Blokády, vraždy, požiare: Líbya sa nenápadne zosypáva

Ako by vláda mohla vyjsť obyvateľom Benghází v ústrety? Veľmi ťažko. Benghází ovládajú miestne milície. Pôsobí tam aj islamská organizácia Ansar aš-šaría, ktorá sa údajne podieľala na predvlaňajšom útoku na americkú diplomatickú misiu a vražde veľvyslanca Christophera Stevensa.

Americký magazín The Atlantic prirovnáva Benghází k obliehanému mestu. Streľba sa ozýva pravidelne. Vláda v Tripolise má problémy udržať bezpečnosť aspoň v metropole, kde tiež pôsobia ozbrojené milície. Premiéra Alího Zajdána, ktorý za M. Kaddáfího pôsobil takmer 30 rokov v Ženeve ako exilový opozičný politik, vlani uniesli. V nedeľu prepadli líbyjský parlament útočníci vyzbrojení väčšinou nožmi a palicami. Zranili viacerých poslancov, niektorých pri úteku postrelili. Mimo Tripolisu má vláda dosah len málokde. Ozbrojených skupín sú stovky a zďaleka sa neobmedzujú len na Benghází.

Niektoré blokujú vývoz a produkciu ropy, čím vládu oberajú o jej hlavný príjem a spôsobujú problémy s platením účtov. Produkcia klesla na 250-tisíc barelov za deň, pričom ešte v minulom roku to bolo 1,5 milióna barelov denne. Veľkú časť blokád má na svedomí bývalý protikaddáfíjovský veliteľ Ibráhím al-Džathrán, ktorý žiada autonómiu východnej časti krajiny. Pokus vlády začleniť milície do líbyjských ozbrojených síl zatiaľ príliš nevyšiel.

A čo sa týka bezpečnosti, suché čísla parlamentného výboru pre bezpečnosť hovoria, že vlani sa v šesťmiliónovej Líbyi stalo vyše 600 vrážd, kým v minulosti to bývalo okolo 50 ročne. Líbyjský, po anglicky píšuci denník Libya Herald však poznamenáva, že aj táto nová úroveň je stále nižšia než v mnohých iných afrických krajinách.

Nezáujem, nedôvera

V takejto atmosfére si Líbyjčania 20. februára volili ústavodarné zhromaždenie, ktoré by malo podobne ako v susednom Tunisku pripraviť nový základný dokument štátu. S organizáciou pomáhala OSN. Krajina bola pre voľby administratívne rozdelená na tri regióny Tripolis, Kyrenaiku a Fezzán podľa starej ústavy z roku 1951, keď bola Líbya ešte kráľovstvom.

Od začiatku bolo jasné, že hlasovanie nepôjde hladko. Menšinovým Berberom, Tuaregom a Tebuom vyčlenili po dvoch kreslách, hoci ich celkový podiel na populácii je pätinový. Berberi voľby bojkotovali a ozbrojencom sa podarilo zablokovať volebné miestnosti aj v iných regiónoch. Výsledkom bolo, že z celkových 60 kresiel sa nepodarilo obsadiť 13. Nepomohlo ani opakovanie volieb v niektorých regiónoch 26. februára.

Celkovo hlasovalo približne pol milióna ľudí z vyše milióna zaregistrovaných voličov. To by znamenalo účasť okolo 45 percent, v skutočnosti je však omnoho nižšia, pretože mnoho potenciálnych voličov sa nezaregistrovalo. Hlasovať v každom prípade prišlo výrazne menej ľudí než v prvých parlamentných voľbách od pádu M. Kaddáfího v lete 2012.

Zdroj: SITA / AP

Pokiaľ ide o rozloženie síl, výsledky volieb sa ťažko interpretujú. Kandidáti sa o miesta uchádzali samostatne, nie prostredníctvom politických strán. Ústavu by mali vytvoriť do 120 dní. Potom by o nej malo rozhodnúť referendum.

Podarí sa?

