V rámci prepojenosti hovorí napríklad o dátach a internete (vďaka ktorým sú ľudia viac prepojení), ale aj o mestách. „Štát by mal umožniť ľuďom sa hýbať, aby napríklad jazdili za prácou. Mestá by sa potom nabaľovali na seba ako dediny. Máte to podobne aj na Slovensku – mnoho malých a stredných miest, ktoré sa nerozvíjajú, lebo nemajú dobré dopravné spojenie s centrom regiónu. V takom centre je práca a menším mestám práca chýba. Doprava by to všetko zlepšila.“
Ako ďalej dodáva, nie je potrebné hneď budovať rýchlovlaky, stačí postaviť základnú sieť prepojenú s okolitými krajinami a (konečne) dokončiť výstavbu vnútroštátnej siete diaľnic, ktorá je, podobne ako v Českej republike, vo výstavbe už niekoľko desaťročí.
Lukáš Kovanda nám v nedávnom rozhovore povedal, že tri hlavné trendy vidí v japonizácii, izraelizácii a uberizácii. Kde ich vidíte vy?
Pre mňa je to prepojenosť. Rádiu trvalo 38 rokov, kým si ho zaobstaralo päťdesiat miliónov ľudí. Televíziu malo päťdesiat miliónov ľudí už počas trinástich rokov. Facebook získal päťdesiat miliónov používateľov počas jedného roka. Hru Angry Birds si stiahlo päťdesiat miliónov ľudí za 35 dní...
Aké sú ďalšie podstatné trendy?
Ďalšie dôležité trendy sú potom urbanizácia a tlač peňazí.
Čo konkrétne máte v súvislosti s urbanizáciou na mysli?
V Európe sa v podstate zastavil rast. Jasné, HDP v niektorých krajinách mierne rastie, v porovnaní s minulosťou už ale takmer vôbec. Zdá sa, že sa to všetko pretočilo do Číny. Tam vznikajú mestá, tvoria sa rodiny, získavajú prácu, teda bohatnú a potom míňajú. Najväčšia urbanizácia prebieha v Číne a raz bude práve ona najväčšou ekonomikou sveta. Do roku 2025 bude 46 z dvesto top metropol lokalizovaných v Číne.
Podľa niektorých odhadov už Čína vo veľkosti HDP predbehla USA, čo by z nej urobilo najväčšiu ekonomiku sveta, v pomere na osobu ju však čaká ešte dlhá cesta.
To sú štatistiky, podstatné je to, že tam teraz prebieha to, čo predtým naštartovalo západ. Západ pôsobí, akoby mal záhaľku. Zatiaľ čo v Číne majú ducha kapitalizmu ako my predtým v devätnástom a dvadsiatom storočí, pokiaľ sme sa teda medzi sebou nemlátili.
Čo presne máte na mysli, keď hovoríte o záhaľke?
To, že sme vlastne strašne bohatí, skracuje sa pracovný týždeň. Viac si ceníme voľný čas a nemáme takú veľkú motiváciu pracovať, ako kedysi. Raz podľa mňa bude v Európe štandardom štvordňový pracovný týždeň. Smerujeme z podnikateľského ducha ako v 19. storočí k záhaľke. Raz to vybuchne, napríklad o päťdesiat rokov a potom to systém opäť naštartuje. Podobne ako v Číne.
Budúcnosť v Európe nevidíte veľmi optimisticky.
V roku 1900 bola Európa na ekonomickom vrchole, vládol v nej duch kapitalizmu. Európa mala podiel na svetovom HDP 34 percent, USA 16 a Čína 11 percent. Krajiny Európy budovali impériá, dobývali Afriku a Áziu, vďaka urbanizácii začali rasť budúce megamestá ako Londýn, Paríž či oblasť okolo Porýnia a Porúria. Do roku 2013 už mala Európa podiel len 16 percent a vládol v nej diabol kapitalizmu, záhaľka. USA mali podiel na svetovom HDP 19 a Čína 16 percent.
S tým, predpokladám, súvisí vami spomínané tlačenie peňazí, teda kvantitatívne uvoľňovanie zo strany centrálnych bánk.
