Tvrdí, že keď sa 3D tlač živými bunkami stane komerčne použiteľnou, pôjde o rozvoj porovnateľný s rozmachom pri prvej priemyselnej revolúcii. A že slovenská veda potrebuje spravodlivý systém oceňovania vedcov, lebo ten dnešný umožňuje prežívať aj servilným a iba formálne vykazujúcim činnosť.
Ste priekopníkom 3D tlače v medicíne a inovácie štúdia na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. V čom spočíva inovácia, ktorú presadzujete?
Zhmotňujeme veci z virtuálneho sveta. Zhmotňovanie, teda 3D tlač, nám prišla veľmi vhod. Už dlhšie sa v medicíne pracuje vo virtuálnom prostredí - na počítačoch, plánuje sa liečba založená na digitálnych záznamoch pacienta, robia sa simulácie. Funguje to takto už pomaly desaťročie. Nám sa podarilo vďaka 3D tlači posunúť vpred, vystúpiť z tohto virtuálneho sveta do sveta hmotného a popritom vytvoriť akoby nový typ lekára s novým setom zručností, o ktorých som presvedčený, že by ich lekár mal ovládať.
V čom tieto nové zručnosti spočívajú?
Analýzy pacientov máme v počítači, máme digitálne skenery, digitálne 2D a 3D fotografie. Študentom však chýbala schopnosť lepšie narábať s týmito dátami, segmentovať záznam či modelovať 3D objekt. Toto modelovanie je dnes pre našu medicínu cudzí pojem, ktorý sa u nás neučí s tým, že patrí inam. Mne to príde tragické. Akoby sme povedali, že lekár nemusí ovládať prácu s počítačom, veď to sa učí inde, alebo zákony veď nie je právnik, že na to bude mať človeka. Je to nezmysel. Tak ako musí lekár vedieť čítať, písať, urobiť si základnú excelovskú tabuľku, bude raz potrebovať aj tieto zručnosti. Na to sme sa zamerali, študentov to mimoriadne nadchlo a pred štyrmi – piatimi rokmi sme začali na vlastnú päsť v tejto oblasti bádať a fungovať.
Čo dokáže 3D tlač v medicíne v súčasnosti a čo napríklad o desať rokov?
Pre mnohých nepredstaviteľné veci. Je to zároveň ťažké odhadnúť. Ak by som bol skeptik, povedal by som, že posun bude významný pre mnohé špecializácie. Ak by som bol optimista, tak by sme sa s výhľadom dvadsiatich rokov už bavili o tlači buniek a orgánov na rutinnej báze pre bežných ľudí. Ťažko odhadnúť, čo sa bude najbližšie desaťročie diať. Dnes spoločnosť skutočne očakáva objavy či možno až zázraky, niečo čo bude historický posun vpred, zvýši kvalitu života a dĺžku dožitia v zdraví. Je známe, že síce žijeme relatívne dlho, ale nie v zdraví, teda nie kvalitne a produktívne. Biotlač alebo tlač bunkami má pre zmenu tohto stavu najväčší potenciál, už dnes sú úspešné mnohé projekty tlače bunkami a dopad na spoločnosť bude bezprecedentný.
Andrej Thurzo Zdroj: Maňo Štrauch
Vedci v USA už vytlačili funkčnú časť ľudského ucha tvoreného zo živých buniek a biologicky rozložiteľných plastických materiálov, testovalo sa na myšiach a výsledky sú veľmi dobré. Čo sa v medicíne stane, ak to naozaj bude fungovať?
Toto nie je až taká novinka, lebo napríklad chrupavkami sa zaoberajú už asi dekádu. Chrupavka, ktorá je aj v uchu, je veľmi vhodná ako typ buniek, nevyžaduje takú mieru zásobenia živinami ako iné orgány, preto je veľmi vďačná na bioprinting a rekonštrukcie. Ale môže sa stať, že sa zmení medicína ako taká, teda segment, kde sa lekári snažia rekonštruovať poškodené tkanivá. Tento typ biotlače by mohol medicínu posunúť tak, že od určitej miery poškodenia sa choré tkanivá prestanú zachraňovať a nahradia sa novým tkanivom vlastným tomu človeku, teda z jeho buniek.