To by sa hodilo. Líbyjskému parlamentu vo februári vypršalo 18-mesačné funkčné obdobie, počas ktorého nedokázal zvoliť prípravný výbor na vytvorenie ústavy (namiesto toho sa konali voľby), zato však stihol zadefinovať šaríu ako základ líbyjského práva.

Poslanci problém s vypršaním funkčného obdobia riešili jednoducho - mandát si ešte predĺžili do decembra. Niektoré milície žiadali okamžité rozpustenie zhromaždenia, načo premiér A. Zajdán sľúbil voľby. Nepovedal však, kedy by sa mali konať. Okrem toho prišlo čudné vystúpenie generála Chalífu Haftára, ktorý v televízii ohlásil vojenský prevrat. Ukázalo sa však, že egyptský scenár sa opakovať nebude. Popredný líbyjský vojenský činiteľ nemal za sebou vojakov, takže žiadna zmena režimu nenastala.

Vraždenie a ropné blokády v Líbyi už dlhšie neobsadzujú titulkové strany svetových novín. A počas aktuálnej krízy na Kryme už vôbec nie. Mimo väčšej pozornosti preto vo štvrtok prebehla aj konferencia na podporu Líbye v Ríme, na ktorej sa zúčastnili šéfovia diplomacií USA, Británie, Francúzska, Nemecka, Turecka a arabských štátov.

„Líbya sa ocitla na okraji záujmu medzinárodného spoločenstva, pričom sa krajina prepadla do chaosu,“ uviedla po konferencii predstaviteľka ľudskoprávnej organizácie Human Rights Watch Sarah Leah Whitsonová. „Situácia v Líbyi je veľmi znepokojivá,“ dodal francúzsky minister zahraničných vecí Laurent Fabius, ktorý spomenul teroristické hrozby a nestabilné politické pomery.

Americký minister zahraničných vecí John Kerry počas konferencie o Líbyi

Arabské štáty po Arabskej jari. Ako sa zmenili?

Tunisko

Revolúciu zažilo ako prvé. Pád prezidenta Zína Abidína bin Alího v januári 2011 otvoril cestu k vláde islamskej strane Ennahda, ktorá zvíťazila v prvých slobodných voľbách. Strana sa čiastočne vzdala moci po minuloročných protestoch, ktoré sa rozpútali po vraždách sekulárnych politikov Šukrího Bilajda (február 2013) a Muhammada Brahmího (júl 2013). Vznikla dočasná vláda národnej jednoty a tuniský parlament začiatkom tohto roka dokázal prijať demokratickú ústavu.

Bezpečnostná situácia v Tunisku sa v uplynulých rokoch zhoršila, objavujú sa politické vraždy a únosy. Tuniská vláda aj Spojené štáty označili organizáciu Ansar al-šaría, ktorá vznikla v roku 2011 a skupiny s rovnakým názvom pôsobia aj v susednej Líbyi, za teroristickú skupinu. Pre tuniskú ekonomiku veľmi dôležitý turistický ruch zatiaľ nedosiahol úroveň z roku 2010. Počet prenocovaní je nižší o 15 percent, príjmy z turistiky sú slabšie o osem percent.

Exprezident bin Alí našiel exil v Saudskej Arábii, v Tunisku ho odsúdili v neprítomnosti na 35 rokov.

Zdroj: SITA / AP

Egypt

Nádeje niektorých pozorovateľov, že by miesto po režime Husního Mubaraka mohol zaujať niekto liberálne zmýšľajúci, sa neukázali byť na mieste. Prvé porevolučné parlamentné voľby na prelome rokov 2011 a 2012 vyhrala Strana slobody a spravodlivosti napojená na Moslimské bratstvo nasledovaná ešte radikálnejšou stranou Núr. Do druhého kola prezidentských volieb sa nedostal žiaden liberál, ale kandidát Moslimských bratov Muhammad Mursí, ktorý v rozhodujúcom súboji tesne porazil bývalého Mubarakovho veliteľa letectva Ahmada Šafíka.

