Ak má byť globálne otepľovanie obmedzené, svet musí čo najrýchlejšie zabudnúť na fosílne palivá. Na tejto téze sa zhodujú takmer všetci. Ako nato, to už vie len málokto. The Economist píše, že ekonómovia uprednostňujú stanovenie ceny uhlíka, mechanizmus, ktorý Európa zaviedla v roku 2005. To umožňuje trhu identifikovať najlacnejšiu jednotku skleníkových plynov, ktorú treba znížiť, a spoločnosť tak môže bojovať proti klimatickým zmenám pri najnižších možných nákladoch.
Iní vrátane mnohých amerických politikov sa obávajú, že takéto schémy vyvolajú odpor v dôsledku zvyšovaniu spotrebiteľských výdavkov. Za vlády prezidenta Joea Bidena tak Spojené štáty radšej vynakladajú stovky miliárd dolárov na podporu ekologických dodávateľských reťazcov.
Je však pozoruhodné, že zvyšok sveta teraz začína viac napodobňovať európsku stratégiu – ceny uhlíka zavádzajú v bohatých aj chudobných krajinách. Zoberme si Indonéziu, deviateho najväčšieho znečisťovateľa na svete. Krajina síce uvoľňuje 620 miliónov ton ekvivalentu oxidu uhličitého ročne, pričom takmer polovica jej prudko stúpajúcej spotreby energie pochádza z uhlia, má však zelené ambície. Koncom septembra, pri spustení svojho prvého trhu s uhlíkom, prezident Joko Widodo predstavil vlastné predstavy centra pre obchod s uhlíkom. Miestne banky dotovali firmu zaoberajúcu sa geotermálnou energiou. Krajina vo februári zaviedla aj vlastný systém obchodovania s emisiami, ktorý vyžaduje, aby veľké uhoľné elektrárne kupovali povolenia na emisie nad stanovený limit.
Prelomová CBAM
Stručne povedané, aj v krajinách, ktoré sú známejšie ako znečisťovatelia než ako zelení lídri, sa veci menia. Na začiatku roku 2023 bolo podľa Svetovej banky 23 percent svetových emisií pokrytých cenou uhlíka, čo je nárast z iba päť percent v roku 2011. Od októbra spustila EÚ prelomovú politiku pod názvom „Mechanizmus úpravy uhlíkových hraníc“ (Carbon Border Adjustment Mechanism, CBAM), na základe ktorej sa od roku 2026 začnú vyberať poplatky za dovoz uhlíka v rámci bloku, čo znamená, že európske spoločnosti budú mať silnú motiváciu prinútiť dodávateľov na celom svete, aby sa stali ekologickými.
Každá z krajín má svoje systémy kontroly emisií. Program EÚ je ale najpokročilejší. V pilotnej fáze CBAM budú musieť dovozcovia hliníka, cementu, elektriny, hnojív, vodíka, železa a ocele nahlasovať emisie, ktoré vznikajú pri výrobe a doprave. Od roku 2026 budú musieť dovozcovia platiť poplatok vo výške rozdielu medzi nákladmi na emisie uhlíka v rámci systému EÚ a akoukoľvek cenou uhlíka, ktorú zaplatí vývozca na domácom trhu. V mnohých krajinách v Ázii sú totiž ceny nastavené príliš nízko, výrazne pod súčasnou cenou v EÚ 80 až 90 eur. Do systému Únie sa časom dostane aj sektor bývania a dopravy.
Aktivisti na celom svete kritizujú schopnosť firiem využívať ofsety, skĺzajú skôr k tzv. „greenwashingu“, keď sa spoločnosti lživo prezentujú ako ekologické. Výrobcovia na celom svete budú však poď ťarchou pravidiel CBAM viac motivovaní, aby presne sledovali svoje uhlíkové stopy, myslí si The Economist. Od roku 2026 budú musieť importéri platiť rozdiel medzi množstvom emisií, ktoré by sa účtovali v rámci systému obchodovania s emisiami v EÚ, a cenou uhlíka, ktorú platia doma.
Dominový efekt
Pri cenách uhlíka však existuje dominový efekt. Ak bude odvetvie podliehať cene uhlíka, podniky budú prirodzene chcieť, aby ich konkurenti čelili rovnakým pravidlám. Majitelia uhoľných elektrární budú preto lobovať za zabezpečenie toho, aby plynové elektrárne fungovali za rovnakých podmienok. Vlády vo vyvážajúcich krajinách majú takisto zabezpečiť motiváciu, aby ich domáce firmy platili cenu uhlíka doma a nie clo v zahraničí. Ak sú ázijské továrne nútené znižovať svoje emisie aj takými systémami, ako je CBAM, potom ich vlády nebudú stanovovať vlastnú cenu uhlíka.
Otázkou je, či domino padne dostatočne rýchlo, pripomína ešte The Economist. Takmer žiadne systémy obchodovania s emisiami nie sú zamerané napríklad na emisie z obytných nehnuteľností alebo automobilov, kde by sa to skutočne dotklo aj spotrebiteľov. Tvorcovia politík budú musieť zaviesť ešte prísnejšie pravidlá, ak sa majú účinky zmeny klímy minimalizovať. Aby sa tak stalo, budú však musieť získať aj voličov na svoju stranu.
Ďalšie dôležité správy