Lekári teda budú vedieť vyrobiť človeku náhradné tkanivo alebo orgán?
Rozlíšme tkanivo a orgán. Orgán je komplexnejšia štruktúra zložená z viacerých tkanív. Zoberme si popáleniny a najjednoduchšiu úroveň tkaniva – povrchovú vrstvu kože. Tlač – bioprinting vrstiev kože je možná už aj dnes, robí sa, dokonca sa pre testovanie liečiv už tlačia malé obličky či malé pečene, tieto veci už boli v minulých rokoch aj publikované. Otázka je, čo sa stane z pohľadu medicíny, ak sa biotlač dostane na ekonomicky dostupné úrovne a bude teda dostupná aj pre „bežnú“ medicínu. Veľmi drahé liečby stratia svoje opodstatnenie a podporu, bude ľahšie nahradiť tkanivo, než ho liečiť. Samozrejme, pribudnú etické aspekty aplikovaného bioprintingu. Nejde len o regeneratívnu medicínu, ktorá zažije rozmach. Časť odborníkov pochopí potenciál bioprintingu pri zdokonaľovacích estetických zákrokoch, pri ktorých nepôjde o náhradu chorého tkaniva, ale o skrášlenie. Napríklad biotlač vlasových folikulov.
Pôjde o biotlač tkanív, ale bude neskôr možné tlačiť aj orgány?
V podstate áno. Ak už teraz vieme tlačiť lokálne menšie štruktúry, tak vytlačiť z nich orgán je už len nadstavba, je to o zložitosti vykonania malého kroku v sekvencii. Každý orgán je zložený z množstva rôznych tkanív potrebuje nervy a hlavne cievy pre zásobenie živinami. Čím jednoduchší orgán, tým je to ľahšie. Zjednoduším to – dnes vieme tlačiť v niekoľkých vrstvách, je len otázka času, kým dokážeme tlačiť zložitejšie štruktúry. Nie je to otázka technologická, teda či, ale kedy.
Ide pri 3D tlači podľa Vás o prevrat v medicíne?
Dnes technologický vývoj počítačov, áut, vecí, ktorými sme obklopení, je spotrebiteľom vnucovaný. Firmy ich presviedčajú, že potrebujú širší monitor, väčšiu obrazovku, ešte väčšiu uhlopriečku, dopyt je často až umelo živený. Pri regeneratívnej medicíne je to úplne opačne. Dopyt je extrémny, pacienti sú chorí, majú umrieť, chcú žiť. Existuje taký dopyt, že ani nevieme odhadnúť, aký potenciál táto oblasť skrýva. Som presvedčený, že tento dopyt je silnejší ako čokoľvek iné, čo sa teraz technologicky vyvíja a keď príde prvý reálne komerčne použiteľný krok, tak dostane tá oblasť takú pozornosť a podporu, že rozvoj bude porovnateľný s rozmachom pri prvej priemyselnej revolúcii.
Čiže sa pokojne môže stať, že v budúcnosti bude 3D tlačiareň bežnou výbavou nemocnice?
Je to možné, ťažko si dnes predstaviť to detailné riešenie, keďže aplikácií je mnoho. Možno sa ukáže výhodnejšie pre nemocnicu, aby jej to nejaký subjekt dodával. Tiež záleží na tom, či sa bavíme o bioprintingu alebo bežnej 3D tlači, ktorá nevyžaduje žiadne špeciálne priestory či materiály. Ale napríklad v zubnom lekárstve môže byť bežná 3D tlačiareň výbavou ambulancie. Je nepraktické pre nás si niečo tlačiť mimo, ak ide o jednoduchý model zubov z plastu, ale ak ide o bioprinting vyžadujúci superčisté priestory, je možné že vzniknú centrá, ktoré ho budú realizovať.