Áno, tak sa tomu hovorí. Tým si predlžujeme pekné časy. Pôsobí to ale tak, že sa nakupujú dlhopisy, ktoré by sa inak nekupovali. Peniaze sa v systéme kumulujú, úspory ľudí banky a fondy tlačia späť do štátnych dlhopisov a tie už v mnohých krajinách nesú záporný výnos. Vďaka tlači peňazí nastal úplný previs dopytu po dlhopisoch. V podstate tiež intervencia ČNB je len tlačením peňazí (ČNB v Českej republike od konca roku 2013 intervenuje na devízovom trhu s cieľom udržať kurz českej koruny voči euru nad hranicou 27 Kč/EUR – pozn. redakcie).
Aké dopady môžeme očakávať?
Sú tri možnosti. Skončí sa to dobre – jediná cesta teraz je, aby EÚ tie peniaze, čo má z dlhopisov, vrazila do veľkých celoeurópskych infraštruktúrnych projektov, ako to robí Čína. Potom sa musíme modliť, aby sa pridal aj investičný dopyt firiem a spotrebiteľská dôvera, potom by mohla ísť mierne nahor inflácia a úrokové sadzby do normálu.
A čo ďalšie možnosti?
Skočí sa to zle – dve možnosti, a to buď šialená, alebo nulová inflácia. V prípade šialenej inflácie nastane znehodnotenie úspor, hlavne potom totálne straty pre majiteľov dlhopisov vrátane vášho penzijného pripoistenia (v rámci ČR je penzijné pripoistenie súčasťou tretieho piliera dôchodkového systému; druhý pilier fungoval od roku 2013 a v priebehu tohto roka sa ruší – pozn. redakcie). Zrazu sa peniaze natoľko roztočia, že centrálne banky ich nestihnú stiahnuť späť, aj keď razantne zvýšia úrokové sadzby a príde hyperinflácia.
V prípade nulovej inflácie ide o dvadsať-tridsať rokov ako Japonsko. Budú sa stáť rady na dlhopisy ako kedysi na banány, pretože inam tie peniaze za rovnakého rizika dať nepôjde. Banky zavedú mínusové sadzby. Ekonomiku to navedie ku stagnácii. Naše firmy začnú zaostávať tak ako Sharp, Sony, Mitsubishi alebo Sanyo. Dvanásť z top dvasať firiem sveta boli v roku 1995 z Japonska. Dnes už len Toyota.
Ktorý z týchto scenárov je najpravdepodobnejší?
To mi povedzte vy (úsmev). Začína to vyzerať na Japonsko. Záhaľka v kombinácii s tlačením peňazí a nakupovaním štátnych dlhopisov je japonský scenár. Nepovedieme si zle, stále budú večer v telke seriály, nebojte sa. Ale porastieme strašne pomaly alebo vôbec a zasekneme sa. Treba však dávať pozor, ďalej by prišlo, že štát raz bude najväčší zamestnávateľ a že na ministerstve financií bude vo výťahu pikolík stláčať gombíky poschodí, ako som to videl v Tokiu a za komunizmu...
Čo z vášho pohľadu môže ohroziť ekonomiku Slovenska?
Pre Slovensko bude dôležité, ako ekonomika zareaguje, keď bude v hlbokej recesii. Stať sa môže hocičo, napríklad keď by dve automobilky zatvorili svoje továrne. Tým, že máte euro, sa ukáže, či je vaša ekonomika pripravená prispôsobiť sa bez toho, aby jej pomohlo oslabenie kurzu. Bude to pre vás test, určite to ale Slovensku neprajem. Potom je potrebné, aby systém fungoval „schumpeterovsky“ (Joseph A. Schumpeter; ekonóm Rakúskej školy, autor teórie tvorivej deštrukcie – pozn. redakcie), aby na zanikajúcom odvetví dokázal vytvoriť nové, napríklad z naftových automobilov prejdete na elektromobily.
Aleš Michl (39)
Aleš Michl
Známy tiež ako Michliq, pôsobil počas štúdia na pražskej Vysokej škole ekonomickej ako novinár v Hospodářských novinách. Po škole sa stal poradcom českého ministra financií. Neskôr deväť rokov strávil v Raiffeisenbank ako investičný stratég. V súčasnosti je externým poradcom ministra financií ČR Andreja Babiša, radí mu v oblasti rozpočtu, deficitu a dlhu. Od minulého roka je členom poradnej rady fondu Y Soft Ventures, kde má na starosti budovanie vzťahov s novými investormi. Okrem toho nedávno oznámil a spolu s ekonómom Pavlom Kohoutom rozbieha vlastný investičný fond Quant, v ktorom chcú „natrieť prdel bankám.“ Je autorom knihy Průvodce světovou ekonomikou.
