Na budúci rok si administratíva Baracka Obamu naplánovala ukončenie mierových rokovaní medzi Izraelom a Palestínčanmi. Takých nápadov a nádejí tu už bolo neúrekom. Ak by sa Izrael a Palestínčania skutočne dohodli, bol by to zázrak. Skôr sa však dá očakávať, že vyjednávania o mieri, ktorý by Palestínčanom zabezpečil štát a Izraelu garantoval bezpečnosť, budú len sériou oznámení o prerušení a obnovení dialógu. Hoci obe strany vyhlasujú, že je tu historická šanca, nerobia pre ňu dosť.
Ťažký terén na úspech
Aj Izraelu, aj Palestínčanom chýba silný, nekompromisný líder. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu má ideologicky aj záujmovo príliš širokú koalíciu a palestínsky líder Mahmúd Abbás ani zďaleka nemá vplyv nad relevantnou časťou Palestínčanov. Američania budú tlačiť na dohodu, lebo B. Obama potrebuje zahraničnopolitický úspech. Vybral si na to však najťažší terén.
Izraelsko-palestínsky problém pritom nie je jedinou výzvou. B. Obamovi nevychádza jeho politika zmierovania sa s Iránom. Krajina je pod ekonomickými sankciami. Podľa analytikov tvrdo zasahujú čoraz väčší segment iránskej spoločnosti. Iránci gniavení hospodárskymi problémami a prísnymi spoločenskými pravidlami, ktoré pretláčajú klerici, sa však aj na budúci rok asi budú sťažovať len na internetových fórach. Pád režimu zrejme nehrozí, aj keď prezident Mahmúd Ahmadínedžád dobre spávať určite nebude. Nie je totiž problémom len pre svet, ale aj pre svojich občanov a, čo je podstatné, aj pre tých, čo majú v Teheráne nejaké slovo.
To ho môže viesť k ďalším šialeným vyhláseniam a čo je horšie, aj k ďalším nukleárnym provokáciám. Otázkou bude, či sa Izrael udrží na uzde a či je svetové spoločenstvo ochotné trestať ďalší vzdor prezidenta z Teheránu.
Irán sa napriek vnútorným problémom snaží šíriť svoju dominanciu v regióne. Jeho prirodzeným terčom je Irak. Do konca budúceho roka by sa odtiaľ mali stiahnuť posledné americké jednotky a Iračania by si už mali vládnuť sami. Ako sa im to podarí, nevedno. Tento rok irackí politici vytvorili svetový rekord v neschopnosti zostaviť vládu v istom čase od volieb. Politická nedohoda znamená rozmach nestability, posilňovanie protivládneho odboja aj teroristických skupín a zvyšovanie apetítu tých, čo by si Irak najradšej rozdelili. Reči o rozdelení krajiny sa opakujú pravidelne a nie sú to len teórie. Z juhu sa o dominanciu nad šiitmi snaží Irán, na severe žijú Kurdi, ktorí by o centrálnej vláde v Bagdade najradšej nepočuli. Sever aj juh sú bohaté na ropu, čo len roztáča špekulácie. Iračania sa stále nedohodli na prerozdeľovaní výnosov z ropy. A to tento rok oznámili, že sedia na ešte väčších ložiskách ropy, ako sa predpokladalo. Ktokoľvek bude irackým premiérom na budúci rok, bude mať jednu z najťažších úloh na svete. Zvládnuť odchod Američanov a udržať krajinu pohromade. Bude potrebovať pomoc. Slobodný svet by mal dúfať, že ju nebude hľadať u jeho nepriateľov.
O tom, či sa prikloní k slobodnému svetu, alebo sa dá čoraz viac vláčiť extrémistickým Hizballáhom, sa bude na budúci rok rozhodovať aj libanonský predseda vlády Said Harírí. Tribunál, ktorý by mal potrestať vinníkov atentátu na jeho otca (Rafíka Harírího, významného politika a dvojnásobného premiéra), sa možno rozhýbe a mladý Harírí bude musieť rátať s možnosťou, že za vrahmi sú zoskupenia z jeho vládnej koalície. Už aj tak roztrasený Libanon bude zase blízko vojne, či už občianskej, alebo tej s Izraelom. Spoločná hranica je napätá, Hizballáh huckaný Iránom nabrúsený a analytici neupozorňujú nadarmo, že vojna sa nedá vylúčiť. Stačí menší pohraničný konflikt a môže byť z toho veľká vec.
Pred voľbami
Prevratné udalosti sa možno udejú v čoraz chudobnejšom Egypte. Na budúci rok si Egypťania naplánovali prezidentské voľby, ktorých sa azda nezúčastní súčasný prezident Husní Mubarak. Údajne je veľmi chorý a umiera. Uvidí sa, či zabezpečí prezidentské kreslo svojmu synovi, alebo sa v Egypte odohrá aspoň pokus o slobodné voľby. Potom by možno kandidoval bývalý šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Muhamad Baradej, ktorého považujú za reformátora a umierneného. M. Baradej volá po ozdravení egyptského verejného života aj katastrofálnej ekonomiky, ale či má šance sa presadiť a potom aj niečo uskutočniť, sa ťažko predpovedá.
Voľby, tentoraz parlamentné, čakajú aj ďalšieho amerického spojenca v regióne. Turci sú presvedčení, že v nich zvíťazí súčasný premiér Recep Tayyip Erdogan. Tohtoročné, pre neho úspešné referendum o ústavných zmenách bolo podľa analytikov predzvesťou toho, že ak sa nič zásadné nepokazí, Erdoganova Strana spravodlivosti a rozvoja sa ešte posilní. Charizmatický politik, ktorý Európskej únii netrpezlivo odkazuje, že ak sa konečne nerozhodne, čo s Tureckom, obráti sa Ankara na iných, sa usiluje o posilnenie významu Turecka v regióne. Ideologicky sa hodí skôr na Blízky východ ako do Európy. Turecko je však členom NATO a jedným z mála stabilných štátov v oblasti, preto s ním aj v nasledujúcom roku budú zaobchádzať skôr opatrne.
Autorka je spolupracovníčka denníka Sme na Blízkom východe.
Foto - SITA/AP
Článok vyšiel v ročenke Slovensko a svet v roku 2011, ktorá vyšla ako príloha TRENDU č. 47.
