Chovanculiak: Regulácia influencerov sa môže zneužiť

Analytik INESS a autor knihy Pokrok bez povolenia Róbert Chovanculiak v rozhovore poukazuje na zbytočnosť a nezmyselnosť regulácie, ktorá tvorcom digitálneho obsahu ukladá nové povinnosti vo vzťahu k štátu.

Keď som si prečítal ešte minulý rok schválený zákon o médiách a informáciu, že tvorcovia obsahu na YouTube, TikToku, Instagrame, Facebooku alebo aj na onlyfans majú nahlasovať štátu, že tvoria obsah, tak som si spomenul na vašu knihu Pokrok bez povolenie. Táto prijatá regulácia je ukážkovým príkladom toho, že trh vygeneroval nový spôsob, ako môžu ľudia generovať financie. Prvé, čo štát napadne, je, že musí urobiť niečo, aby výsledok ľudskej práce dostal pod svoju kontrolu a uzurpoval si časť príjmu, ku ktorému žiadnym spôsobom neprispel. Vnímam to správne?

Je to podobný príbeh ako sa na Slovensku už odohral, no s inými aktérmi. Na Slovensko prišla platforma Bolt a Uber. Tieto platformy nespĺňali všetky regulácie, ktoré museli spĺňať taxikári, ktorí sa začali búriť voči tomu, že majú voči štátu nejaké povinnosti, ktoré platformy ako je Bolt a Uber nemajú.

Dôležitým aspektom bolo i to, že si štát povedal, že ak niečo nedokáže regulovať, tak z toho nebude mať ani dane ani odvody. Bol to však trochu falošný argument, pretože ľudia, ktorí pre Bolt či Uber jazdia, mali živnosti. Ak chce niekto vykonávať akúkoľvek zárobkovú činnosť, musí si otvoriť živnosť alebo iný druh podnikania. Ak niekto začne publikovať články v novinách, tak to tiež môže robiť viacerými spôsobmi, no svoje príjmy musí priznávať.

V opačnom prípade pácha zločin, a môže skončiť za mrežami. Tie isté zákony sa týkali aj vodičov, ktorí jazdili pre platformy Bolt a Uber a to napriek tomu, že tieto platformy na začiatku neboli regulované. Avšak všetky jazdy vodičov boli na týchto platformách zaznamenávané. Vodiči navyše nevedeli, či sa štát k týmto dátam dostane, takže mali ešte väčšiu motiváciu platiť dane a odvody. Štát mal z týchto vodičov teoreticky väčší príjem ako od klasických taxikárov, keďže tí bločky za jazdy nevydávali zrovna radi a často.

Ako hodnotíte novú reguláciu sociálnych médií a tvorcov obsahu?

Pozrel som sa na to, čo predkladatelia týmto návrhom sledujú. Nevycítil som však, že primárnym cieľom tejto regulácie je, aby to ľudia platili zo svojich príjmov dane a odvádzali odvody. Už aj pred prijatím tejto regulácie mali autori, ktorí zarábajú tvorbou obsahu, povinnosť platiť zo svojich príjmov dane a odvody.

Róbert Chovanculiak: Od roku 2015 pôsobí v INESS. Predtým pracoval ako analytik v Národnej agentúre pre rozvoj malého a stredného podnikania. Vyštudoval Ekonomickú fakultu Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde absolvoval aj postgraduálne štúdium na katedre Verejnej ekonomiky.

Oba príklady mi pripomenuli výrok amerického prezidenta Ronalda Reagana, ktorý povedal „ak sa to hýbe, reguluj to, ak sa to stále hýbe, zdaň to, a ak sa to prestane hýbať, začni to dotovať“. Trh a nové platformy na internete vygenerovali nové možnosti príjmu pre množstvo ľudí. Pred tridsiatimi rokmi sme si ťažko vedeli predstaviť, že niekto bude nahrávať a zverejňovať videá o tom, ako hrá PC hru a tieto videá mu budú zarábať. Opakuje sa história a trh niečo vygeneruje a následne si štát uvedomí akútnu potrebu niečo zdaniť a regulovať?