Možno do budúcna 3D tlač považovať za adekvátnu náhradu transplantácie?
Nemyslím si, že adekvátnu. Myslím si, že je to niečo lepšie. Transplantácia obsahuje niečo cudzie a je tam stále riziko, že dôjde k odvrhnutiu transplantátu, váš imunitný systém ho identifikuje ako niečo cudzie. Potom sú často potrebné zásahy, ktoré ovplyvňujú váš imunitný systém, aby transplantát neodvrhol, oslabujú ho. Biotlač má silu v tom, že sa bavíme o tlači nie nejakými bunkami, ale vašimi vlastnými bunkami. Dostávame sa do plnohodnotnej náhrady bunkami priamo z daného pacienta, takže by nemalo dochádzať k nežiaducej imunitnej reakcii.
Ako sa odoberajú bunky?
Odoberiete nejaké menšie množstvo buniek, potom sa namnožia. To je jeden bod, o ktorý sa opierajú kritici biotlače nakoľko bunky je po odobratí potrebné namnožiť. Odobratie buniek môže mať podobu najjednoduchšieho steru z ústnej sliznice až po liposukciu, kde sa z odobratého tuku odlíšia užitočné bunky od neužitočných.
Mohol by bioprinting naraziť na legislatívny problém?
Tak na Slovensku by sa dal legislatívny problém nájsť snáď všade, lebo kto hľadá, nájde. Treba jednoducho vysvetliť, že nejde o klonovanie človeka. Ide o tlač bunkami daného človeka. Akoby vám zobrali kožu z jedného miesta a aplikovali na druhé, čo sa už dnes aj deje. Akurát je ten proces trošku sofistikovanejší a rozbitý na malé drobné bunky.
Môže mať takáto liečba aj nežiaduce účinky? Skúma to už niekto?
Vo svete to skúmajú, na Slovensku máme Spoločnosť pre regeneratívnu medicínu, ktorá sa tejto problematike venuje naprieč všetkými zameraniami medicíny. Združuje rôznych špecialistov, ktorí vidia v regeneratívnej medicíne potenciál. Rieši aj etické aspekty. Z tejto platformy by mohla vzniknúť spätná väzba pre zákonodarcov.
Ako ste študentov na bratislavskej medicíne prilákali k 3D tlači?
Začalo to vyhlásením niekoľkých diplomových tém, zapisujú sa na ne štvrtáci a pracujú na nich od štvrtého do šiesteho ročníka. Mali tri roky na to, aby sa venovali nejakej odbornej téme. My sme si vybrali 3D tlač, lebo stomatológia, ktorej sa venujem aj ja, má k tomu veľmi blízko. Prepája technologickú časť sveta s reálnou klinickou praxou. Pre mňa bolo prekvapujúce, že sa do toho pustilo aj veľa medikov zo všeobecného lekárstva a sústredili sa na oblasť bioprintingu - 3D tlače živými tkanivami, teda na prelomové oblasti. U nás na fakulte ťažko hľadali partnera. Našťastie našli biológov, genetikov, začali sa vzájomne vyhľadávať a pomáhať si. Dostávali sme sa so študentmi k zhmotňovaniu unikátnej anatómie kostí, štruktúr nádorov a záznamov z CT, naučil som ich ako sa taký záznam extrahuje a ako z neho vytvoriť 3D model. Toto ich nadchlo, motivovalo ďalej a posúvalo sa to na ďalšie skupiny. Mnohí študenti bádajú po nových myšlienkach a strhávajú ostatných. Podarilo sa nám sformovať veľkú skupinu skutočne inovatívnych medikov.
3D tlači sa vedci venujú už dlhšie. Na akej technickej úrovni ste vy so svojimi študentmi?
