„Bolo zistené, že najbohatší medzi daňovníkmi boli v hornej časti socioekonomického rebríčka už pred šiestimi storočiami. Táto zotrvačnosť je identifikovaná aj napriek obrovským politickým, demografickým a ekonomických otrasom, ktoré nastali medzi týmito dvomi dátumami,“ napísali ekonómovia v štúdii.
Vedci sa pozreli na digitalizované dáta o platcoch daní z príjmov v 15. storočí. Zamerali sa na priezviská daňovníkov, ich povolanie, príjem a celkový majetok. Tieto dáta potom porovnali s daňovými priznaniami obyvateľov Florencie z roku 2011.
Napriek dejinám bohaté famílie ostali tie isté
Identifikovali desať rodinných dynastií (mali rovnaké priezviská) a zistili, že sa v spoločenskom rebríčku nepohli. Najlepšie sa darilo rodinným klanom, ktoré ponúkali už pred stáročiami právne služby alebo boli členmi obuvníckych cechov alebo cechov, ktorých biznis súvisel s hodvábom a vlnou. Ich príjmy a bohatstvo boli vždy vyššie ako príjmový medián (stredná hodnota príjmu), čo platilo aj v roku 2011. Ročné príjmy týchto rodín boli od 64 do 146-tisíc eur.
Na rozdiel od nich pod príjmovým mediánom sa vo väčšine prípadov ocitli dynastie, ktoré boli zamestnané v menej prestížnych povolaniach - boli to robotníci alebo šičky. Princíp, že bohatí ostatnú bohatými jednoducho platí, pritom Taliansko prešlo za ten čas búrlivým obdobím - okupáciou Napoleona, diktatúrou Benita Mussoliniho alebo dvomi svetovými vojnami.
Vedci priznali, že v analýze existuje istá nepresnosť, keď sledovali putovanie priezvisk storočiami. Dodali ale, že Taliansko je regionálne viazané a mobilita obyvateľstva je tam relatívne nízka, preto predávanie priezviska prebieha „lineárne a plynule“.
Nie je to príklad len Talianska
Ide o pomerne deprimujúce zistenie, keďže socioekonomická mobilita je jedným z hlavných pilierov ekonomiky: snaha presadiť sa v spoločnosti a v práci a zabezpečiť sebe a svojej rodine pohodlný život. Na druhej strane meno rodiny, ktorá bola v minulosti významná, zabezpečila potomkom istý štandard života.
Nedá sa povedať, že by bolo ľuďom v súčasnosti zakázané posúvať sa v spoločenskom rebríčku smerom nahor alebo spadnúť na samé dno, ale v spoločnosti existuje v istej miere takzvaný glass ceiling (floor) - v preklade sklenená podlaha (strop). Ide o termín, ktorý radi používajú sociológovia a predstavuje neviditeľné rodové bariéry (najčastejšie v neprospech žien) vo firmách, inštitúciách alebo spoločnosti, ktoré neumožňujú alebo priamo znemožňujú postúpiť na vyššie manažérske (spoločenské) miesto.
Existenciu tohto imaginárneho pojmu potvrdili aj talianski vedci. „Našli sme do istej miery dôkaz o existencii sklenenej podlahy, ktorá chráni potomkov vyššej triedy pred tým, aby padli z ekonomického rebríčka,“ tvrdia talianski vedci v štúdii.
Florencia nie je unikátna a podobné závery o do istej miery obmedzenej socioekonomickej mobilite priniesli vedci pred dvomi rokmi vo Veľkej Británii. Porovnali spoločenský status rodín v roku 1170 a v roku 2012 - zamerali sa na priezviská a ich vzdelanie. Zistili, že priezviská Baskerville, Darcy, Montgomery, Neville, Percy, a Talbot patria medzi spoločenskú elitu už stovky rokov. Ešte významnejšiu mieru na spoločenskom statuse malo vzdelanie na prestížnych univerzitách - Oxford a Cambridge. Na tieto školy sa dostávali predovšetkým študenti z prestížnejších stredných škôl, ktoré navštevovali deti z najvyššej vrstvy.
Mobilita má svoje limity
Podobne dopadli výsledky štúdií, ktoré sa zamerali na sociálnu mobilitu medzi generáciami vo Švédsku a v Číne. Inými slovami, prejsť do vyššej spoločenskej vrstvy je pomerne ťažké a niekedy to trvá generácie. Ekonóm Gregory Clark z University of California tento čas odhadol až na šesť generácií - 300 až 500 rokov.
Skepticky tvrdí, že sociálna mobilita sa síce zlepšuje od druhej svetovej vojny nástupom korporátneho života a manažérskych postov vo firmách, ale je stále veľmi pomalá a čo je podstatné, ľudstvo s tým nič neurobí. Platí, že zázemie rodiny má podľa neho obrovský vplyv na budúci úspech dieťaťa.
V knihe The Son Also Rises: Surnames and the History of Social Mobility píše, že bohatstvo a zázemie rodiny má viac ako 50-percentný vplyv na to, aký bude príjem dieťaťa a jeho vzdelanie v budúcnosti. Najprekvapujúcejší je jeho záver, že hoci sa spoločnosť v minulom storočí snažila o demokratizáciu vzdelávania a odstránenie diskriminácie, aby mal každý rovnaké šance, v skutočnosti tieto opatrenia mobilitu medzi sociálnymi vrstvami vôbec nezlepšili.
Na druhej strane (čo trocha odporuje jeho tvrdeniam) si myslí, že svet je spravodlivý a bohatí ľudia získali svoje bohatstvo tvrdou prácou a rozumom a nie preto, že je spoločenský systém deformovaný a zmanipulovaný. Má ale svoje limity a jedinou overenou vecou, ako pomerne rýchle zabezpečiť prechod do vyššej sociálnej vrstvy je sobáš s lepšie situovaným partnerom.
