„Bratské“ tanky rozdupali aj ekonomickú reformu

Zaujímavý pohľad na vývoj ekonomiky socialistického štátu ponúkajú dáta, ktoré zozbieral ekonóm Angus Maddison. Napríklad v roku 1948 vykazovalo Česko-Slovensko HDP na hlavu 3 088 v medzinárodných dolároch (GK$), kým Rakúsko 2 764 v rovnakej mene umožňujúcej porovnávanie v čase i medzi krajinami.

O dva roky už bola situácia opačná (3 501 vs. 3 706). V roku 1950 však stále bolo Česko-Slovensko ekonomicky silnejšie aspoň ako Grécko (1 915) či Španielsko (2 189).

Oba prímorské štáty nás dokázali dohnať v období normalizácie, čo jasne ilustruje, do akej miery bol naozaj prospešný návrat k sovietskemu modelu socializmu. V roku 1972 vykazovalo Grécko 7 400 GS$, Španielsko 7 099 a Česko-Slovensko už len 6 858. O tom, ako ich náskok ďalej rástol, vypovedá tabuľka s dátami od roku 1948 až po rozdelenie, ktorú nájdete na konci článku.

Problémy päťročnice

Vypuklým problémom sa ukázala už takzvaná tretia päťročnica. Veľkolepo a centrálne nastavený plán na roky 1961 až 1965 zlyhal najmä pre problémy v poľnohospodárstve. Katastrofálny stav ekonomiky uvoľnil ruky ekonómom.

Hlavnou postavou reforiem sa stal Ota Šik (na úvodnej fotografii), ktorý bol od roku 1961 riaditeľom Ekonomického ústavu ČSAV. Jeho pozícia sa postupne posilňovala, až sa v marci 1968 stal vicepremiérom a koordinátorom hospodárskych reforiem.

Legendárnym je jeho článok v júnovom vydaní Rudého práva pod názvom „Komunista by nemal zatemňovať fakty“. O. Šik bol k čitateľom naozaj úprimný: „I laik však pozná – a dokonca len na trhu spotrebného tovaru – že v honbe za vysokými kvantami bola v Česko-Slovensku sústavne zanedbávaná potrebná štruktúra výroby a kvalita v najširšom zmysle slova.“

Zároveň dodal, že nie je práve potešujúce, keď občania štátu s tak veľkou tradíciou spotrebného priemyslu, akým Česko-Slovensko nesporne je, nenachádzajú doma dostatok potrebného a atraktívneho tovaru.

„Je paradoxné, keď sa na vkladných knižkách hromadia desiatky miliárd vynútených úspor, zatiaľ čo na druhej strane rastú z našej práce i z našich peňazí sklady vyslovene nepredajných výrobkov.“

Horšie ako robotník v kapitalizme

Pomohol si aj veľmi zaujímavými štatistikami. „V rokoch 1948 až 1968 sa výdaje venované z národného dôchodku na hrubé investície umocnili bezmála šesťkrát (572 %). Národný dôchodok alebo novo vytvorená hodnota, kvôli nej vlastne rozširujeme výrobnú základňu, však v rovnakej dobe dosiahol ani nie je štvornásobok (341 %).“ O. Šik to zhrnul pomerne jednoducho: „Za veľa peňazí sme získali neúnosne málo.“

Pripravené však mal aj argumenty, ktoré pochopil i obyčajný robotník. „Pre uspokojenie takej úrovne hmotných potrieb, aké dosahujú priemerné západonemecké domácnosti robotníkov a zamestnancov, chýbalo v roku 1964 podobnej československej domácnosti najmenej 15-tisíc korún.“ A to bola skoro polovica všetkých dosiahnutých príjmov.

Ešte zrozumiteľnejší bol príklad s konkrétnymi tovarmi. Kým robotník zo SRN pracuje na televízor 133 hodín, jeho československý kolega až 470 hodín.

