Rozbombardované ukrajinské mestá a mŕtvoly detí v ruskej televízii neukazujú. Statoční mladí ľudia v Rusku, ktorí protestujú proti vojne sú bití a zatýkaní, zatiaľ čo väčšina ľudí mlčí – nekonajú sa žiadne masové protesty, žiadne štrajky, píše pre The Guardian spisovateľ Michail Šiškin, jediný autor, ktorý kedy vyhral cenu Russian Booker. Bolí ho vidieť, že veľa z jeho spoluobčanov podporuje vojnu proti Ukrajine: na okná svojich áut a domov si namaľovali „Z“.
Ruská televízia teraz dookola vysiela rozhovor so slávnym hercom Sergejom Bodrovom, ktorý je v Rusku kultovou osobnosťou. „Počas vojny človek nesmie o svojich vlastných hovoriť zle. Dokonca ani vtedy, ak nemajú pravdu. Ani vtedy, ak tvoja krajina vo vojne nemá pravdu, ani vtedy by si o nej nemal hovoriť zle,“ hovorí herec. A to aj podľa autora robia, sú ochotní podporovať „svojich vlastných“ aj keď strieľajú na Ukrajincov.
Rozdiel je v zmýšľaní
Moderný svet od väčšiny Rusov delí revolúcia, tá najdôležitejšia pre ľudstvo: prechod zo zvrchovanosti kolektívneho vedomia na uprednostňovanie jedinca. Ľudia sa tisíce rokov stotožňovali s kmeňom a boli úplne závislí od vodcu svorky – náčelníka, chána, cára. Podstatne odlišný spoločenský poriadok, v ktorom je jedinec slobodný, sa začal objavovať len v posledných storočiach.
Táto obrovská medzera v civilizácii ešte nebola preklenutá. Toto je podľa Šiškina dráma jeho vlasti: malý počet jeho krajanov je pripravený na život v demokratickej spoločnosti, no ohromujúca väčšina sa stále klania moci a prijíma tento dedičný spôsob života.
Ak je v priebehu generácií vyhladený každý, kto myslí sám za seba, tak jediné kvality, ktoré pretrvajú, budú mlčanie a spokojnosť s úradmi. „Môžeme týchto ľudí viniť, ak to bola ich jediná stratégia prežitia? Kde dnes končia tí, ktorí neostali ticho?“ pýta sa autor, no zároveň odpovedá, že idú do väzenia alebo emigrujú než bude príliš neskoro.
Demokracia vždy zlyhala
Boli dva pokusy zaviesť v Rusku demokraciu, no oba zlyhali. Prvá ruská demokracia z roku 1917 trvala len zopár mesiacov. Druhá, z 90. rokov 20. storočia, trvala niekoľko rokov, no s veľkými ťažkosťami. Autor píše, že vždy, keď sa jeho krajina snažila vybudovať demokratickú spoločnosť zriadením volieb, parlamentu a republiky, tak sa ocitla v totalitnej ríši. Vedie diktátorstvo a diktátor k populácii otrokov alebo vedie populácia otrokov k diktátorstvu a diktátorovi, pýta sa Šiškin.
Hitlerovmu Nemecku sa podarilo dostať zo začarovaného kruhu diktátorstva. Nemci sa naučili veľa, pokiaľ ide o to, ako sa vyrovnať s minulosťou a zmieriť sa s vinou. Takisto boli schopní vybudovať demokraticky orientovanú spoločnosť. Prerob ich národa však bol podmienený úplnou, zdrvujúcou vojenskou porážkou. Aj Rusko potrebuje túto nultú hodinu, myslí si autor. Nový demokratický štart v Rusku nie je možný bez toho, aby pykalo a uznalo si národnú vinu.
Je to na pleciach Rusov
V Rusku neprebehla žiadna „destalinizácia“ a s komunistickou stranou neprebehli žiadne norimberské procesy. Osud Ruska teraz závisí od „deputinizácie“. Tak, ako „ignorantskému“ obyvateľstvu Nemecka ukazovali v roku 1945 koncentračné tábory, tak je potrebné ukázať „ignorantským“ Rusom zničené ukrajinské mestá a mŕtvoly detí. „My, Rusi, si musíme otvorene a smelo priznať našu vinu a žiadať o odpustenie,“ píše Šiškin.
Ani NATO, ani Ukrajinci nemôžu „deputinizovať“ Rusko. Podľa autora si krajinu musia upratať Rusi samotní. Po vojne svet pomôže Ukrajine so znovuvybudovaním sa. No Rusko bude v hospodárskych troskách. Krach ríše bude pokračovať v plnej sile. Ďalší ľudia a regióny budú nasledovať príklad Čečencov v snahe o nezávislosť. Ruská federácia sa rozpadne, tvrdí autor.
Kto sa pričiní o zmenu?
Šiškin sa pýta, či sa demokracia môže založiť bez rozhodujúcej masy obyvateľov, bez vyspelej občianskej spoločnosti. „Krásne Rusko budúcnosti“ (motto Alexeja Navaľného) by malo začať slobodnými voľbami. No kto ich uskutoční, a podľa akých pravidiel? Obyvateľstvo, ktoré dúfa v benevolentného cára nemožno zmeniť na zodpovedných voličov v priebehu hodiny. A kto zavedie demokratické reformy? Úradníkom, ktorí sa počas Putinovho režimu poškvrnili korupciou a zločinom, nesmieme dovoliť vybudovať nový štát, myslí si autor a dodáva, že sú poškvrnení úplne všetci.
Svet volá po „ruskom Norimbergu“. No kto v Rusku zorganizuje a vykoná tieto súdne konania? Kto vykoná toto veľké prehodnotenie minulosti? Kto odkryje zločiny a potrestá vinníkov? Vinníci samotní? Na všetky tieto otázky hľadá autor odpoveď. Dodáva, že človek môže Putina odstrániť a nahradiť, no ako človek zrazu nahradí milióny skorumpovaných úradníkov, príslušníkov žoldnierskej polície a pritakávajúcich sudcov?
Jedinou cestou vpred pre Rusko je dlhá a bolestivá obroda. Všetky tieto sankcie, chudoba a medzinárodné zavrhnutie nebudú podľa autora tým najhorším, čo ich postretne. Oveľa horšie by bolo, keby v ruských ľuďoch neprebehla žiadna vnútorná obroda. Putin je symptómom, nie chorobou, uzavrel Šiškin.