Bohatí Blaváci, ktorí ničomu nerozumejú. Liberálna totalita nehrozí, tvrdí filozof

Na Slovensku sa stal z pojmu liberalizmus úspešný strašiak. Brojí proti nemu nielen konšpiračná scéna, ale aj vrcholoví politici. Čo si o tom myslíte?

Nadávanie na liberálov nie je nový jav. Už v 80. rokoch sa na Západe objavovali frázy ako limuzínový liberál alebo latté liberál. Označujú liberála ako človeka, ktorý je bohatý, sedí v kaviarni alebo bavoráku, ktorý mu kúpil tatko, je izolovaný od spoločnosti, ale zároveň sa cíti morálne nadradený – pričom totálne ničomu nerozumie.

Toto je, samozrejme, karikatúra liberála. Napĺňa však základnú populistickú stratégiu v tom, že prísne rozdeľuje „nás“ a „ich“. Oni sú zlí a my sme dobrí. V súčasnosti kritici „bratislavskej kaviarne“ oddeľujú pravý slovenský ľud od liberálnej mestskej elity, ktorá údajne nevie, o čom je život, a je odtrhnutá od reality.

Je aspoň kritika liberalizmu v súčasnosti v niečom iná?

Nové je to, že sa ukázalo, že táto kritika funguje.

To súdite podľa čoho?

Slovensko sa urbanizuje, vytvára sa vrstva, ktorá vie po anglicky, pravidelne cestuje do zahraničia, ktorá zarába hlavou. V európskom kontexte sa tento fenomén nazýva „Erazmus generácia“. Má tiež iný, liberálnejší pohľad na svet. Vytvára to určité napätie medzi ňou a konzervatívnejšími časťami spoločnosti.

Matej Cíbik Zdroj: Maňo Štrauch

Určitá animozita medzi Bratislavčanmi a ostatným Slovenskom tu bola vždy. Kto bol na zápase Slovana Bratislava mimo hlavného mesta, vie, o čom hovorím. V uplynulých rokoch to však dostalo ideologický náboj. Už to nie sú iba bohatí „Blaváci“, ale tí, ktorí veria v nejaké veci, nezáleží im na „skutočnom“ Slovensku, nič im nie je sväté alebo žijú „na hromádke“.

Majú v niečom dnešní kritici liberálov na Slovensku pravdu? Do akej miery je spomínaná kritika mestských liberálov opodstatnená?

Každý funkčný štát potrebuje určitý druh spolupatričnosti, pocit identifikácie jednotlivých ľudí s celou spoločnosťou. Pocit domova a určitej stálosti je veľmi dôležitý. Musíme uznať, že naša spoločnosť sa vyvíja veľmi rýchlo.

Ľudia sa boja toho, že to tu o tridsať rokov nespoznajú. Boja sa, že so vznikajúcou spoločnosťou nebudú mať nič spoločné. Keď takýto človek ide na víkend do Paríža alebo Londýna, má pocit, že to môže byť za pár rokov aj u nás.

Aj preto rezonujú témy ako utečenci. Predstava konšpiračných webov, že v roku 2100 bude na Slovensku moslimská alebo rómska väčšina, je bludná – ale mimoriadne účinná. Strašenie demografiou jednoznačne funguje

Apokalyptické scenáre nehrozia

Demografický naratív a s ním spojené apokalyptické scenáre o Slovensku majú spoločné nielen konšpiračné či antisystémové prúdy.

Keď sa pozrieme na slovenskú ultrakonzervatívnu scénu – teda na fašistov, kotlebovcov, kuffovcov a podobne – tak vidíme, že najviac rezonujú témy ako Rómovia, utečenci, tradičná rodina, homosexuáli, interrupcie. Čo majú tieto zdanlivo nesúvisiace veci spoločné?

Je to práve strach z demografie. Ľudia sa boja, že všetci budú homosexuáli, nebudú žiadne svadby a žiadne deti a nakoniec vymrieme. Boja sa, že sem prídu utečenci alebo Rómovia, ktorí majú veľa detí a prevezmú moc. Že už za pár rokov budeme menšinou vo vlastnom dome. Demografický strach je hlavným motivátorom antiliberálneho prúdu.

Obsahuje to úlomky pravdy.