Horšou správou je reakcia šéfa americkej firmy Tima Cooka. Jeho argumenty sa dajú zhrnúť pár slovami: „vytvárame pracovné miesta, sú na nás naviazané ďalšie firmy, žiadny zákon sme neporušili, a preto nesúhlasíme, že by sme mali platiť riadne dane“.

V skratke ukázal vysokú mieru arogancie a nepochopenia potreby neobchádzať pravidlá a platiť dane rovnako ako ostatní bez ohľadu na jedinečnosť daného subjektu.

Niekoho môže škodoradostne potešiť, že aj „cool“ firma zo Silicon Valley sa mentálne zrazu vyrovná slovenskému privatizérovi z 90. rokov či škandálmi ovešanej finančnej skupine. Problém je, že niečo podstatnejšie takýmto ľuďom uniká. A síce, že sú spoluzodpovední za súčasnú „blbú“ náladu v spoločnosti.

Chudoba na historických minimách, ale..

Britský think tank The Legatum Institute si koncom minulého roka dal urobiť prieskum v siedmich krajinách sveta (Veľká Británia, USA, Nemecko, Brazília, India, Indonézia a Thajsko), aby zistil „čo si svet myslí o kapitalizme“. Závery stoja za pozornosť.

Napríklad existuje všeobecné presvedčenie, že svetovo najvýznamnejšie korporácie podvádzajú a „špinia“ si svoju vlastnú cestu k úspechu. Len desať percent respondentov vo všetkých siedmich krajinách uviedlo, že veľké firmy sú čisté. Rovnako väčšina súhlasí s výrokom, že chudobnejší sú stále chudobnejšími v kapitalistických krajinách. Väčšina Britov, Brazílčanov, Nemcov aj Američanov neočakáva, že ich deti budú bohatšie, vo väčšom bezpečí alebo zdravšie.

Pozitívne je, že aj napriek tomu si stále väčšina ľudí zo sledovanej vzorky myslí, že systém postavený na slobodnom podnikaní je lepší v boji proti chudobe než vlády.

Dostupné dáta im dávajú za pravdu. Podľa Svetovej banky sa vôbec po prvýkrát v histórii podiel chudobných na svetovej populácii dostal pod úroveň desiatich percent na konci roka 2015. Pomohla najmä industrializácia zo začiatku minulého storočia, ekonomický rast vo vyspelom svete po druhej svetovej vojne, integrácia východného bloku Európy do Západu a podobne. Výdobytky kapitalizmu.

Elity sa vzďaľujú

Lenže skutočnosť, že u ľudí prevláda názor, že veľkí hráči podvádzajú, je alarmujúca. O to horšie, keď sa ich názor stretáva so skutočnosťou.

Podľa washingtonského think tanku Economic Policy Institute nerovnosť príjmov sa za posledné štyri dekády v USA zväčšila. Rast produktivity a príjmov zamestnancov sa ešte na začiatku 70. rokov rovnal. Dnes je ten rozdiel takmer dvaapolnásobný v prospech produktivity. To má významný dopad na životný štandard ľudí. Následkom takéhoto vývoja býva miznúca stredná trieda.

Šéfka amerického Federálneho rezervného systému Janet Yellenová sa svojho času vyjadrila, že príjmové nerovnosti sú v Spojených štátoch najvyššie za posledných sto rokov. Keďže jednému percentu Američanov pripadne až 24 percent HDP, pričom v 60. rokoch minulého storočia to bolo len desať percent.

Ešte lepšie to v rozhovore pre TREND tesne po slovenských parlamentných voľbách opísal ekonóm American Enterprise Institute Dalibor Roháč. Upozornil na knihu Charlesa Murraya Coming Apart: The State of White America, ktorá sa pozerá na prehlbujúcu sa sociologickú a intelektuálnu priepasť medzi americkou elitou a bežnými ľuďmi. „V 60. rokoch mala krajina spoločné záchytné body. Či bol človek robotník v továrni alebo profesor na Harvarde, tak jedol zhruba to isté jedlo, pil takú istú značku piva a pozeral rovnaké televízne programy. Dnes sa elita v rôznych smeroch oddelila a so zvyškom populácie si má toho čoraz menej čo povedať. Tento jav vidíme stále viac v západnom svete a aj na Slovensku,“ komentoval D. Roháč.