Istú dobu sme boli na špičke technologickej vlny. Teraz už cítiť, že 2000-eurové low-costové tlačiarne, ktoré sme vyhrali v rôznych súťažiach, nám nestačia na to, aby sme so špičkou držali krok.
Je 3D tlač samostatným predmetom na bratislavskej medicíne?
Od nového školského roku, teda od jesene, by sme mali už mať voliteľný predmet 3D tlač v zubnom a vo všeobecnom lekárstve. 3D tlač medzi predmety na tejto škole patrí. Je povinnosťou univerzít byť Mekkou pokroku a učiť nové postupy.
Aká je odozva vedenia fakulty? Inovátori to vo verejnom sektore na Slovensku zväčša majú veľmi ťažké.
Je to otázka diplomacie ako to podať, aby tento posun uznávaní kolegovia nevnímali ako ohrozenie .
Pomáha Vám fakulta? Napríklad zohnať peniaze na lepšiu techniku?
Lacné tlačiarne, ktoré teraz máme, sme si zohnali sami cez drobné projekty a granty. Teraz sme v rozvojovej fáze a potrebovali by sme skutočne veľkú investíciu. Je to veľmi ťažké, keďže podporu z eurofondov nemožno efektívne čerpať v Bratislavskom kraji. Existujú iné štátne podpory, ale je veľmi zložité publikovať výskum z 3D tlače, ak ešte nemáte základnú infraštruktúru – poriadnu 3D tlačiareň. Projekt by ste potrebovali na vybudovanie infraštruktúry, ale nedostanete ho, pretože nemáte v tejto oblasti publikácie. Je to teda začarovaný kruh. Kolegovia z iných miest, s ktorými sme boli kedysi na rovnakej štartovacej čiare, už momentálne chvátajú vďaka eurofondom vpred, majú špičkové tlačiarne, ktoré dokážu tlačiť biokompatibilnými materiálmi a podobne.
Vás, priekopníkov a inovátorov 3D tlače v medicíne, vďaka eurofondom nakoniec predbehli fakulty v iných krajoch?
Áno.
Andrej Thurzo Zdroj: Maňo Štrauch
Koľko stoja 3D tlačiarne, ktoré máte a koľko také, ktoré by ste potrebovali?
Máme aktuálne šesť tlačiarní v cene asi 2000 eur a jednu približne 3000 eurovú. To, čo by sa nám teraz zišlo, stojí okolo 60 až 80 tisíc eur. Je to 3D tlačiareň, ktorá vie tlačiť s veľmi vysokou presnosťou rôzne typy živíc a vieme to na fakulte použiť na rôzne typy výskumných prác v zubnom aj všeobecnom lekárstve.
Zaujíma ma prepojenie školy s praxou. Spolupracujete s nemocnicami?
Viacerí šiestaci sa spojili s lekármi a vytvorili miniprojekty, napríklad vytlačili 3D model veľmi komplikovanej fraktúry pred plánovanou operáciou pacienta, takže chirurg sa mohol dôkladne na operáciu pripraviť. My sme technológie veľmi rýchlo dostali do praxe, prišiel dopyt od reálneho lekára, už sú ukončené desiatky takýchto úspešných spoluprác. Máme piataka, ktorý vytlačením 3D modelu srdca pre primára z detskej nemocnice pomohol zachrániť život dvojtýždňovému dievčatku.
Aké sú náklady na 3D tlač takéhoto modelu srdca?
Jedna vec je materiál a druhá reálna práca za virtuálnym modelom a podobne. Materiálovo sú náklady relatívne malé, ale keď zarátate tlačiareň a prácu, je to drahšie. Prvé modely trvalo vyrobiť desiatky hodín, neskôr sa procesy zabehali a ide to oveľa rýchlejšie. Aktuálne sa tá suma pohybuje okolo 300 eur.
Je to menej ako v zahraničí?
Je to výrazne menej, pri niektorých aplikáciách predoperačných šablón či scaffolds aj desaťnásobne menej.
