Odlhodobej finančnej perspektíve Európskej únie na roky 2014 až 2020 sa síce rokuje už dlho, ale až v poslednom období sa vzhľadom na blížiaci sa špeciálny samit k tejto citlivej a politicky aj ekonomicky nadmieru dôležitej problematike rokovania rozbehli naozaj s plnou silou. A ako to už v únii býva, keď ide o peniaze či moc, tak ide doslova o súboj na ostrie noža s vopred ťažko predvídateľným výsledkom.

Nie je to ani prekvapivé, ani zarážajúce. Naopak. Diskutuje sa predsa len o bilióne eur, lebo zhruba taký veľký by mal byť podľa návrhov Európskej komisie sedemročný finančný koláč. Lenže to sa najmä čistým platcom, teda štátom, ktoré do rozpočtu dávajú viac, než pre nich z neho potom plynie naspäť, veľmi nepáči. Chceli by ho osekať. Prevažne chudobnejšie krajiny využívajúce peniaze plynúce z politiky súdržnosti určené na vyrovnávanie rozdielov medzi jednotlivými oblasťami, teda trebárs aj Slovensko či Poľsko, sa však škrtov obávajú. Dobre si uvedomujú, že by sa takéto šetrenie do značnej miery premietlo práve do kohézie, teda do stenčenia obálky s peniazmi, ktorá by im bola na tento účel pridelená.

Vzduchom už pre rozpočet lietajú hrozby vetom, a to z rôznych strán. Najhlasnejšie to zaznelo od britského premiéra Davida Camerona. Ten chcel únijný rozpočet „zmraziť“, teda umožniť jeho zvýšenie maximálne o infláciu, čo by viedlo k úsporám až o približne dvesto miliárd eur. Lenže to vyvolalo negatívne emócie v iných krajinách. Aby sa situácia okolo britského postoja ešte viac zamotala, tak euroskeptická časť vlastnej Cameronovej strany s pomocou opozičných labouristov posledný októbrový deň uštedrila v parlamente ministerskému predsedovi nepríjemnú facku. Požaduje, aby šiel v tlaku na šetrenie ešte ďalej. Nejde síce o politicky záväzné hlasovanie, ale Cameronov priestor sa tým ešte viac zúžil.Hrozba možného využitia veta sa tým, naopak, skôr zväčšila.

Výrazné škrty pohybujúce sa niekde okolo 130 miliárd eur presadzuje aj skupina združená okolo Nemecka. O tom, že cesta k dohode bude veľmi tŕnistá, svedčí v tomto ohľade aj fakt, že štáty z juhu a východu únie ostro kritizovali pokus cyperského predsedníctva o nájdenie kompromisu, ktorý rátal s úsporami vo výške „len“ nejakých 50 miliárd eur. Z nich by sa časť mala vziať zo spoločnej poľnohospodárskej politiky zahŕňajúcej platby poľnohospodárom. Ďalšie miliardy by sa ubrali z politiky súdržnosti a dotknuté by boli aj kapitoly týkajúce sa napríklad výskumu a inovácií či rozvojovej pomoci.

Lenže: ak niekto citeľne siahne na farmárske dotácie, tradične sa stretne so zlým ohlasom najmä Francúzska, ktoré preto už tiež spomenulo možnosť využitia práva veta. Paríž sa síce radí do tábora prívržencov úspornejšieho rozpočtu, ale z vnútropolitických dôvodov si starostlivo stráži, aby neustal a zásadne neoslabil tok dotácií pre francúzskych poľnohospodárov. Švédi, ktorí sa radia – pokiaľ ide o výšku rozpočtu – medzi najväčších jastrabov, zasa nechcú škrtať vo výskume a inováciách. Cyperský pokus sa ani trochu nepáčil ani Európskej komisii, ani Európskemu parlamentu, ktorý finančnú perspektívu bude tiež schvaľovať. Hľadanie pre všetkých prijateľného riešenia tak pripomína hľadanie kvadratúry kruhu.

Pre tieto rozpory je reálne ohrozený cieľ únijného prezidenta Hermana van Rompuya. Ten chcel, aby sa budúci finančný rámec dohodol na mimoriadnej vrcholovej schôdzi plánovanej na 22. a 23. novembra, lebo decembrový samit sa bude zaoberať inými citlivými a kontroverznými vecami, ako sú dlhodobé reformy únie kvôli kríze. Kdekto už teraz v Bruseli ráta s tým, že sa novembrový samit pretiahne až do víkendu. Ale ani to nezaručí, že sa šéfovia štátov a vlád budú vedieť dohodnúť.

Čoraz častejšie sa objavujú hlasy, že dôležitejšie než načasovanie je obsah a že teda nemožno nič urýchľovať. To je, samozrejme, pravda. Avšak únia je stále v ohrození pre dlhovú a ekonomickú krízu a nemôže si tak dovoliť strácať čas nekonečným dohadovaním. Ten totiž nevyhnutne potrebuje práve na hľadanie ciest, ako z ekonomických ťažkostí von. Odkladanie týchto rozhodnutí by sa jej mohlo šeredne nevyplatiť.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.