Benátky dobyli svet obchodovaním

Dnes sú Benátky turistickým skanzenom, dedičstvom UNESCO a podľa Talianov miestom s najhorším jedlom v krajine. Pred tisíc rokmi ale táto ostrovná republika tvorila celú tretinu svetového HDP – na malom území sa zbiehali obchodné nitky celého Stredomoria, aby miestnym obchodníkom priniesli bohatstvo. Ekonómiu ovládali perfektne – poznali napríklad silu monopolu, ktorý si dohodli s Konštantínopolom či so severoafrickými obchodníkmi. Ich najpodstatnejšie dedičstvo sú ale koncepty, ktoré prežili do dnešných dní: účtovníctvo, bankovníctvo či fungovanie firiem.

V časoch, keď celou Európou vládol feudalizmus, ostrovné mesto malo zástupcov volených občanmi. Kým inde mal človek určený celý svoj osud len na základe pôvodu, v Benátkach sa mohol vyšvihnúť ktokoľvek s podnikavým duchom, pokojne aj bez peňazí. Kým inde boli pohania nenávidení, Benátčania s nimi čulo obchodovali – často aj napriek výslovnému zákazu pápeža. A keď po dobe temna začalo konečne svitať na renesanciu, Benátky mali za sebou takmer pol tisícročia slávy, ktorá sa už nikdy nevrátila.

Zameranie celého mesta na obchod nebolo nejakou náhodnou šťastnou voľbou: Benátky inú možnosť do vienka nedostali. Feudálna moc, kde vládca odmeňoval svojich verných územím, nebola v ich prípade možná, mesto samotné nielenže nemalo dŕžavy, ale samo na zemi nestálo: jeho domy rástli na dubových koloch, zapustených do močiara. Benátska lagúna však bola skvelým útočiskom: ostrovy, ktoré ju obklopovali, chránili mesto pred rozmarmi Jadranského mora a aj pred nájazdmi útočníkov, ktorí sa cez plytčiny bez dôkladnej znalosti lagúny nemali šancu dostať. Naopak malo z tejto chránenej polohy mesto prístup k celému stredomoriu od Levantu – teda dnešného Turecka, Blízkeho východu a severnej Afriky – po Gibraltar. Ostrovná poloha tiež zaručila mestu ochranu pred konkurenciou.

Mocný etruský prístav Adria, ktorý dal meno Jadranskému moru, prišiel o svoju skvelú polohu pri ústí Pádu prozaicky: množstvo naplavenín z hôr z neho postupne spravilo suchozemské mesto. V piatom storočí, v čase pádu západorímskej ríše, už prístup k moru nemalo. Dnes leží 14 kilometrov od pobrežia. Druhý starobylý konkurent, rímska Aquileia, tiež dopadla zle pre svoju polohu: ľahký prístup po rovinatom teréne Pádskej nížiny a obrovské bohatstvo jedného z najbohatších miest starého sveta prilákalo hunského kráľa Attilu, ktorý ju v polovici piateho storočia zrovnal so zemou tak dôkladne, že oblasť ostala takmer sto rokov neobývaná. Skúsení obchodníci z mesta utiekli na blízke ostrovy chránené lagúnou a pridali sa k miestnym rybárom a utečencom z iných oblastí sužovaných barbarmi. Success story obchodného impéria, ktoré obchodovalo s celým vtedy známym svetom, sa mohla začať.

Commenda alebo zrod firmy

Na jej počiatku stál jednoduchý nápad: spojiť ľudí, ktorí majú peniaze s tými, ktorí sú ochotní fyzicky riskovať preto, aby tiež zbohatli. Nápad sa volal commenda a bol to zárodok firmy, ako ju poznáme dnes. V úplných začiatkoch išlo o jednorazový kontrakt. Jeden z partnerov zložil kapitál potrebný na obchodnú výpravu, druhý ponúkol – doslova – svoj život. Sám sa totiž zúčastnil ďalekej cesty, aby zaistil, že sa naloží správny tovar a popritom dával pozor, aby ho nerozkradli námorníci alebo piráti. Tých bolo na celom pobreží Stredomoria neúrekom, pričom Benátčanov najviac ohrozovali chorvátski piráti, ukrytí v rozoklatom pobreží Dalmácie. Benátska republika s nimi nakoniec uzavrela dohodu, podľa ktorej jej lode – za dohodnutý obnos – nechajú na pokoji. Výpalné je skrátka koncept ešte starší než firma.