Vaši najlepší študenti musia byť vo veľmi frustrujúcej pozícii – s hlavou plnou nápadov a zlepšení, ktoré nedokážu zrealizovať, lebo na to nemajú lepšie materiálne podmienky – uvažujú o svojej budúcnosti. Veríte že zostanú na Slovensku?
Pred pár rokmi by som vám ešte povedal, že určite pôjdu do zahraničia, ale myslím si, že dnes sa už aj na Slovensku vytvára prostredie, ktoré by ich dokázalo udržať a podporiť. Sú tu rôzne skupiny, ktoré vedia identifikovať talent a vedia takého človeka získať a investovať doňho. Máme množstvo šikovných študentov šiestakov v podobnom stave frustrácie, aký opisujete. Sú tu skupiny súvisiace so zdravotníctvom a podnikaním, ktoré dokážu zaplatiť takéhoto človeka. Škoda, že takej podpory nie je schopný štát. Finančníci vedia oceniť potenciál, nápad a hlavne ho vedia využiť aj komerčne. Tento študent sa stáva súčasťou ich tímu, čo je škoda, lebo štát oňho prichádza. Všetky patenty tak ostávajú súkromnej spoločnosti.
Ako sa pripravuje 3D model srdca. Aké sú podklady?
Modely sŕdc študenti modelovali pre detské kardiocentrum a primára Mateja Nosáľa, ktorý nás stretol na konferencii, kde sme predstavovali 3D tlačiareň. Ujal sa toho študent, vtedy 3. ročníka Tomáš Havran, ktorý túto spoluprácu ďalej rozvinul. Keď sa naučil ako sa segmentujú dáta z CT záznamu toho srdiečka, vytvoril 3D model, vytlačenie už bola jednoduchšia technická záležitosť. Najdôležitejšia je tá časť za počítačom, ktorú ale nemôže robiť technik, lebo by musel ovládať kompletnú anatómiu a jej špecifiká.
Teda ani 3D tlač v medicíne nemôže robiť každý?
Som presvedčený, že by to mal robiť práve niekto znalý anatómie. Rozumieť, kde končí anatómia daného orgánu a kde sa už začína ďalší orgán, rozlíšiť tkanivá, vie lekár. Mnohí to chceli tiež robiť, ale nerozumeli kontextu. Preto som presvedčený, že to patrí do zručnosti medika. Bojujeme už roky, aby sme to presadili na lekárskej fakulte, lebo takéto spracovanie dát, ktoré pri novších softvéroch nezaberie ani veľa času, by mál robiť lekár.
Slovenskí vedci, ktorým sa darí, sú na Slovensku momentálne zriedkavým úkazom a raritou. Mnohí podľahli tlaku ponúk a odišli do zahraničia. Prečo ste vy zostali na Slovensku?
Je to osobná otázka. Ja som dlhodobo odmietal akceptovať stav, že to podstatné sa naučíme až v praxi. Často skloňovaný výrok na fakulte. Je to nezmysel, to nemôže byť, že niekto strávi šesť rokov na univerzite, ale to podstatné sa naučí až v praxi. Je našou povinnosťou prostredia, v ktorých sa vyskytujeme, aj zdokonaľovať. Neprestať bojovať s veternými mlynmi. Aj keď je to ťažké, keď okolo vás sú ľudia, ktorí idú iba za kariérou v podobe drobnej politickej práce. Ťažko súťažiť s takýmito ľuďmi, ktorí nevytvárajú niečo nové. Na Slovensku sú mnohé prostredia takýmito typmi ľudí prešpikované, darí sa im, baví ich to tam, nemajú problém s tým, že nič nevytvorili a nemali vlastné nápady. Mne sa veľmi ťažko s takýmto niečím bojuje. Píšem po nociach projekty, budujeme pracoviská, študenti sú nadšení a motivovaní. Na učiteľa máme normatív štyroch diplomantov, ja ich mám 36. Viera, že niečo sa musí zmeniť – zlepšiť, Vás vie dlho udržať pri živote aj v úplnej mizérii.