M. Mursí však pobudol vo funkcii len niečo vyše roka. Prisvojoval si čoraz väčšie právomoci a presadzoval islamskú ústavu. Po protestoch miliónoch Egypťanov ho vlani v júli zvrhla armáda, ktorá potom v auguste krvavo potlačila demonštrácie priaznivcov Moslimského bratstva. Zásah si vyžiadal stovky (podľa moslimských bratov až tisícky) mŕtvych. Bývalý prezident je vo väzbe a čaká na rozsudok, Moslimské bratstvo opäť zakázali ako za H. Mubaraka.

Egyptská ekonomika rastie pomaly, počet turistov klesol v porovnaní s rokom 2010 na tretinu a príjmy z turistického ruchu na polovicu. Problém s bezpečnosťou má predovšetkým polostrov Sinaj. Nemecko a Taliansko varovali pred cestami na celé územie Sinaju vrátane letovísk ako Šarm aš-Šajch. Slovensko považuje sinajské letoviská s výnimkou Taby za bezpečné. 

Zdroj: SITA / AP

Sýria

Sýrsky prezident Bašár Asad odolával protestom tvrdšie než jeho kolegovia v Tunisku či Egypte. Občianska vojna si doteraz vyžiadala približne stotisíc mŕtvych a milióny ľudí museli opustiť svoje domovy. V konflikte boli použité aj chemické zbrane. NATO na rozdiel od Líbye nezasiahlo, B. Asad sľúbil, že zásoby chemických zbraní dá zničiť. Vojna v Sýrii zhoršuje situáciu aj v susednom Libanone, kde pribudli samovražedné útoky.

Zdroj: SITA / AP

Irak

Vlna protestov v Iraku odštartovala na jar 2011. Sústredila sa predovšetkým na šíitske oblasti a okrem hospodárskych a bezpečnostných dôvodov sa demonštranti hnevali aj na zásah Saudskej Arábie v prevažne šíitskom Bahrajne. Ďalším centrom protestov bol autonómny kurdský sever. Šíitsky premiér Núrí al-Málikí vtedy sľuboval, že v parlamentných voľbách v roku 2014 už nebude kandidovať. V súčasnosti je však táto možnosť otvorená.

Z Iraku sa v roku 2011 stiahla americká armáda, zároveň v susednej Sýrii vypukla občianska vojna. Vlani začali opäť pribúdať násilné incidenty a vláda stratila kontrolu nad sunnitským mestom Fallúdža. Kabinet v Bagdade podľa agentúry Reuters napriek embargu OSN dohodol s Iránom nákup zbraní za 195 miliónov dolárov.

Zdroj: SITA / AP

Jemen

Tradičný spojenec USA, prezident Alí Abdalláh Sálih, sa formálne vzdal moci po 33 rokoch vlády, keď dostal záruky imunity. Kreslo hlavy štátu potom obsadil jeho viceprezident Abd Rabbú Mansúr Hádí. Vo voľbách v roku 2012 bol jediným kandidátom a získal 99,8 percenta hlasov. Niektoré regióny Jemenu sú baštou al-Káidy na Arabskom polostrove a používajú proti nim bezpilotné lietadlá. Tradične najbiednejšia krajina Blízkeho východu zostáva chudobnou, problémom sú aj ubúdajúce zásoby ropy.

Zdroj: SITA / AP

Saudská Arábia

Vláda sa s protestmi vyrovnala kombináciou represie a mimoriadnych finančných benefitov pre občanov v hodnote miliárd dolárov. Jednotky zo Saudskej Arábie a Spojených arabských emirátov potlačili aj nepokoje v neďalekom Bahraine.

Zdroj: SITA / AP

Ďalšie štáty

Arabská jar priniesla protesty a nepokoje aj do ďalších krajín. Kuvajtský emir, jordánsky a marocký kráľ či alžírska vláda sa s nimi vyrovnali pomocou čiastkových ústupkov, avšak zachovali si moc.