V commende existovali dva základné druhy dohôd: v tej prvej partner poskytujúci sto percent kapitálu dostal tri štvrtiny zisku z výpravy. V tej druhej sa náklady delili na tri štvrtiny a štvrtinu a zisk na polovicu. Keďže výnosy v tom čase dosahovali štyristo aj viac percent z každej úspešnej obchodnej cesty, riskovanie života pretvorilo chudobného kapitána obchodnej lode na bohatého obchodníka.

Princíp firmy s dvoma nerovnako riskujúcimi druhmi partnerov prežil viac ako tisícročie a pretrváva dodnes, dokonca aj v názve. Komanditná spoločnosť je stále súčasťou obchodného práva, aj keď menej využívanou. Vyhrali firmy, kde je ručenie obmedzené a vyrovnané – málokto je ochotný riskovať život výmenou za prísľub zisku. Arabskí obchodníci poznali podobný princíp zvaný kirát, či ho odpozerali od Benátčanov alebo bol vplyv opačný však nie je jasné.

Commenda skutočne priťahovala ľudí zo všetkých vrstiev, pričom relatívne demokratická atmosféra Benátskej republiky len posilňovala pocit voľnosti. Záznamy Benátskej republiky ukazujú, že pred rokom 1000 šesťdesiat až osemdesiat percent členov commendy skutočne tvorili neznáme mená – teda ľudia s odvahou, no bez peňazí.

Obchod potrebuje peniaze

Počet obyvateľov v čase, keď Európou mávali vlny epidémií, rástol obrovským tempom – medzi rokmi 1050 a 1350 sa takmer strojnásobil na stodesaťtisíc obyvateľov, toľko čo vtedajší Paríž a trikrát viac ako Londýn. Spolu s ľuďmi pribúdali ďalšie ideové vynálezy: zdokonaľovali sa obchodné kontrakty a zdieľanie rizika spolu s novými formami firiem. Tento zárodok obchodného práva prežíva v európskej legislatíve dodnes. Mesto nakoniec samo v tom čase pripomínalo dobre fungujúcu firmu: jej cieľom bola maximalizácia zisku „a lev svätého Marka na vlajkách lodí bol všeobecne známym firemným logom,“ píše britský historik Robert Crowley vo svojej knihe City of Fortune. Obchodníci potrebovali financovanie a tak rašili aj banky tak ako ich poznáme dnes: vznikali prvé úverové zmluvy, uzatvárané tradične na mestskom trhovisko Rivo Alto – dnešné Rialto.

V kresťanskom svete išlo stále o kontroverznú ideu, biblia podľa vtedajšieho vnímania nedovoľovala požičiavanie peňazí s úrokom. Ak niektorý z bankárov skrachoval, zlomili mu na trhovisku stôl, aby bolo vidieť, že už nemá peniaze. Zlomený stôl – banca rota – sa stal symbolom bankrotu. Benátky boli prvou krajinou, ktorá začala bankroty ošetrovať aj zákonmi. Postupne v meste vyrástli banky, ktoré poskytovali bezhotovostné platby a styk so zahraničím. Pútnikom do Svätej zeme napríklad vyhovovalo, že nemusia svoje peniaze nosiť so sebou, stačilo na opačnom konci cesty predložiť benátsky šek.

Priatelia Byzantskej ríše

Kým kresťanský svet v roku 1000 očakával podľa miestnej nálady buď príchod druhého Mesiáša alebo koniec sveta, Benátky riešili čisto obchodný problém – odmietali už ďalej platiť výpalné chorvátskym pirátom. Mesto malo v tom čase najmocnejšie loďstvo v Stredomorí a miestnemu dóžovi – volenému vojvodovi – Pietrovi Orsaolovi sa už za života podarilo pár skvelých kúskov. Dohodol napríklad s Konštantínopolom, pupkom sveta s polmiliónom obyvateľov, nezdanený monopol na obchodovanie. S obrovskou flotilou si definitívne podmanil dalmátske pobrežie a stal sa aj vojvodom Dalmácie.

Benátky mali nerušený prístup do Stredomoria, ich zlatý vek práve nastúpil. Otroci, sklo, korenie, farebné látky – to všetko plynulo práve cez Benátky do celej Európy. A dobré vzťahy Konštantínopolu s Benátkami sa len zlepšovali: keď Normani zo severu Francúzska dobyli po Británii aj Sicíliu, boli to práve Benátčania, ktorí pred ich nájazdmi ubránili Konštantínopol a jeho kolónie na západnom brehu Apeninského polostrova. Vďačný byzantský cisár v roku 1080 potvrdil nielen benátsky monopol, ale aj ich obchodovanie bez akýchkoľvek daní – pričom vstup do hlavného byzantského prístavu zakázal konkurentom z Pisy, Janova, Amalfi a byzantských miest. Len benátska štvrť v Konštantínopole mala v tom čase desaťtisíc obyvateľov, v tej istej dobe bola Bratislava len dvojtisícová dedinka.