Stíhate to?
Nie, ale napriek tomu, aspoň podľa vyjadrení študentov, ich to baví, dostávajú nadštandard a sú nadšení. Mnohí potrebujú len stimul a základné know-how, svoj projekt si vybudujú sami. Venujem sa presadzovaniu inovácií na fakulte už desať rokov a mal som už niekoľko fáz, keď som to chcel vzdať. Posledné, čo nás ťahá, je „drive“ od študentov. Dosahujú úspechy. Sú nadšení. Verím, že budú Slovensko obohacovať a bola by veľká škoda, keby ho opustili. Nie je to vždy o peniazoch, často je to o myšlienkach, prostredí, o tom či vám niekto škodí alebo pomáha. Často by nám stačilo, nech nás nechajú tak a ideme vpred. Teraz všetci s podporou eurofondov idú vpred, my zostávame na mieste.
Prečo podľa vás nefunguje podpora vedy na Slovensku tak ako by mala? Mimo Bratislavy sú drahé prístroje a často nevedia zohnať ľudí. V Bratislave sú ľudia a nemáte prístroje.
Jednoznačne je to nezmysel. My ako univerzita z toho nemáme nič, že v Bratislave má sídlo ESET a iné úspešné firmy, ktoré zvyšujú HDP danej oblasti, ale práve pre vysoké HDP nemôže Bratislava čerpať eurofondy. Ako univerzita máme rovnako rozpadnutú infraštruktúru ako mali iné univerzity na Slovensku. Teda diferencovať od bohatosti kraja podporu univerzity je nezmysel, nám sa toho bohatstva firiem, ktoré si v Bratislave zriadili sídlo, nedostáva.
Aká je vaša predstava o ideálnom funkčnom systéme podpory vedy?
Treba nastaviť pravidlá férovo tak, aby sa oplatilo mladým vedcom venovať sa vede a okrem dobrého pocitu mali aj iné ocenenia a s nimi súvisiacu motiváciu nielen ostať vedcom, ale ísť vpred. Ak publikujete, vymyslíte či vybudujete niečo, aby to bolo spravodlivo ocenené... Aby vaše ocenenie nezáviselo od konexií či niekoho priazne a nevyžadovalo konskú dávku servility. Dnes vedec bežne trávi kopec času zháňaním financií pre svoj výskum, potom trávi čas množstvom zbytočných úkonov, ktoré mu uberajú z tvorivého času.
Nemyslím že ideálny systém podpory vedy treba vymýšľať, nepochybne niekde v zahraničí existuje - taký, ktorý by bol na naše podmienky vhodný. Jeho implementácia by pravdepodobne narazila na odpor tých, ktorí súčasný systém považujú za dobrý a vyhovuje im. A keďže navodiť patovú situáciu je na Slovensku ľahšie než niečo zmeniť, ostane status quo. Nielen vedecko-akademický systém je plný „zombiekov“ iba formálne vykazujúcich činnosť, inteligentných ľudí, ktorí pochopili pravidlá toho matrixu a sústredia sa na vykázanie potrebných výstupov a nevyhnutnú politickú aktivitu pre udržanie seba na danom poste. Ich činnosti chýba duša. Človek, ktorý pracuje a naplno sa venuje študentom, vede a všetkému tomu okolo nedokáže v tomto systéme konkurovať človeku, ktorý sa sústredí len na to, aby si budoval a upevňoval svoju vlastnú pozíciu, to platí aj pre iné oblasti.
Dokáže sa podľa Vás na Slovensku talentovaný a šikovný človek uživiť len učením na fakulte?