Je to jasný príklad pokroku bez povolenia. Trh generuje zisk a pridanú hodnotu tam, kde má na to priestor. Tradičný analógový svet bol a je stále viac regulovaný zo všetkých strán. Vidíme, že počet a množstvo legislatívy narastá a to napriek tomu, že od politikov počúvame, aké je potrebné trh deregulovať. Je to však len slogan.

Ak niekto príjme nejakú dereguláciu, tak je to len krok späť, no medzičasom sa udialo päť krokov dopredu. Analógový svet je čoraz regulovanejší a zväzovaný. Následne prišiel digitálny svet, ktorý bol trochu „Divokým Západom“, ktorý nepoznali ani politici ani úradníci.

Bol to slobodnejší svet, ktorý som síce nazval Divokým Západom, no treba zdôrazniť, že ani ten nefungoval bez regulácií a pravidiel. Výskumníci sa pozreli na život na Divokom Západe, na ktorý nemala dosah federálna vláda, polícia ani justícia. V skutočnosti však aj v tomto prostredí vznikol samoregulačný poriadok a ľudia tam žili viacmennej v mierových podmienkach a ľudia si dokázali zabezpečiť, aby aj v tomto prostredí fungovalo právo a poriadok. To isté sa stalo na internete. Nefungovali tu tradičné štátne regulácie.

Fungovali tu teda vlastné samoregulačné mechanizmy?

Áno, rád používam príklad eBay. Ľudia na tejto platforme, rovnako ako v analógovom svete, kradli alebo svojich zákazníkov podvádzali a zneužívali kreditné karty. eBay si musel vytvoriť vlastné mechanizmy, ako s týmito problémami naložiť. Ďalším príkladom je PayPal. O tejto firme vzniklo niekoľko kníh a zakladatelia PayPalu v nich opisujú, že na tejto platforme dochádzalo k podvodom aj krádežiam. Tieto prípady chceli nahlásiť štátu a polícii. Prišli na policajnú stanicu a policajtom vysvetlili, aký majú problém.

Policajti však vôbec nerozumeli tomu, ako funguje internetový prevod peňazí a v kanceláriách PayPalu začali sledovať, či nie sú poškodené okná a či sa do sídla firmy niekto fyzicky nevlámal. PayPal si musel vytvoriť vlastné nástroje, ako sa voči podvodníkom brániť. PayPal je skvelým príkladom pokroku bez povolenia, pretože keď PayPal zo začiatku fungoval tak, že nebol v princípe žiadnym spôsobom regulovaný. Keď však chcel vstúpiť na burzu, tak si jeho existenciu všimli banky a začali tlačiť na regulátora, aby od firmy PayPal vyžadoval splnenie všetkých bankových regulácii.

Tie, samozrejme, PayPal nemohol splniť, keďže ich biznis model je od bankového diametrálne odlišný. Jeden zo spoluzakladateľov na toto obdobie spomína a hovorí, že nemali problém presvedčiť svojich zákazníkov, aby využívali ich služby. Nemali problém ani bojovať s ruskými hackermi, ktorí sa snažili ukradnúť účty zákazníkov. Keď však prišiel verejný regulátor, ktorý chcel PayPal regulovať ako banku, začali mať problémy a firma stála na prahu krachu. Nakoniec banková regulácia PayPalu neprešla. Tento príbeh je však príkladom toho, že aj spoločnosti, ktoré považujeme za integrálnou súčasťou internetu, kvôli zásahom regulátora takmer neprežili.

Akému problému čelil eBay?

Inej snahe regulátora. V roku 2005 chceli túto platformu zakázať, pretože nemala licenciu na dražbu. Na eBaysi sa zo začiatku produkty predávali formou dražby. Existovali ľudia, ktorí sa sťažovali, že eBay nemá dražobnú licenciu. Vo Francúzsku eBay takmer zakázali.

Na internete vzniknú nové firmy, ktoré prídu s niečím novým a unikátnym a získajú si masovú popularitu. Zvyčajne na to príde aj štát a jeho byrokrati, ktorí okrem iného potrebujú odôvodniť existenciu svojho pracovného miesta a tak prídu s reguláciou, ktorá sa tvári ako riešenie fiktívneho problému. Platí teda pravidlo, že štát sa nás snaží presvedčiť, že prijíma regulácie na problémy, ktoré by nevznikli, ak by nebolo štátnych intervencií a regulácií?