Benátska metóda

Obchodovanie na diaľku si vyžadovalo iný prístup než bol bežný vo vnútrozemí. Benátčania si z Blízkeho východu ako prví doniesli používanie arabských číslic. Kresťanské rátanie rímskymi číslicami komplikovalo obchod, operácie s nimi boli totiž oveľa zložitejšie. Z Arábie okrem číslic najpravdepodobnejšie pochádza i benátske účtovníctvo, ktoré muselo miestnym obchodníkom imponovať. Časovo rozlišovalo príjmy a výdavky a presne sledovalo stav skladu. Obchodník hneď videl, na ktorom tovare zarába a kde naopak nie. Keď mních Luca Pacioli vo svojej Summa de Arithmetica, Geometria, Proportioni et Proportionalita písal o účtovaní, venoval jeden krátky odstavec takzvanej benátskej metóde. Jeho kniha vyšla v roku 1494 a úspechu pomohol hlavne nedávny vynález kníhtlače. Jeho benátska metóda, ktorú popisuje ako spôsob sledovania zásob a výnosov, sa uchytila v celej Európe. Dnes jej hovoríme podvojné účtovníctvo a na jej podstate sa nič nezmenilo. V 15. storočí, keď o nej L. Pacioli píše, išlo už o dlho používaný spôsob fungovania obchodníkov.

Nastupuje Florencia

Na konci 15. storočia už boli Benátky na konci svojho úspešného obdobia. Pád Konštantínopolu, o ktorý sa pričinilo samo obchodnícke mesto, keď tristo rokov predtým presvedčilo križiakov, aby pupok sveta obsadili, znamenal aj koniec silného partnerstva. Ekonóm Daron Acemoglu vo svojej knihe Why Nations Fail ale vidí dôvod úpadku v zmene fungovania republiky: pôvodne demokratické zriadenie otvorené všetkým postupne bohatí obchodníci zmenili k svojmu obrazu a obmedzili prístup chudobných prišelcov k voleným funkciám. K tomu sa pridali rastúce dane kedysi nedaneného obchodovania.

Keď začiatkom 15. storočia začalo znárodňovanie úspešných obchodných spoločností, začali preľaknutí obchodníci hľadať útočisko inde. Benátkam ale vytrhli konkurenčné výhody z rúk aj iní obchodníci. Portugalskí námorníci objavili nové cesty do Indie a benátsky monopol na korenie sa rozpadol. Nastala éra Východoindických spoločností – štátom zriadených firiem, ktoré v mene vládcov vyhlasovali vojny a otvárali obchodné zastúpenia v novoobjavenom svete.

Sám L. Pacioli našiel nový domov v prebúdzajúcej sa Florencii. Spriatelil sa tam s istým Leonardom da Vincim, ktorý práve maľoval Poslednú večeru a Pacioliho názory na perspektívu ho veľmi zaujali. Florencia postupne prevzala ako arabské číslice a obchodnícky prístup Benátok, tak aj ich slobodomyseľnosť a vynaliezavosť. Benátky síce v polovici 15. storočia ako prvý štát sveta prijali zákon o patentoch – každý vynálezca mal právo na monopol po tri roky po vynájdení čohokoľvek nového – no vôbec prvý patent dostal Florentčan. Istý Filippo Brunelleschi si patentoval špeciálny čln na prepravu mramoru po rieke Arno. S pár ďalšími vynálezmi nakoniec vybudoval Il Duomo, kupolu florentského dómu, ktorá takmer dvesto rokov ostala najväčšou na svete. Prekonal ju až ďalší Florentčan Michelangelo Buonarotti rímskym Dómom svätého Petra. V tom čase už boli Benátky len náhrobkom svojej niekdajšej slávy.

Ponuka, ktorú nemožno odmietnuť

Vzťah Konštantínopolu a Benátok nikdy nebol jednoduchý. Mesto si vyjednalo monopol niekoľkokrát a Byzantská ríša ho niekoľkokrát ako trest za prehrešky stiahla. Prípadne – čo bolo ešte horšie – otvorila svoje prístavy aj Pisanom a Janovčanom. Definitívnou bodkou za dobrými vzťahmi bolo však až vyplienenie Konštantínopolu križiakmi, ktoré zorganizovali samotné Benátky.