Jednoznačne nie. Teda samozrejme záleží na tom, či ho neživí niekto iný, či nedostal byt od rodičov alebo inak nie je zabezpečený bez potreby splácať hypotéku a podobne. Mnohí moji kolegovia majú viaceré rôzne úväzky – v nemocnici, kde liečia a popri tom učia a takto vyskladajú nejaký plat, ktorý je udržateľný pre mladého človeka. Mnohí mladí učitelia učia na viacerých školách a nerobia to pre „spestrenie“ života, ale z reálnej potreby pokryť životné náklady. Problém je potom nielen v hroziacom vyhoretí, ale aj v tom, že robíme také množstvo vecí, že to negatívne vplýva na ich kvalitu. Paradoxne, ak je skutočne šikovný či talentovaný, morózny systém ho ubíja a na rozdiel od nešikovného takýto systém oveľa ľahšie opustí a nájde uplatnenie inde.
Koľko hodín týždenne trávite na fakulte?
Od roku 2007 som pod profesorom Javorkom napísal a uspel s grantmi, za ktoré sme vybudovali slušnú infraštruktúru nášho čeľustno-ortopedického pracoviska na Heydukovej ulici pod Onkologickým ústavom svätej Alžbety na klinike stomatológie a maxilofaciálnej chirurgie LFUK. Slúži tam dodnes. Práca okolo týchto grantov si vyžiadala veľa prebdených nocí a v bežnej pracovnej dobe na to prirodzene nebol čas.
Minulý rok sme vybudovali časť infraštruktúry pod Simulačným centrom LFUK na Sasinkovej ulici. Tam trávime viac času, keďže väčšina diplomoviek a prác ŠVOČ pracuje s tvárovými skenmi či 3D tlačou. Čím je človek starší, tým je asi rozumnejší, či zodpovednejší k svojmu zdraviu či možno lenivejší. Neviem. Dnes už toľko neponocujem. Ale ešte minulý rok sme bežne zostali do rána z čistého entuziazmu. Aj teraz nás nezriedka o polnoci nájdete v printevni.
Printevňa je miestnosť, kde máte 3D tlačiarne?
Áno, bola to pôvodne pitevňa, ktorú zrekonštruovali na Ústav medicínskych simulácií, kde nás prichýlili. Kolegynka, bývalá patologička, navrhla názov printevňa, keďže sme tam robili 3D printing... tak sme to premenovali na printevňu a názov sa veľmi ujal. Aj kolegom niekedy musíme vysvetľovať, že dnes už nezáleží tak na fyzickej prítomnosti niekde, ale na tom aké máme výstupy. Náš fanatizumus po minulé roky nemal hraníc, často sme tam bývali do polnoci, písali sme projekty.
Keď vám niekto hovorí o pracovnej dobe, tak nerozumiete čo hovorí, keď idete nonstop, spíte štyri hodiny. A ten druhý typ človeka, s ktorými v tomto systéme bojujeme, príde do práce na ôsmu, končí o druhej a keď sa ho spýtate, čo za celý deň urobil, tak... sú dva typy akademikov. Ak by boli kritériá bez deformácií férovo nastavené, tak by to tak nebolo. Na Slovensku sa často bránime diferenciácii vzhľadom na výsledky práce nielen vo vede a práve taký systém potom vyhovuje tým, čo nerobia nič a demotivuje tých, čo robia niečo navyše. Dnes mladý lekár-učiteľ ak chce ostať na fakulte vo výučbe klinického predmetu a zároveň si udržať a rozvíjať klinické zručnosti, nemôže iba učiť, musí byť v kontakte s praxou. Preto, musí rozdeliť svoj čas a mať aj iné aktivity.
Aj vy ich máte?
Samozrejme, nie je náhoda, že deväť z desiatich mojich mladých klinických kolegov – učiteľov trávi poobedia do večera buď vo vlastnej alebo cudzej súkromnej praxi a na vedu reálne ani nepomyslí. Nemajú kedy. Ako každý, aj ja sa venujem vedľajším aktivitám. Priniesol a rozšíril som na Slovensku technológie neviditeľných strojčekov na zuby. Vo voľnom čase, ktorého je málo, sa venujem vývoju 3D tlačeného strojčeka proti chrápaniu.