„Stredne veľký tranzistorový prijímač si vyžiada v Nemecku 12 a u nás 117 hodín robotníckej práce. Na balík s váhou 17 a pol kilogramu hovädzieho a bravčového mäsa, predávaný v západonemeckých obchodných domoch, si zarobí tamojší robotník asi tak za 27 hodín. Československý robotník si rovnaké množstvo potravín zaobstará za 54 hodín práce, teda viac ako za týždeň,“ dodal O. Šik.

Známy text Otu Šika Zdroj: Ústav pro českou literaturu AV ČR

S pomocou Moskvy

Aj v čoraz slobodnejšom Česko-Slovensku si však ekonómovia pomáhali príkladmi zo Sovietskeho zväzu. V moskovskej Pravde vyšiel už v septembri 1959 článok profesora Charkovskej univerzity Jevgenija Libermana, ktorý v tom čase vyvolal veľký rozruch.

„Namiesto doterajších plánových ukazovateľov rozpisovaných z centra navrhoval pre hodnotenie podniku jediné kritérium zisk. V ZSSR nastalo dovtedy neznáme obdobie verejných ekonomických diskusií,“ spomína ekonóm a novinár Zdislav Šulc.

Ako v texte pre Acta Oeconomica Pragensia ďalej vysvetľuje: „Sovietsky príklad, to bol pre našu Novotného garnitúru najúčinnejší a ťažko napadnuteľný argument. Tá zatiaľ v každom, len trochu neštandardnom, názore videla útok na svoje pozície. Preto ich rýchlo označovala nálepkou ne- či protimarxistický, ak nie dokonca prokapitalistický.“

Už v roku 1963 sa O. Šik snažil publikovať svoje názory v Rudom práve, vtedy však jeho článok šéfredaktor stopol. Paradoxne mu pomohol práve prezident Antonín Novotný, s ktorým sa poznali z koncentračného tábora a ktorému mal práve O. Šik zachrániť v ňom život.

Raz sa mu pri osobnom stretnutí posťažoval na cenzúru v Rudom Práve. „Keď prvého tajomníka súčasne zoznamoval s koncepciou ekonomickej reformy, ktorú v Ekonomickom ústave spracovávajú, všimol si ‚sklený pohľad‘, s akým jeho poslucháč výklad vnímal. Bolo zrejmé, že počúvajúci ničomu nerozumie,“ spomína Z. Šulc.

Marxom proti Stalinovi

Dodal, že pre A. Novotného v roku 1963 ešte O. Šik nepredstavoval mocenského konkurenta. „ Naopak, zistenie, že je tu niekto, kto snáď pozná odpoveď na otázku, čo robiť, vzbudzovala nádej na východisko z bezradnosti,“ zamýšľa sa.

Ako ďalej Z. Šulc dodáva, bol to Karol Marx, ktorý slúžil ekonómom ako argument proti Stalinovmu poňatiu socialistického vlastníctva. „Marxom vyvracali i Stalinov výklad príčin existencie tovarovej výroby za socializmu. Príčinu videl Stalin práve v existencii dvoch foriem vlastníctva – kolchozného a štátneho. Cieľom bola likvidácia prvého a tým vytvorenie podmienok pre netržnú, bezpeňažnú, iba štátnym plánom riadenú ekonomiku.“

Marxova ekonomická teória však za jednoznačný zdroj tovarovej výroby považovala deľbu práce. A tá za socializmu nezmizla. Naopak - ďalej sa prehlbovala a rozširovala, poznamenáva ekonóm.

Nakoniec to boli bratia a vnuci Stalinovi, ako spieval Karel Kryl, ktorí pod kolesami svojich tankov pochovali nielen nevinné obete, ale aj šancu na vybudovanie fungujúcej ekonomiky.

Komunistom tak trvalo ďalšie dve desaťročia, aby si opäť vyskúšali, či môže fungovať hospodárstvo bez súkromných vlastníkov. Už aj posledný tajomník ÚV KSČ Miloš Jakeš v legendárnom vystúpení na Červenom hrádku v roku 1989 priznal, že je lepšie nechať napríklad malú dedinskú krčmu súkromníkovi, ako v štátnej neustále doplácať stratu.