Veľkí môžu

Prípad Apple je klasickým príkladom, keď silný hráč využil svoje meno, veľkosť, finančnú sebestačnosť (má hotovostnú rezervu cez dvesto miliárd dolárov), aby sa dohodol s lokálnymi politikmi. Nie je jediný. Vysvetľovať svoju politiku neplatenia daní musia neustále ďalší technologickí giganti Google či Facebook.

Ten vzorec je pritom stále rovnaký. Firma si vyberie krajinu s najlepšími daňovými podmienkami. A potom tam „vyváža“ svoje zisky z ostatných štátov, kde pôsobí, napríklad v rámci Európskej únie. Pokiaľ ide o správanie v medziach všeobecne platných pravidiel (tie sú väčšinou rovnaké všade na svete), hovoríme tomu transferové oceňovanie. Napríklad, matka firmy so sídlom v Írsku poskytne právnické služby svojej dcére na Slovensku. Aby bolo všetko v poriadku, cena za poskytnuté služby musí byť na trhovej úrovni. Hneď ako sa prepáli, vzniká automaticky podozrenie z podvodu. Pretože je to jeden zo spôsobov ako sa firmy snažia nezákonne vyvážať zisk do krajín s nižším daňovým zaťažením. Toto je aj príklad Apple, ktorý vyvážal zisky zo svojich prevádzok v Európe do Írska. Problém je to o to väčší, že tam si vyloboval de facto nulovú daň.

Špekulantom často nahráva fakt, že každá krajina v Európe má iné pravidlá, iné výnimky. To zaručuje väčší manévrovací priestor. Spomeňme si len na nadnárodnú megakauzu Panama Papers zo začiatku roka, ktorá odhalila firmy a ľudí ale aj samotný spôsob obchádzania daňových povinností.

Tých príkladov je požehnane aj zo Slovenska. Stačí sa pozrieť na adresy matiek slovenských finančných skupín a iných väčších firiem aj z blízkosti politiky. Daňové raje sa stali už pravidlom.

A nielen to. Prípady, keď slovenskí oligarchovia a záujmové skupiny profitovali vďaka svojej veľkosti a kontaktom na politikov, sú, bohužiaľ, neoddeliteľnou súčasťou našej novodobej histórie.

Tiež nemožno opomenúť praktiky investorov spoza hraníc, ktorých handlovanie s politikmi vyzerá väčšinou takto: „Buď dostaneme toto a toto, alebo ideme inde.“ Jednoducho, stalo sa pravidlom, že tí veľkí a vplyvní môžu. Môžu veľa.

Utesniť diery, inak to nepôjde

Maximalizácia zisku, čo je hlavným motorom podnikania, musí mať pritom svoje hranice. Ak vlastníci firiem a ich manažmenty sú schopní urobiť pre dosahovanie ziskov čokoľvek, musia existovať jasné, zrozumiteľné, tvrdé a vymáhateľné pravidlá pre všetkých. Dnes je to síce utópia, ale najlepším možným riešením je, aby Európa postupne začala zjednocovať svoje daňové nastavenia a mantinely tak, aby sa automaticky zúžil priestor pre špekulantov v trendy rolákoch či na mieru ušitých oblekoch.

Musí byť dodržiavaná elementárna spravodlivosť. Toto je priorita. Aj kvôli rozpočtom, ale najmä pre zachovanie demokratickej spoločnosti.

Ak zavrieme oči pred tým, že tí silnejší sú dnes rovnejší než tí slabší, sami tým nahráme nebezpečnému populizmu. Malo by byť v záujme veľkých firiem a aj kompetentných politikov, ktorí sú dnes v drvivej väčšine spolupáchateľmi, aby im spoločnosť bola naklonená. Hneď ako stratia dôveru (čo sa už začína diať), prehru pocítime všetci. Ale oni s veľkou pravdepodobnosťou ako prví.