Keď pápež Inocent III. vyhlásil v roku 1200 štvrtú krížovú výpravu, francúzski rytieri sa vybrali dohodnúť podmienky prepravy rovno do Benátok, ktoré kraľovali Stredomoriu. Boží bojovníci potrebovali prepraviť viac ako tridsaťtisíc vojakov a takmer päťtisíc koní. A chceli byť prepravení do dvoch rokov. Mesto po dlhom zvažovaní súhlasilo: križiakom postaví potrebný počet lodí aj s proviantom a prepraví ich do Svätej zeme. A na dôvažok prihodí vlastných 50 galeon na obranu konvoja 450 lodí. A hoci cena za prepravu bola obdobná ako v iných mestách, dohromady išlo o závratnú sumu viac ako 90-tisíc mariek, čo bolo zhruba 27 ton striebra. Pre porovnanie, išlo o ročný príjem celého vtedajšieho Francúzska a Benátska zmluva sa stala najväčším obchodným kontraktom stredoveku. Francúzi však nemali jasno vo financovaní – aj dvetisíc mariek, splatných pri uzavretí zmluvy, si museli požičať na Rivo Alto.

Kým Benátky splnili svoju časť dohody, križiakov sa zhromaždila v dohodnutý čas len zhruba tretina. Mesto, ktoré do obrovskej zmluvy vložilo všetky svoje materiálne prostriedky, sa nechcelo uspokojiť s čiastočným plnením, znamenalo by to preň finančný kolaps. Veď si tony striebra muselo požičať na vyplatenie remeselníkov, pre ktorých razilo drobné mince zvané grosso – aj slovenský groš má teda korene v Benátkach. Križiaci i pútnici sa chceli odplaviť, no mesto ich nebolo ochotné pustiť, kým nedostane zaplatené. Podarilo sa postupne vyzbierať ďalšiu tretinu sumy, no rytieri a vojaci utáborení na ostrove svätého Mikuláša – dnešné Lido – už boli nepokojní. Miestni im odmietali poskytovať jedlo, prípadne už dávno minuli všetky peniaze, čo si so sebou zobrali.

Mesto nakoniec uzavrelo dohodu s križiakmi, keďže sa pomaly schyľovalo ku koncu námornej sezóny: rytieri im pomôžu zbaviť sa silného konkurenčného mesta, dalmátskej Zary, dnešného Zadaru. Napriek varovaniam pápeža s tým rytieri súhlasili a zazimovali sa vo vyplienenej Zare. Benátčania ako – podľa pápeža – vinníci vyvraždenia kresťanského mesta si vyslúžili exkomunikáciu. Vylúčenie celého mesta z náruče cirkvi bol v tých časoch ojedinelý a hrozivý úkaz.

V Zare križiakov navštívil aj synovec byzantského cisára Alexia IV. Predstavil sa ako právoplatný nástupca trónu a požiadal križiakom o zosadenie svojho strýka. Odmenou za to malo byť dvestotisíc mariek, otvorenie obchodných ciest a sprístupnenie Čierneho mora, kam Byzantínci cudzincov púšťali len neradi. Križiacku časť dohody sa podarilo splniť: s pomocou obliehacích strojov – Benátčania ich naložili do lodí rozobraté ako skladačky – dobyli mesto a dosadili Alexia IV. na čelo krajiny. Jeho strýko ale ušiel z mesta s veľkou časťou mestských zdrojov: zobral so sebou vyše tisíc libier zlata a množstvo šperkov. Nový kráľ tak na splnenie svojich sľubov – a konečné vyplatenie zvyšnej časti benátskeho dlhu – začal po meste vyberať a taviť drahocenné predmety.

Miestnych to veľmi nenadchlo, mladého kráľa zavraždili a jeho nástupca odmietol sľuby predchodcu vyplatiť. Križiaci si ich preto vybrali sami – v roku 1204 mesto obsadili, vypálili a vyrabovali. Benátčania konečne dostali naspäť zvyšok križiackej dlžoby a na dôvažok vládu nad časťou mesta. Zvyšok si rozdelili francúzski križiaci spolu s takmer miliónom mariek, ktoré zničenie mesta vynieslo. Hoci Konštantínopol prežil ako srdce Byzantskej ríše až do polovice 15. storočia, keď ho dobyli osmanskí Turci, už nikdy sa nevrátil na výslnie spred roku 1204. Križiaci sa do Svätej zeme nakoniec nikdy nedostali, no pápež, vidiac množstvo zlata, klenotov a moc nad východným kresťanstvom, ich privítal späť do náručia cirkvi. Hriech vyvraždenia desaťtisícov kresťanov v žiare zlata vybledol.