad z praxe, je napriek tomu na SNAS čo zlepšovať: „Získať certifikát je na Slovensku v niektorých prípadoch veľmi jednoduché, silná konkurencia spôsobuje, že niektoré firmy ponúkajú dumpingové ceny.“
Preto plánuje sprísniť kontrolu v certifikačných orgánoch a nimi certifikovaných firmách. V rámci prípravy nového zákona týkajúceho sa akreditácie chce garantovať, že akreditačný proces nepotrvá dlhšie ako šesť mesiacov a v rámci implementácie európskej smernice chce zo SNAS v spolupráci s Úradom pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR spraviť verejnoprávnu inštitúciu.
Smernicu v júli prijal Európsky parlament a podľa nej budú jednotlivé certifikačné orgány podliehať národným akreditačným orgánom. Parlament to odôvodnil tým, že konkurencia medzi národnými akreditačnými autoritami by mohla viesť ku komercializácii ich činnosti, a teda aj k poklesu dôveryhodnosti. Podľa odborníkov z brandže to, naopak, prinesie monopolizáciu týchto orgánov, čo môže podľa nich spôsobiť zhoršenie akreditačných služieb, živnú pôdu pre korupciu, a teda paradoxne aj zníženie dôveryhodnosti.
Zlepšiť situáciu má aj nová verzia najznámejšej normy ISO 9001, ktorú vydala medzinárodná organizácia pre normalizáciu v polovici novembra. No podľa M. Šlúcha namiesto veľkých zmien prináša hlavne povinnosť do dvoch rokov precertifikovať už vydané certifikáty, a teda znamená viac práce pre certifikačné orgány. Získanie certifikátu môže v závislosti od veľkosti firmy stáť do stotisíc korún plus náklady za dva kontrolné audity.
- Ako spoznať serióznu certifikačnú autoritu
- zoznam certifikovaných firiem aj s podrobnosťami o predmete certifikácie a dobe platnosti certifikátu majú zverejnený na webovej stránke
- majú zverejnený zoznam odobratých certifikátov: vždy sa nájdu firmy, ktoré nedodržiavajú pravidlá, za ktorých im bol certifikát udelený, a vtedy ho treba odobrať – ak certifikačný orgán nikdy neodobral certifikát, je to prinajmenšom podozrivé
- neponúkajú a nevykonávajú poradenské služby (ani vybudovanie, implementáciu a certifikáciu v balíku): to by bolo zásadné porušenie akreditačných pravidiel o nestrannosti
- pri určovaní rozsahu auditu dodržiavajú počet auditodní podľa medzinárodných predpisov (je potrebné sa na to pýtať a nechať si to odprezentovať)
- sú akreditované pre príslušný EA kód (oblasť, ktorú žiadateľ o certifikáciu vykonáva, napríklad stavebníctvo alebo potravinárstvo): dá sa to overiť na webovej stránke akreditačného orgánu, ktorý akreditoval príslušný certifikačný orgán
Foto - Profimedia.cz
