Tentoraz sa k opozičným stranám pridali aj viacerí poslanci vládnej Republikánskej strany, ktorá má v parlamente nadpolovičnú väčšinu. Tá po masových protestoch a demonštráciách, ktoré nasledovali v celej krajine po nezvolení N. Pašinjana za premiéra 1. mája, avizovala, že do opakovanej voľby 8. mája nenavrhne svojho kandidáta a podporí toho, kto pre svoju kandidatúra získa podporu minimálne tretiny poslancov parlamentu. To sa N. Pašinjanovi podarilo vďaka podpore opozičných strán v parlamente.
Kroky k hlavnému cieľu
Masové protesty v Arménsku trvali takmer mesiac. Vznikli ako reakcia na oznámenie, že po zmene ústavného systému z prezidentského na parlamentný a prechode rozhodujúcich právomocí z prezidenta na premiéra na funkciu predsedu vlády kandiduje dovtedajší dlhoročný vládca krajiny, prezident a líder vládnej Republikánskej strany Serž Sargsjan.
Vzniklo teda podozrenie, že ústavný systém krajiny sa zmenil najmä preto, aby S. Sargsjan mohol ďalej vládnuť. Stará ústava mu totiž neumožňovala kandidovať na funkciu prezidenta po tretíkrát.
Jemu a jeho strane opozičné hnutie vyčíta vytvorenie korupčného systému, napojenie na oligarchov, stranícky klientelizmus, nefungujúce súdnictvo, slabé riadenie ekonomiky a najmä zhoršovanie životnej úrovne občanov.
S. Sargsjana parlament síce parlament 17. apríla zvolil za premiéra, pod mohutným tlakom „ulice“ však o šesť dní podal demisiu. Tým sa splnil prvý cieľ dobre organizovaných a vedených masových protestov.
Zvolenie N. Pašinjana za premiéra a ním sformovaná dočasná vláda sú naplnením druhého cieľa opozičného hnutia, ktorý vytvára predpoklady pre to hlavné: prípravu a organizáciu slobodných a demokratických predčasných parlamentných volieb. Ešte predtým však musí parlament schváliť programové vyhlásenie vlády N. Pašinjana.
Zahraničná politika: bez zmien?
N. Pašinjan neraz uviedol, že ním vedená nenásilná „zamatová revolúcia“ nemá žiadne geopolitické súvislosti ani inšpiráciu či podporu zo zahraničia. A že v prípade jeho zvolenia za premiéra sa v zahraničnej politike Arménska nič nezmení.
Bývalému prezidentovi S. Sargjanovi sa v zahraničnej politike dlho darilo hrať na obe strany – na stranu Západu i Moskvy a profitovať z toho. Keď však prišlo na lámanie chleba a Arménsko malo v novembri 2013 vo Vilniuse po vyše trojročnej príprave a pomoci Európskej únie podpísať asociačnú dohodu a dohodu o voľnom obchode s EÚ, S. Sargjan po návšteve Vladimira Putina v Moskve oznámil, že Arménsko vstupuje do Colnej únie s Ruskom, Bieloruskom a Kazachstanom (neskôr Eurázijskej hospodárskej únie).
Zdôvodnil to národno-bezpečnostnými záujmami krajiny, ktoré podľa neho, najmä v stále tlejúcom spore s bohatým petrodolárovým Azerbajdžanom o Náhorný Karabach, lepšie garantuje Moskva ako Brusel a Washington.
Novozvolený premiér N. Pašinjan napriek svojmu vyhláseniu o nezmenenej zahraničnej politike pre ruskú agentúru tass.ru uviedol, že jednou z priorít jeho vlády bude upevňovanie vzťahov s Európskou úniou, nový impulz vzťahom s USA a rozvoj spolupráce s Čínou a Indiou. Zopakoval, že na vzťahoch s Ruskom nemieni nič meniť.