Ak by ste sa spýtali štátnych úradníkov a novej byrokratickej profesie, ktorá sa volá odborník na mediálnu reguláciu, tak by sa snažili svoje fungovanie ospravedlniť. Je dôležité povedať, že aj pri reguláciách by malo platiť niečo, na čo sme si zvykli pri verejných financiách. Keď sa míňajú verejné peniaze, tak nám nestačí, že všetko prebehne v súlade so zákonom, zaujíma nás aj to, či sa peniaze minuli efektívne. Očakávame hodnotu za peniaze.

Posledné roky ukázali, že od politikov veľmi nepožadujeme, aby verejné prostriedky míňali efektívne...

No pred niekoľkými rokmi tu tlak na to bol. To isté by sme mali očakávať aj od regulácií. Úradníci by nemali tvoriť regulácie pre regulácie. Aj táto regulácia je ospravedlňovaná tým, že v analógovom svete regulácia platí. Je to falošný argument, ktorý nemôže platiť. Argumentovať tým, že ak je niečo regulované v analógovom svete, tak to musí byť regulované aj v digitálnom, je falošné.

Táto situácia sa naozaj ponáša na snahu regulovať Bolt a Uber. Takže by sme od štátnych byrokratov mali aj pri presadzovaní regulácii vyžadovať hodnotu za peniaze. V tomto prípade by sme teda mali požadovať, aby regulátor, teda Rada pre mediálne služby, ukázal, ako sa zlepší život občanov na Slovensku, ak pre influencerov zavedieme oznamovaciu povinnosť.

Sú tieto regulácie vymáhateľné?

Tvorca regulácie by mal na túto otázku vedieť odpovedať a ukázať, ako budeme tieto regulácie vymáhať. A v prvom rade by mal povedať ľuďom, ako prospejeme spoločnosti, ak budeme mať zoznam infuencerov.

Ak sa pozriete na to, ako funguje toto nahlasovanie, tak ide len o pdf súbor alebo wordovský dokument, kde sa musia dopísať údaje, vytlačiť ich a poslať emailom alebo poštou. Štát navyše požaduje poplatky vo výške niekoľko stoviek eur, no za tento poplatok si nekupuje vôbec žiadnu pridanú hodnotu.

Aké je štátne odôvodnenie nových regulácií mediálneho priestoru?

V dôvodovej správe predkladatelia tvrdia, že táto regulácie je len implementáciou revidovanej smernice EÚ, do značnej miery ide o požiadavku EÚ, ktorá chce, aby existoval zoznam influencerov a ľudí, ktorí zarábajú na digitálnych platformách. Vznikol totiž Digital Markect Act, v ktorom EÚ požaduje množstvo povinností od platforiem ale aj od národných štátov. Zaujímavé je, že Slovensko má od všetkých tvorcov videí požadovať nahlasovanie sa. Naša regulácia je teda ešte tvrdšia ako tá, ktorú od nás vyžaduje EÚ.

Slováci sú tak trochu zo svojej podstaty hackeri, ktorí sa snažia regulácie obísť. Čo sa stane tvorcovi videí, ktorý sa rozhodne tieto regulácie ignorovať? Plánuje štát najať armádu hackerov a kontrolórov, ktorí budú prečesávať internet a hľadať tvorcov videí?

Vo svojej otázke ste vymenovali vlastnosti, ktoré by každá regulácia mala spĺňať. V prvom rade by mala byť táto regulácia vynútiteľná a ľudia by o nej mali vedieť. Na Slovensku máme množstvo youtuberov a modeliek na onlyfans, ktoré nemajú tušenie o tom, že majú voči štátu nejakú nehlasovaciu povinnosť. Problémom je i to, že štát môže túto reguláciu zneužiť na to, že ľudí, ktorí sa dobrovoľne nenahlásia začne perzekvovať.

Vidím však aj riziko pre tých, ktorí sa dobrovoľne nahlásia.

Samozrejme. Je to regulácia, o ktorej ľudia nevedia. Problémom je i to, že táto regulácia neprešla testom neobľúbeného politika. Pri každej regulácii by sme si mali povedať, či sme komfortní s tým, že dáta z tejto regulácie budú mať k dispozícii aj tí politici, ktorých by sme nikdy nevolili, nielen tí, ktorí sú nám možno sympatickí a možno im aj do istej miery dôverujeme.