Great Gatsby krivka
V roku 2012 ekonomický poradca prezidenta Baracka Obamu Alan Krueger povedal, že sociálna mobilita úzko súvisí s príjmovou nerovnosťou v krajine. Čím je nerovnosť vyššia, tým je ťažšie prechádzať do vyššej sociálnej vrstvy. Tento efekt pomenoval Great Gatsbyho krivkou. Krueger a aj ďalší ju interpretujú tak, že vysoké príjmové nerovnosti betónujú pozície a silnejšie predurčujú šance na úspech v nich narodených generáciách.
Škandinávia vykazuje väčšiu rovnosť v príjmoch a menšiu dedičnosť rovnakých príležitosti než napríklad USA. Zdroj: Wikipedia.com
Najmenej ovplyvňuje bohatstvo rodičov ich potomkov v Škandinávii: napríklad v Dánsku sa to týka len 15 percent detí. Naopak, najviac sú na majetku rodičov závislé deti v Južnej Amerike, v Peru ide dokonca o dve tretiny všetkých detí. Silný vzťah medzi zárobkom rodičov a platmi ich potomkov preukázali štúdie v Spojených štátoch - príjem rodičov ovplyvní príjem dieťaťa v každom druhom prípade.
Čo je príčinou, že americký sen zostane väčšinou len snom? Vyštudovať univerzitu stojí v USA takmer 2,5-krát viac ako na začiatku 80. rokov. Zároveň sa znížila reálna hodnota pomôcť chudobným študentom. Na univerzitný diplom v USA dosiahne len okolo 11 percent mladých ľudí z najchudobnejších rodín a 53 percent z najbohatšej pätiny.
Vzdelaní z chudobných rodín majú pritom stále výrazne nižšie šance, že sa dostanú medzi pätinu obyvateľov s najvyššími príjmami než ľudia, ktorí sa v nej narodili a univerzitu ani nevyštudovali. Medzigeneračná ekonomická mobilita sa v jednotlivých častiach USA výrazne líši. Niektoré oblasti sú na úrovni Škandinávie, v iných sa príjmový status dedí.
Mobilita je všeobecne vyššia tam, kde existujú menšie príjmové rozdiely, s menej segregovaným bývaním a v neposlednom rade s kvalitnejším školstvom. Štáty s najvyššou mobilitou majú väčšinou nadpriemerné výdavky na verejné školstvo, štáty s podpriemernou mobilitou ho naopak zanedbávajú.
Ako je to na Slovensku?
Plynie z toho všetkého nejaké ponaučenie pre slovenské prostredie? Výskumy medzigeneračnej mobility sú u nás obmedzené tým, že ešte neexistuje príjmovo dospelá generácia narodená v etablovanom trhovom postkomunizme, keďže ten existuje len dve desaťročia. Oveľa väčšiu úlohu v slovenskej realite zohráva vzdelanie, ktoré je kľúčom k úspechu.
Problém ale je, že v porevolučných 25 rokoch bol dosiahnutý stupeň vzdelania vysoko podmienený práve vzdelaním rodičov. Z posledných výskumov vyplýva, že z ľudí, ktorí končili vzdelanie po revolúcii (dnes majú 30 až 40 rokov) a ich otec bol vysokoškolák, z nich veľká väčšinna titul dosiahla tiež, upozornil pre denník Právo sociológ Daniel Prokop.
Jedným možným vysvetlením by bolo, že úspech detí rastie kvôli tomu, že bohatí rodičia do nich investujú a platia im špeciálne súkromné školy a kurzy. Na Slovensku sa tak dobré vzdelanie čoraz viac vzďaľuje sociálne znevýhodneným skupinám, najmä Rómom, na čo upozornila v minulosti OECD aj Unicef. Nízke vzdelanie u mladých ľudí predznamenáva aj ich úspech v pracovnom živote.
„Skúsenosti z detstva majú hlboký dosah nielen na ich terajší život, ale aj na ich budúce vyhliadky. Sociálne a ekonomické znevýhodnenie v skorom veku zvyšuje riziko nižšieho zárobku v dospelosti, nižšieho štandardu zdravia a slabších zručností," uvádza Unicef. Na Slovensku je podľa Unicefu príjem najchudobnejších rodín o viac ako polovicu menší než priemerný príjem. Takmer 14 percent detí žije v domácnostiach, ktoré majú menej ako polovicu priemerného príjmu.
Podľa štúdie nerovnosť medzi príjmami rodín v období rokov 2008 – 2013 narástla, pričom Slovensko patrí ku krajinám s najvyšším nárastom tohto rozdielu. Pri porovnávaní miery znevýhodnenia detí, ktorých rodičia sú bez práce, je navyše Slovensko v rámci EÚ na špici. Deväť z desiatich detí z takých rodín žije v chudobe. Kompenzačné opatrenia, ktoré by ich vytrhávali z biedy a rušili silnú závislosť medzi situáciou rodičov a detí, existujú len vo veľmi obmedzenej miere. Inými slovami, je možné povedať, že chudoba sa na detí dedí. Chudoba priamo ovplyvňuje aj prospech v školách a v tomto ohľade je Slovensko extrém.
Nezamestnanosť jedného z rodičov na Slovensku až o približne 120 percent zvyšuje pravdepodobnosť, že žiak patrí medzi štvrtinu najslabších žiakov v matematike. To je v prípade nezamestnaných otcov najviac zo všetkých krajín OECD a v prípade matiek bez práce druhé najvyššie číslo po Izraeli. Pre porovnanie, táto pravdepodobnosť sa v krajinách OECD v priemere zvyšuje len o 43 percent.
