Ešte ani koncom januára som neveril, že prezident Vladimir Putin rozpúta na Ukrajine otvorenú vojnu. Ukrajina v roku 2022 bola očividne jednotnejšia a prozápadnejšia ako v roku 2014, keď Rusko anektovalo ukrajinský polostrov Krym. Rusi už nemohli čakať, že ich niekto bude vítať kvetmi. Píše pre Foreign Affairs bývalý člen ruskej misie pri OSN v Ženeve Boris Bondarev.
Mimoriadne bojovné vyhlásenia Západu o potenciálnej ruskej invázii vysielali jasný signál, že odpoveď Spojených štátov a Európy bude rozhodná. Roky, ktoré som strávil v oblasti zbrojárskeho priemyslu a exportu ma naučili, že ruské ozbrojené sily nemajú potenciál na to, aby vojensky porazili svojho najväčšieho európskeho suseda, a že okrem Bieloruska niet na svete jediného štátu, ktorý by nám poskytol aspoň trochu zmysluplnú podporu. Hovoril som si, že keď to viem ja, vie to aj Putin, aj keď zástup pritakávačov v jeho okolí ho pred pravdou dôkladne chránil.
Zložitá logistika
Invázia urobila moje rozhodnutie opustiť Rusko eticky jednoduchým, no logistika taká jednoduchá nebola. Keď vypukla vojna prišla ma do Ženevy navštíviť manželka, ktorá krátko predtým opustila svoje miesto v jednom moskovskom priemyselnom združení. Ja som však zo svojho postu odstúpil verejne, čo znamenalo, že ani jeden z nás by sa v Rusku nemohol cítiť v bezpečí. Dohodli sme sa preto, že predtým, ako odovzdám papiere, sa manželka vráti do Moskvy a vyzdvihne tam naše mačiatko.
Nakoniec z toho bol zložitý proces, ktorý trval tri mesiace. Našu mačku, túlavé mačiatko, ktoré sme si osvojili, sme najprv museli dať sterilizovať a zaočkovať, aby sme ju mohli zobrať do Švajčiarska, pričom Európska únia veľmi rýchlo zakázala lety ruských lietadiel. Aby sa manželka dostala späť do Ženevy letela troma lietadlami, absolvovala dve jazdy taxíkom a musela dvakrát prekročiť litovské hranice. V oboch prípadoch pešo.
Bojovná rétorika
Ja som medzitým sledoval, ako sa moji kolegovia podriaďujú cieľom šéfa Kremľa. V prvých dňoch vojny väčšina z nich žiarila hrdosťou. „Konečne!“ zvolal jeden z nich. „Teraz to tým Američanom ukážeme! Teraz zistia, kto je tu pánom.“ V priebehu niekoľkých týždňov, keď už bolo jasné, že blesková vojna proti Kyjevu sa nekoná, rétorika začala byť smutnejšia, ale zostala rovnako bojovná. Jeden predstaviteľ – uznávaný expert na balistické rakety – mi vtedy povedal, že Rusko musí „poslať jednu jadrovú hlavicu na predmestie Washingtonu“.
„Američania sa poserú a budú nás prosiť o mier.“ Zdalo sa, že to nemyslí úplne zo žartu. Rusi však majú tendenciu myslieť si, že Američania sú príliš rozmaznaní na to, aby za niečo riskovali svoje životy, takže keď som poukázal na to, že jadrový útok by vyvolal katastrofickú odvetu, len mi pohrdlivo odsekol: „Ale kde.“
Malí ľudkovia
Ministerstvo (zahraničných vecí) po vypuknutí vojny na Ukrajine potichu opustili vari dve desiatky diplomatov. (Doteraz zostávam jediným, kto sa s Moskvou rozišiel verejne.) Väčšina z mojich kolegov, ktorých pokladám za rozumných a inteligentných, však zostala. „Čo máme robiť?“ opýtal sa jeden z nich. „Sme malí ľudkovia. „Tí v Moskve vedia, čo robia,“ povedal. Iní pripúšťali, že sme sa dostali do šialenej situácie, ale len v súkromných rozhovoroch.
Na ich práci sa to nijako neprejavovalo. Naďalej šírili lži o ukrajinskej agresii. Každý deň som čítal správy o neexistujúcich ukrajinských biologických zbraniach. Keď som chodil po našej budove – vlastne dlhej chodbe -, na ktorej mal každý diplomat vlastnú kanceláriu, neuniklo mi, že aj niektorí z mojich inteligentných kolegov mali celý deň televízor naladený na niektorý z ruských propagandistických kanálov. Vyzeralo to, akoby sami seba chceli indoktrinovať. A zmenila sa aj povaha našej práce. Najmä preto, že naše vzťahy so západnými diplomatmi sa zrútili.
Ani nás nezdravili
Takmer úplne sme sa s nimi prestali rozprávať; niektorí z mojich európskych kolegov nás dokonca prestali zdraviť, keď sme sa náhodou stretli na nádvorí sídla OSN. Preorientovali sme sa na našich čínskych kolegov, ktorí nám vyjadrovali svoje „pochopenie“ pre obavy Ruska o vlastnú bezpečnosť, ale dávali si dobrý pozor, aby vojnu ani nespomenuli. Viac času sme takisto trávili so zástupcami ostatných členských krajín Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti – Arménska, Bieloruska, Kazachstanu, Kirgizska a Tadžikistanu – nejednotné zoskupenie štátov, ktoré moji šéfovia veľmi radi označovali za ruské NATO.
Po invázii mal môj tím nekonečno rozhovorov so zástupcami týchto štátov, ktorých témou boli biologické a jadrové zbrane, ale o vojne nepadlo ani slovo. Keď som sa s jedným diplomatom z nemenovanej stredoázijskej krajiny rozprával o údajných ukrajinských laboratóriách na výrobu biologických zbraní, označil to za nezmysel. Súhlasil som s ním. O niekoľko týždňov nato som podal rezignáciu. Aspoň som už nebol súčasťou systému, ktorý je presvedčený, že má božské právo podrobiť si susedný štát.