Vidíme, že je to ten tip regulácie, ktoré využívajú totalitné štáty. Podobný druh regulácie funguje aj v Rusku a rozhodne to nie je preto, aby sa riešil spoločenský problém ale preto, aby mal ruský štát dosah a vplyv na youtuberov, ktorí sa vo svojich videách nebudú hrať hry, ale budú hovoriť, že Rusko vedie vojnu na Ukrajine. Každá regulácia by mala prejsť týmto testom.

Regulácia sa dotýka aj tých, ktorí majú svoj kanál na PornHube alebo iných mládeži neprístupných portáloch?

Áno, je to audiovizuálny materiál vytváraný za účelom zisku. Presne tieto dáta sú ľahko zneužiteľné a politici ich môžu ľahko zneužiť. Navyše, štát je mimoriadne veľký babrák pri ochrane dát občanov. Počas covidu-19 unikla databáza ľudí, ktorí boli testovaní a rovnako unikla databáza certifikátov očkovania.

Pavol Lupták alebo Juraj Bednár podobné regulácie dlhodobo kritizujú a hovoria, že smerujeme k digitálnej totalite. Máte rovnaké obavy z toho, že posilňujeme štát, ktorý pôsobí ako Big Brother?

Obavy sú namieste. V zahraničí Big Brother funguje a ak sa pozrieme do Číny, tak vidíme, že môže byť vševidiaci a všemocný. V Číne žijú ľudia, ktorých život je takmer kompletne zaznamenávaný a štát vie, kde a ako cestovali, či sa dali zaočkovať alebo či na internete nepísali negatívne príspevky o vládnucej strane.

Štát, dokáže týmto ľuďom obmedziť cestovanie vlakom alebo lietadlom. Na Západe niečo také, našťastie, zatiaľ nemáme, no vytvárame si na to ideálnu infraštruktúru. Na to, aby sa tento stav zhoršil však stačí, aby v niektorých krajinách dopadlo pár volieb zle. Ak sa k moci dostanú politici, ktorí majú totalitné maniere, tak na tanieri dostanú nástroje na kontrolou a obmedzovanie ľudí. Mám obavy...

S reguláciami je to podobne ako s dočasným zvýšením daní. Ak raz vzniknú, tak tu budú už navždy.

Ak sa pozrieme na dáta, tak štát rastie donekonečna. Ak niekto príde s dereguláciou, tak to znamená len to, že tempo rastu štátu sa spomalí. Problém je, že regulácia v minulosti sa týkala analógového priestoru a digitálny svet bol oázou slobody. Dnes je už aj internet extrémne regulovaný a som zvedavý, ako to dopadne.

Na internete sa stále dá byť slobodný, no vyžaduje to od ľudí isté technické zručnosti. Skvelým príkladom je Bitcoin, ktorý je alternatívou voči štátnym fiat peniazom. Bitcoin sa dá používať bezpečne, no drvivá väčšina ľudí o tom nevie.

Kam týmito reguláciami smerujeme?

K tomu, že internet začne byť dvojkoľajový a väčšiu slobodu si zachovajú tí, ktoré budú mať viac vedomostí a zručností. Štát sa bude naďalej snažiť kontrolovať čoraz viac aktivity ľudí na internete. Internetový mainstream sa však reguláciám, zákazom a príkazom podvolí.

Keď na trh prišiel už spomínaný Bolt alebo Uber, tak sa možno pomerne prekvapivo udialo, že štát zreguloval tieto platformy, no zároveň do istej miery dereguloval aj taxi služby. Nebolo by teda skôr vhodnejšie namiesto regulácie online priestoru deregulovať analógový alebo offline priestor?

O niečom takom som nepočul, no bol by to racionálny krok. Jedným z dôvodov, prečo sa táto regulácia zaviedla bolo, aby tvorcovia digitálneho obsahu nemali lepšie podmienky ako tí, ktorí pôsobia v analógovom svete. To sa však dá dosiahnuť dvoma spôsobmi. Štát zvolil cestu dodatočnej regulácie, no lepšou cestou by bol presný opak, teda deregulácia všetkých tvorcov bez ohľadu na to, či pôsobia v online alebo offline priestore.