Tak toto sa predsedovi Európskej komisie Josému Barrosovi a jeho kolegom celkom nevydarilo. Barrosova komisia, vlajková loď medzi únijnými inštitúciami, celkom rada a často zdôrazňuje, aká je otvorená k novinárom a akú transparentnú politiku s médiami vedie. Niečo pravdy na tom nesporne je, to treba uznať. O prístupe k informáciám i politikom, ako niekedy majú bruselskí novinári, by v niektorých kútoch našej planéty mohli ich kolegovia naozaj len snívať. K dokonalosti to má však i tak ešte ďaleko. Trochu rozpačitou pripomienkou tejto skutočnosti bolo stretnutie J. Barrosa s čínskym vicepremiérom pre ekonomické záležitosti Li Kche-čchiangom a spôsob informovania, respektíve neinformovania o ňom.
Podpredseda vlády najľudnatejšej krajiny sveta a čoraz vplyvnejšej veľmoci si navyše na stretnutie s vodcom eurokomisárskeho zboru i únijným prezidentom Hermanom Van Rompuyom vybral „zlý“ deň. Stretnutia sa totiž uskutočnili 3. mája, keď sa každoročne oslavuje Medzinárodný deň slobody tlače. S tou si však, ako je známe, komunistický čínsky režim hlavu práve neláme. Cenzúra a obmedzovanie novinárskej práce sú tam podobne bežné ako to, že v Európskej únii novinári môžu svojim lídrom relatívne bežne klásť niekedy i dosť nepríjemné otázky týkajúce sa ich postojov, sporov, aktivít či schôdzok, ktoré v rámci úradu zažívajú.
Na to pekinskí vládcovia nie sú zvyknutí. Neprekvapí teda asi, že to nemienia pri návšteve Bruselu podstupovať a že ani Li Kche-čchiang, ktorého označujú za možného budúceho premiéra Číny, od tejto politiky neustúpil. Hoci po významných stretnutiach s jedným z lídrov jednej z najmocnejších krajín sveta býva obvyklé, že predseda J. Barroso so svojím hosťom predstupuje pred prítomných a otázok chtivých novinárov, i keď niekedy len na malú chvíľu, tentoraz sa tak nestalo. Bohužiaľ.
„Na tango treba dvoch a toto je všetko, čo sme dokázali zariadiť,“ podotkla pred trocha pobúrenou tlačovou sálou komisie jej hovorkyňa Pia Ahrenkildeová Hansenová, keď vysvetľovala, že je povolené si J. Barrosa a jeho čínskeho hosťa len vyfotografovať, a nie jednému či druhému alebo ideálne obom naraz položiť pár otázok.
Proti vystúpeniu pred novinárov boli zrejme hlavne Číňania. Tí sa tiež vyjadrili, že kým pre Európanov je v podobných situáciách celkom bežné usporiadať tlačové besedy, pre nich to takýmto „zvykom“ nie je. Stretnutia s novinármi sa vraj konajú len niekedy, pretože zástupcovia Pekingu majú schôdzok s premiérmi či prezidentmi skutočne veľa.
Je však otázkou, prečo teda pred novinárov nevyšiel J. Barroso sám, keď sa jeho čínskemu náprotivku do jamy levovej nechcelo. Existuje možno nejaký diplomatický bontón alebo vari nejaké „vyššie dôvody“, ktoré predsedovi Európskej komisie v predstúpení pred novinárov zabránili. Lenže tie nikto poriadne neosvetlil. Práve v takýto deň a po rokovaní so zástupcom krajiny, ktorú únia opakovane kritizovala pre nedodržiavanie základných práv a potláčanie slobody tlače a vyjadrovania, je to prinajmenšom smutné.
Na rokovaniach sa vraj hovorilo o medzinárodnej politike a situácii v Sýrii či Iráne, blížiacom sa rokovaní G20, energetike i dlhovej kríze, ktorá úniu a hlavne eurozónu v poslednom čase pevne zviera. Je možné, že Číňania nejako pohrozili, že by v niektorých týchto pre úniu dosť dôležitých veciach mohli byť nejako menej prístupní, ak by nebolo po ich.
No komisia i celá únia chcú byť jedným z kľúčových svetových hráčov na ľudskoprávnom poli. Ako sa však potom zbaviť pocitu, že si niekedy nechávajú diktovať od zástupcov režimov, voči ktorým sa samy vymedzujú, čo majú či nemajú robiť? J. Barroso, samozrejme, ťažko môže vziať čínskeho viceprezidenta za ruku a násilím ho dotiahnuť o pár poschodí nižšie zo svojej kancelárie do tlačovej sály. No keby odhodil prehnanú politickú korektnosť či čo za jeho odmietnutím predstúpiť pred novinárov vlastne bolo, mohla by tým komisia, EÚ i on sám jedine získať. Ukázalo by sa totiž, že v deklarovanom boji za ľudské práva a základné slobody neustúpia ani o piaď, a aj partneri by ich po takomto udretí si do stola možno brali ešte o niečo vážnejšie.
Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.
Komentár vyšiel v aktuálnom vydaní týždenníka TREND 18/2012.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
